Anjel 13 (07)

"Bryan, prosím, pozri sa mi do očí," naliehala na neho Taylor, keď s ním zostala sama, "prečo takto hovoríš?"

"Ja neviem, ale mám pocit ako keby si nikto neuvedomoval, čo sa práve stalo. Mike sa dáva dokopy s mojou sestrou. Vy dve ste ako keby nerozlučné priateľky. A ja čo? Ja som stratil svoju ženu, ktorá mi bola všetkým. Už o pár týždňov mala priviesť na svet naše prvé dieťatko, ale ani to už nikdy neuvidím. Čo to do čerta nikto nechápe, že som prišiel o všetko???" znova sa zosypal ako domček z karát. Taylor to už nevydržala a objala ho tak silno ako to len vedela. Nemala tušenia, čo má v tejto chvíli povedať, čo má urobiť. Vedela len to, že jej na ňom záleží, a to veľmi. Nechcela, nemohla ho nechať padnúť na samé dno...

"Len sa vyplač Bryan, slzy liečia," šepla mu do uška, zatiaľ čo stále boli v pevnom objatí. Zotrvali v ňom dosť dlho na to, aby ucítili búšenie srdca toho druhého.

"Asi by sme už mali vypadnúť z tejto prekliatej nemocnice," prelomil ticho Bryan.

"Súhlasím, kam chceš ísť?"

"To neviem, domov sa nechcem vrátiť. Nezvládol by som tam byť sám..."

"Nebol by si tam sám, to by som nedopustila," jemne sa na neho usmiala a venovala mu pohľad plný lásky, ktorý on nepostrehol, aj keď sa na ňu uprene díval.

"Prečo by si to robila Taylor? Prečo si tu vlastne so mnou? Veď ja pre teba nič neznamenám..."

"To sa mýliš Bryan. Ani nevieš ako veľmi sa teraz mýliš. Záleží mi na tebe, možno viac ako by bolo teraz vhodné, ale ver mi, že som s tebou. Som tu pre teba, nech sa bude diať čokoľvek," netušila ani prečo, ale musela to zo seba dostať von.

"Taylor, toto mi, prosím, nerob. Nie práve teraz, nie v tejto chvíli..."

"Tíško Bryan," priložila mu ukazovák na pery, "nič nehovor, len mi dovoľ byť s tebou, prosím." Bryan prikývol hlavou na súhlas a potom konečne vyšli z nemocnice.

Keďže Mike s Mary už odišli, tak si boli nútení zavolať taxík. Rozhodli sa, že pôjdu do Taylorinho sídla. Predsa len, možno práve zmena prostredia pomôže Bryanovi aspoň čiastočne prekonať tú veľkú bolesť, ktorú teraz v sebe cíti.

Keď dorazili na miesto, tak Bryana očarila v prvom rade nádherná príroda, ktorá sa rozprestierala všade navôkol. Pripadal si ako v nejakom borovicovom lese. Keďže už bol prvý decembrový týždeň, tak tento krásny pohľad umocňoval aj prvý sneh. Aj napriek tomu, že už bola hlboká noc, tak bolo jasne vidieť všetky detaily. Dopomáhali k tomu stovky žiariacich hviezd na nebi a svetlá lámp, ktoré sa rozsvietili automaticky, keď sa taxík priblížil k domu.

"Wow, som unesený touto nádherou," riekol Bryan, keď sa spolu s Taylor usadili na terasu. Ani jednému z nich sa ešte nechcelo ísť dovnútra. Zababušili sa do deky, aby im nebola zima a v tichosti pozorovali okolie.

"Som rada, že sa ti tu páči," mimovoľne si oprela hlavu o jeho plece, "trochu som mala obavy, či to tu nebude pre teba nuda, keďže celý život žiješ v ruchu veľkomesta."

"Blázniš? Toto a nuda?" neveriacky na ňu pozrel, "veď to je hotový balzam na dušu. Vždy som sníval o niečom takomto. Vždy som chcel žiť v takom nejakom dome s krásnou prírodou navôkol plnou zvierat, kde by sa decká mohli šantiť, kde by vedeli, čo je ozajstný život a mali kopu krásnych spomienok," pri pomyslení na jeho detstvo mu bolo zase do plaču.

"No tak, nesmúť," rukou sa dotkla jeho hrude, "veď život sa ešte nekončí, ešte stále si môžeš splniť tento krásny sen a mať kopu detí."

