Angel Of Lies (09)

- Čo sa to stalo Jennifer? Prečo je všetko zastavené? - nechápal som.

- Urobil si niečo, čo neurobil nikto iný pred tebou.

- Čo také som urobil? Veď som sa ti len dotkol srdca...

- Áno, ale tvoje ruky sú magické Tony.

- Vysvetli mi to, prosím...

- Ja som dcéra bosorky, čarodejky. Vždy som ňou bola, ale začalo sa to prejavovať až počas posledného roka. Vieš, všetko to, čo som ti tu teraz povedala je pravda. Dozvedela som sa to až krátko po jeho smrti. Snívalo sa mi to, ale nebol to žiadny obyčajný sen. V tom sne bola moja matka, ktorá ma prekliala v deň, keď som sa narodila. Videla som v tom sne vlastne aj seba, ako maličké bábätko, ktoré sa práve narodilo. Moja matka v tom sne hovorila, že nikdy nebudem milovať žiadneho človeka. Zamilovať sa môžem len do niekoho, kto nie je stopercentným človekom.

- Počkať, a čo som teda ja?

- Sám vieš a cítiš, že nepatríš do tohto sveta, že s ľuďmi nemáš spoločné takmer nič. Ja takisto. Ale...

- Ale...?

- Ty nepatríš ani medzi nás. Nie si čarodejník. Ty si.. Anjel.

- To myslíš naozaj alebo si robíš srandu?

- Nerobím si srandu. Ak si pamätáš, tak pred pár hodinami som ti povedala, že som ťa na koncert pozvala preto, aby som sa uistila v tom, že ty si ten koho hľadám. Teraz sa mi to potvrdilo...

- Chceš mi tým povedať, že...

- Ak ma budeš jedného dňa naozaj milovať, tak moja kliatba pominie.

- Budeš potom môcť milovať aj mňa?

- Nie, bojím sa, že nie...

- Ale prečo?

- Lebo čarodejky a anjeli sa milovať navzájom nedokážu.

- Je niečo, čo by to dokázalo zmeniť? Prelomiť?

- Áno, je tu jedna vec, ale to nemôžem od teba žiadať...

- Prečo? Čo to je?

- Smrť...

- Počkať, ako to myslíš? Že niekto z nás musí umrieť a stať sa tým druhým?

- Áno, ale je to veľmi riskantné...

- Prečo?

- Lebo sa to ešte nikdy nikomu nepodarilo, aj keď už viacerí sa o to pokúšali...

- Ale počkaj... veď pred chvíľou si mi hovorila, že ma môžeš milovať takého aký som.

- Áno, môžem. Po duševnej stránke áno. Mohli by sme sa milovať ako nikto nikdy na tomto svete...

- Ale nie po fyzickej, tak?

- Áno, veď pozri sa. Dotkol si sa mi srdca a už sme znehybnili možno celý svet.

- Ale veď to nie je zlé, či? - už som sa nakláňal, že ju pobozkám.

- Blázonko, nie je to zlé, ale vieš si predstaviť, žeby sme mohli byť spolu len takto? Bez toho, aby sme sa s niekým o to mohli podeliť? Proste bez svedkov?

- A pri milovaní azda potrebuješ svedkov? - usmial som sa.

- Nemyslím to tak, ale predstav si, že by sme išli napríklad do kina, držíme sa za ruky a zrazu bum. Všetko zamrzne ako práve teraz.

- Nikto by nás teda nesmel vidieť spolu ako zamilovaný pár?

- Presne tak Tony, nikto...

- Takže by sme museli byť ako milenci v utajení?

- Presne tak, v spoločnosti by sme mohli byť spolu, bok po boku, ale nesmeli by sme sa dotýkať ani bozkávať ani nič podobné...

- Počkať, ale veď už som sa ťa párkrát dotkol, aj po líci som ťa pohladil predsa...

- Áno, ale to bolo ešte predtým, než...

- Než, čo?

- Než si mi otvoril srdce. Tým, že si sa mi ho dotkol, tak si ho oslobodil.

- No ale veď to je presne to, po čom si tak túžila nie?

- Ja neviem Tony. Možno som chcela byť len normálne s tebou ako sú spolu obyčajní ľudia. Síce bez mojej lásky, ale predsa.

