Angel Of Lies (10)

- Jennifer? Môžeš mi povedať niečo o tom vašom vzťahu? Ako prebiehal? Ako vyzeral? Kedy nastal zlom?

- Ach, ako začať...

- Najlepšie od začiatku, - posmelil som ju svojím úsmevom.

- Vieš, s Marcom sme sa spoznali len vďaka Sandy. Bolo to asi pred piatimi rokmi na nejakej akcii. Niečo podobné ako dnešný koncert. Len s tým rozdielom, že tou hviezdou večera bol práve Marc. Ja som vtedy ešte nespievala, ale Sandy už áno. Asi to bol hlavný dôvod prečo mu tak zaimponovala. Ako samozrejme, že sa mi páčil, ale keď si vybral ju, tak som to akceptovala a brala ako fakt.

- Takže najskôr spolu chodili oni dvaja?

- No, oni spolu vlastne stále chodili...

- Nerozumiem, ako to myslíš?

- Ach, teraz si o mne asi nič dobré nepomyslíš...

- Neboj, znesiem čokoľvek. Bola si jeho milenkou alebo...?

- Nie, ja nie... teda... ja neviem... Vieš, stále sme spolu chodili na jeho koncerty, častokrát spieval aj so Sandy a bolo to celkom fajn, páčilo sa mu to. Len potom nejako sa okolo nej začali krútiť aj ostatní, a to mu nejako začalo vadiť. Tak sa spolu začali hádať, ale ja som sa im snažila dohovoriť. Normálne sme raz všetci traja mali takú ostrú výmenu názorov ako keby a zo mňa proste vyletelo, že keby bol Marc môj frajer, tak sa o neho starám ako o kráľa. On to samozrejme počul a nejako asi nad tým začal premýšľať alebo ja neviem. Možno si začal myslieť, že som ľahšia korisť alebo čo... Proste nejako sa začal viac zaujímať o mňa a začali sme spolu tráviť viac a viac času. S ňou sa vraj rozišiel, teda to mi tvrdil on, ale Sandy mi tvrdila pravý opak. Vraj ma chce len využiť a potom sa vráti k nej. Nevedela som čomu mám veriť... Bola som v koncoch... Mala som ho rada veľmi, aj on mi to vždy hovoril, ale...

- Ale...?

- Neverila som si. Vlastne neverila som jemu, žeby ma mohol mať naozaj úprimne rád. Radšej som podvedome verila slovám Sandy, než tým Marcovým.

- Takže preto ste sa pohádali v ten deň?

- Asi áno, snažil sa ma presvedčiť, že to so mnou myslí vážne a že Sandy len klame, no ale tak... prečo mi potom nepovedal, že ma ľúbi?

- Možno sa bál...

- Čoho prosím ťa? Bol to typ muža, ktorý sa nebál ničoho...

- Lenže, ak ide o lásku, tak sa bojíme všetci. Vtedy nezáleží na tom, či sme siláci, ktorí by dokázali malíčkom potlačiť aj vlak. Láska z každého robí slabocha. Keď človek miluje, tak je najviac zraniteľný, a nie každý má odvahu na to, aby prejavil svoje city aj navonok...

- Ale prečo sa mi to bál povedať?

- Možno ti to chcel povedať práve v ten deň, ale keď videl tvoju reakciu, tak si to radšej nechal pre seba...

- Naozaj si to myslíš Tony? Myslíš si, že ma naozaj ľúbil?

- Neostáva nám iné, len sa o tom presvedčiť. Čo ty na to? Si pripravená?

- Nie, na toto nikdy nebudem pripravená... Ale asi nemám na výber...

- Veru nemáš. A ako to vlastne funguje?

- Najskôr sa ma pevne chyť. Bude to s nami poriadne triasť, ale nesmieš sa ma ani na sekundu pustiť, sľubuješ?

- Sľubujem Jennifer.

- Tak poďme na to. Akonáhle si pomyslím na ten deň a na to miesto, tak sme tam...

- Ach jaj... asi sa niečo pokašľalo.

- Prečo myslíš Jennifer?

- No neviem Tony. Pozri sa okolo, vidíš niečo?

- No vidím, že sme presne na tom istom mieste, kde sme aj boli doteraz. Len s tým rozdielom, že sme tu iba sami dvaja.

- Veď práve, je to zvláštne. Myslela som, že nás to hodí do môjho bytu.

- Aha, tam kráča Sandy, asi sme tu predsa len správne... Ozaj, môže nás tu vidieť alebo sme neviditeľní?

- Mali by sme byť neviditeľní, ale aj tak sa poďme skryť, nech nenastanú komplikácie...

Tak sme sa teda išli schovať za nejaký múrik a sledovali sme ju. Istú dobu si len v tichosti vykračovala ako taká pávica, ale neskôr jej zazvonil mobil...