"Možno áno, ale teraz som skôr myslel na to moje detstvo," smutne si povzdychol, "nemám naň takmer žiadne spomienky."

"Tomu neverím, ale ako? Prečo?" nechcela tomu uveriť.

"Vieš, Taylor... Nie každý mal také šťastie ako napríklad ty, že si mohla žiť pod jednou strechou s rodičmi aj s prarodičmi. Ja si na tých svojich nepamätám. O prarodičoch neviem vôbec nič, zomreli krátko po mojom narodení..."

"A čo tvoji rodičia?"

"Ani na tých si nepamätám. Moja mama zomrela krátko na to, ako porodila Mary. Otec sa z toho zrútil, nezvládol to. Nedokázal sa o nás starať, preto nás dal do opatery svojej sestry Meredith. Odvtedy sme ho nevideli, zabudol na nás. Teda, aspoň to sme si dlhé roky mysleli..."

"Čo sa s ním stalo?" Taylor ho počúvala so zatajeným dychom a stále ho hladila po hrudi.

"Keď Meredith umierala, tak nám povedala pravdu o tom, že náš otec zomrel skôr ako Mary oslávila jeden rok. Z toľkého žiaľu a bolesti sa upil k smrti. Nikto ho nezachránil, nikto mu nepomohol. Nikto nebol pri ňom, keď to najviac potreboval," rozplakal sa a dodal, "a teraz... bojím sa, že dopadnem ako on..."

"Nie, Bryan, nedopadneš ako on! Ja ti to nedovolím! Už si zabudol, čo som ti nedávno povedala? Som tu s tebou a som pri tebe," zadívala sa mu do očí plných sĺz. Tak veľmi ju bolelo vidieť ho takého zničeného.

"Teraz tu si, ale čo bude zajtra? Čo bude o týždeň? Nemôžeš byť predsa so mnou, veď máš vlastný život, máš hviezdnu kariéru...," sklopil zrak a bolo mu ešte horšie pri pomyslení na to, že ho čoskoro opustí aj ona.

"Bryan, toho sa báť nemusíš. Nechaj to na mňa, dobre? Neopustím ťa, prisahám!" bez ďalších slov sa k nemu pritúlila ešte bližšie a hlavu si položila na jeho hruď. Ešte chvíľu zostali vonku a v tichosti pozorovali nočné nebo. O niekoľko minút začal padať hustý sneh, tak sa pobrali radšej dovnútra.

Keď Taylor rozsvietila svetlá, tak Bryan nevychádzal z úžasu. Najskôr ich privítala malá vstupná hala s masívnou drevenou vešiakovou skriňou tmavohnedej farby, do ktorej si uložili svoje kabáty. Potom sa vyzuli a svoje zasnežené topánky odložili do botníka vedľa skrine. Keďže mala Taylor podlahové kúrenie, tak sa nemuseli obávať, že im zospodu bude zima.

Keď sa obrátili smerom do obývacej miestnosti, tak po pravej strane si všimol schody, ktoré viedli na poschodie. To, čo Bryana najviac fascinovalo, sa nachádzalo práve v obývačke. Bolo to obrovské čierne klavírne krídlo, ktoré bolo umiestnené pod oknom. Oproti klavíru bola luxusná čierna kožená sedacia súprava. Za ňou sa nachádzal priestor pre jedáleň, v ktorej sa rozprestieral veľký čiernobiely jedálenský stôl s ôsmimi čiernymi koženkovými stoličkami. Za nimi si všimol dvere, ktoré viedli do kuchyne. To mu pripomenulo, že od obeda už nič nejedol, dokonca ani tej pizze sa nestihol dotknúť. Až teraz si uvedomil, že mu škvŕkajú azda všetky žaby sveta v žalúdku.

"Taylor? Nie si hladná?" skúsil ísť na to touto cestou, aby nepôsobil ako nevďačný hosť.

"Ježiš, Bryan, prepáč mi. Pri tom všetkom som úplne zabudla na jedlo. Máš na niečo konkrétne chuť? A čo ti dám na pitie? Ale alkohol odo mňa nebudeš pýtať, to ti je dúfam jasné," prísne sa na neho pozrela, aby mu naozaj bolo jasné, že to myslí vážne.

"Na pitie chcem len vodu alebo ovocný džús, ak máš. Teraz v žiadnom prípade nemám chuť na alkohol. Viem veľmi dobre ako by to zase dopadlo," znova sa mu vynorili spomienky na ten večer spred pár rokov...