- Nie, Jennifer, toto si nechcela. Sama to dobre vieš. Inak niečo mi napadlo...

- Čo také?

- Keďže si čarodejka a práve sme zastavili čas... nedal by sa vrátiť späť, teda inak... vieš cestovať v čase?

- Viem, ale je to náročné.

- To je mi jasné, ale vedela by si v tom čase cestovať aj so mnou?

- Kam tým mieriš?

- Chcem to vedieť...

- No, možno by sa dalo, ale nemusím ti hádam pripomínať, že keby sme sa aj niekde vybrali späť v čase, nič by sme tam nemohli zmeniť. Mohli by sme byť len ako pozorovatelia, nič viac.

- Prečo by sme nemohli nič zmeniť?

- Lebo stačila by jedna malinká zmena, a mohlo by to narušiť komplet celý sled udalostí... to si nemôžeme dovoliť, v žiadnom prípade.

- Dobre fajn, takže iba ako pozorovatelia hovoríš?

- Áno, iba ako pozorovatelia.

- A kde všade si už bola? Teda, inak. Bola si aj tam, keď sa to stalo? Myslím tá nehoda...

- Nie Tony! V žiadnom prípade! Tam nemôžeme ísť!

- Prečo nie?

- Bojím sa toho, že spravím nejakú hlúposť, že vstúpim do deja alebo ja neviem...

- Jennifer, čo ak práve tam leží celé riešenie tohto rébusu?

- Ako to myslíš Tony?

- Mám taký pocit, že nevieš presne čo sa v ten osudný deň udialo..

- Možno neviem, ale čo sa tým zmení, keď to budem vedieť?

- Možno zistíš, že to, čo si si nahovárala celý rok, je len klamstvo.

- Čo som si podľa teba nahovárala?

- Neviem... možno to, že ťa nenávidel alebo to, že si za tú nehodu zodpovedná ty...

- Tony, ako si na to vôbec prišiel, že si to vyčítam každý jeden deň? Je to na mne až tak vidieť???

- Vieš Jennifer... keď si spievala tú prvú pieseň, tak si mala celý čas oči zavreté... aj napriek tomu ti slzy stekali po líci. Celý čas som sa na teba díval, aj žmurkať očami som takmer zabudol. A potom, keď si ich otvorila a pozrela sa na mňa... videl som tam veľa bolesti, veľa smútku, veľa trápenia... a teraz po tom všetkom mi došlo, že si to asi vyčítaš. Že keby si ho dokázala milovať a on teba tiež, tak žeby sa to nemuselo stať...

- Ach Tony...

- Len si poplač Jennifer, uľaví sa ti... a ešte niečo ti musím povedať...

- Áno?

- Milujem ťa...

- Ale...

- Tíško, len ma počúvaj... Ešte predtým než som vedel toto všetko, tak som si povedal, že ak ťa mám naozaj nejakým spôsobom zachrániť, tak to urobím, za každú cenu. Vieš, keď si povedala na úvod koncertu tie slová a keď si spievala, tak bol som z teba unesený. Normálne som chcel vyliezť na to pódium za tebou a silno ťa objať. Naozaj si ma dostala.. a aj keď mi tvrdíš to, čo mi tvrdíš... ja neverím tomu, že nedokážeš milovať. Neverím... Ty máš v sebe tak veľa citu, že nikto na celom šírom vesmíre sa ti v tomto nevyrovná. Naozaj, ja to viem. Ja to cítim... A viem, že jedného dňa si to uvedomíš a budeš to cítiť tiež.

- Kiežby si mal pravdu Tony... Kiežby som ti aj ja mohla takto vyznať svoje city...

- Nemusíš Jennifer, mne stačí, že to viem... a teraz mi prosím dovoľ pobozkať ťa...

Pobozkal som ju. Naozaj som ju pobozkal a ona mňa tiež. V tej chvíli som mal pocit, že sa so mnou krúti celá celučičká zem, ale nech. Je mi to jedno. Cítil som, že mi horí celý človek. Nedokázali sme prestať ani na sekundu. Bolo to niečo naozaj magické, nadpozemské, fascinujúce. Nech si hovorí čo chce, ale ona je úžasná. Milujem ju...