Anjel 13 (08)

↓spomienka↓

"Bryan! Čo to dopekla malo znamenať? Taylor okolo mňa prešla ako fúria, až ma takmer prevalcovala! Čo si jej urobil? A nehovor, že nič, lebo takto by sa rozhodne nesprávala!" začal s výsluchom Mike, ktorý už tušil, že sa medzi nimi odohrala nejaká šarvátka. Keď podišiel bližšie k Bryanovi a všimol si červený fľak na jeho líci, tak sa v tom len utvrdil.

"Ja, ja neviem Mike. Ja som proste idiot! Čo viac chceš počuť?" keď si uvedomil, čo sa stalo, tak si to namieril k baru a otvoril ďalšiu fľašu.

"Tak to teda nie! Na dnes si mal už toho dosť!" vytrhol mu fľašu z ruky, dal ju na miesto a Bryana odtiahol preč z nebezpečnej zóny baru, "povedz mi, čo sa stalo? Dovoľoval si si k nej?"

"Chcel som ju pobozkať," odpovedal skleslo.

"Čože si chcel?! Mne sa hádam sníva! Ako môžeš byť taký imbecil?! Mám sto chutí dokončiť jej dielo a označkovať ti celý ksicht!!!" toto už bol pre Mikea vrchol! Väčšinou je krotký ako baránok, ale toto ho vážne nasralo. Už dlhšie sa pošuškávalo, že si Bryan dovoľoval k viacerým, ale nechcel tomu uveriť.

"Keby som vedel, že tie všetky reči sú pravdivé, tak by mi ani v tom najhoršom sne nenapadlo odporučiť tento tvoj zasraný klub práve Taylor! Už miliónkrát som ti vravel, že je to moja najlepšia kamarátka z detstva. Je mi ako sestra! Ako sa jej mám teraz pozrieť do očí??? Ak kvôli tebe o ňu prídem, tak si ma neželaj! A aby ti bolo jasné, tak od zajtra nastupuješ na liečenie! Odkedy zase piješ, tak sa správaš ako dement!"

"A čo bude s Jess? Čo si o mne pomyslí?" zľakol sa Bryan.

"Čo bude s Jess? Teba zrazu zaujíma tvoje dievča??? Ak chceš počuť pravdu, tak si možno konečne vydýchne. Keby mala rozum, tak ťa už dávno nechá! Jediné šťastie máš v tom, že ťa miluje viac ako svoj život. Ale nemám pocit, že si to zaslúžiš..."

↑spomienka↑

"Bryan, nehovor takto! Ty si dobrý človek, zaslúžil si si jej lásku!" snažila sa mu vyvrátiť to, čo mu o ňom vtedy povedal Mike.

"Prečo si to myslíš, Taylor? Čo ak som ju zabil..."

"Prestaň!" skríkla naňho Taylor, "takéto slová už nikdy nevyslovíš, rozumel si?!"

"Prepáč, asi som vážne cvok. Dnes bolo toho na mňa priveľa... Mohol by som ťa o niečo poprosiť?" spomenul si na ten klavír a dostal šialený nápad.

"Samozrejme, chceš si už ísť ľahnúť alebo...?" Taylor nemala vôbec šajnu, čo sa mu teraz v jeho hlave zrodilo.

"Som neskutočne unavený, to je pravda, ale najskôr sa potrebujem upokojiť. Dostal som taký jeden nápad, ale netuším, čo na to povieš..."

"No tak sem s tým. Som samé ucho-oko," posúrila ho, aby to už konečne vyklopil.

"Všimol som si ten nádherný klavír vedľa. Mohla by si mi niečo na ňom zahrať a zaspievať?" zadíval sa na ňu takým zahanbeným pohľadom.

"Samozrejme, že áno. Už dlho som na to myslela. Chceš tvoju obľúbenú, alebo už vedie iná?" spýtala sa, keď už si sadala za klavír, zatiaľ čo Bryan sa pohodlne usadil do kresla.

"Výber nechám na teba. Všetky tvoje piesne sú nádherné, rovnako ako aj ty, Taylor," Bryan to už nevydržal a musel jej to povedať. Veď vlastne nepovedal nič zlé, či áno?

Taylor zostala z jeho slov zaskočená, ale v tom príjemnom ponímaní. Aj keď si to nechcela nikdy priznať, ale aj on sa jej páčil. Krátkovlasý brunet s jasnými svetlomodrými očami a miernym strniskom ju už dlhé roky mátal v snoch. Tentokrát to však nebol sen. Teraz tu sedel oproti nej a díval sa na ňu ako na anjela. Cítil, že ona je jeho strážny anjel, ktorý ho nikdy nenechá padnúť na kolená.

Keďže už bolo niečo po druhej, tak zvolila Taylor pomalšie piesne. Začala piesňou Back To December, čo bolo celkom príznačné, keďže bol práve tretí december. Pokračovala piesňami White Horse, Wildest Dreams, Begin Again, You Are In Love a celý mini koncert zakončila nádhernou This Love. Bryan sa na ňu spočiatku díval, no postupne mu oči oťažievali. Aj keď ich zavrel, stále ju mal pred očami. Vždy, keď mohol tak počúval jej piesne a relaxoval pri nich. Často sa mu stávalo, že sa až tak veľmi uvoľnil, že až zaspal. To isté sa mu prihodilo aj teraz. Keď si to Taylor všimla, tak sa len usmiala. Bola rada, že konečne nemyslí na nič zlé a že má úsmev na tvári ako dieťa. Jediné, čo ju znepokojovalo bol fakt, že zaspal v sedacej polohe. Nechcela ho zobudiť, ale keď si spomenula, že sa jej raz tiež podarilo takto zaspať a potom celý deň bola ako dolámaná, tak s tým musela niečo urobiť.

"Bryan, spíš?" šepla mu do uška, aby sa o tom uistila.

"Mmmhmmm," len zamrmlal v polospánku.

"Musíš sa zobudiť, zaspal si v zlej polohe. Zajtra budeš ako z dreva," skúšala ho prebudiť, aj keď netušila, či sa jej to podarí.

"To nič, vždy som chcel byť Pinocchio," stále rozprával so zavretými očami, aj keď zjavne bol pri zmysloch.

"Ty vieš byť zábavný len keď spíš?" tá jeho poznámka ju neskutočne pobavila, až tým docielila to, že konečne roztvoril oči.

"Iba vtedy, keď ma prebúdza tá najkrajšia a najúžasnejšia žena pod slnkom," ani si neuvedomil, že týmito slovami dostáva Taylor neskutočne do rozpakov.

"Ach Bryan, asi už fakt blúzniš," snažila sa nepovažovať jeho slová za pravdivé, aj keď veľmi túžila po tom, aby to tak naozaj aj myslel, "vstávaj, ideme hore. Tam sa vyspíš lepšie."

"Pôjdem hore, ale iba pod jednou podmienkou," Taylor na neho nechápavo pozrela, "budeš spať pri mne."

"Si fakt blázon," zasmiala sa a prevrátila to na žart, "ale dobre, súhlasím." Keď Bryan dosiahol svoje, tak vstal z kresla a pomalým krokom vyšli na poschodie. Taylor ho zaviedla do hosťovskej izby, kde zhodou okolností bola aj manželská posteľ. Bryan si ľahol na jednu stranu a Taylor na druhú. Keď si uvedomil, že leží naozaj pri ňom, tak sa mu vytvoril na tvári spokojný úsmev. Do niekoľkých minút zaspal natvrdo. Taylor také šťastie nemala, lebo ešte dlho rozmýšľala nad všetkým, čo sa udialo počas posledných hodín. Okrem toho, ani ona sa neubránila spomienkam...

↓spomienka↓

Keď vyletela z Bryanovho klubu ako zmyslov zbavená, tak si to namierila do svojho auta. Posadila sa doň, ale nenaštartovala. Len tam tak sedela a čakala. A na čo vlastne? Ani sama presne nevedela. Možno na to, že Bryan ihneď vybehne za ňou a bude sa jej chcieť ospravedlniť? A keby tak aj urobil, čo by potom nasledovalo? Odpustila by mu, a potom by ho pobozkala ona? Lebo presne na to mala chuť počas celého večera. A potom z ničoho nič si k nej prišiel a dovoľoval si. Keby z neho necítila alkohol... a vlastne nie, v tomto nebol problém. Problém videla iba v tom, že bol zadaný.

"Prečo všetci super muži musia byť zadaní??? Do čerta!" povedala nahlas sama pre seba a párkrát tresla po volante.

"Možno je to tým, že nie sú vôbec super," z ničoho nič sa objavil vedľa jej auta Mike. Prečo len do frasa nezavrela tie okná?

"Mike, prepáč, toto si vôbec nemal počuť," povedala zúfalo, pričom nijako nereagovala na jeho poznámku.

"Nie, to ty mi prepáč, Taylor. Vôbec som nerátal s tým, že sa bude takto správať. Som si istý, že keby nemal vypité, tak by toto neurobil," snažil sa ho ospravedlniť, ale jej to bolo jedno.

"A čo vlastne urobil? Čím sa previnil? Tým, že je šťastne zadaný muž? To áno, to beriem. Alebo tým, že ma chcel pobozkať, lebo sa mu zjavne páčim? Ak áno, tak potom sme na vine obaja..."

"Počkať, čo to hovoríš? Aj ty si ho chcela...?"

"Áno! Už od prvej chvíle ako som ho uvidela na vlastné oči! Tak mi povedz teraz úprimne, Mike... Kto z nás dvoch je väčší idiot? On alebo ja???" Taylor to už nevydržala a jej hnev prerástol v žalostný plač.

"Ach Taylor, ja, ja... neviem čo mám povedať," už bol z tej celej situácie zúfalý aj on.

"Nič nehovor, len ma silno objím, prosím," otvorila mu dvere spolujazdca, aby si mohol prisadnúť a vzápätí splniť jej želanie. Vždy jej ho splnil, keď to potrebovala...

↑spomienka↑

Keď sa vrátila naspäť do prítomnosti, tak zistila, že naozaj ju niekto objíma. Tentokrát to nebol Mike, ale Bryan, ktorý sa otočil jej smerom a ruku prehodil cez jej bok. Bola nesmierne vďačná a šťastná, že to urobil, aj keď zjavne o tom ani nevedel. Až vtedy, keď cítila jeho fyzickú prítomnosť, sa jej podarilo spokojne zaspať s úsmevom na tvári a s jedným veľkým želaním, nech táto chvíľa trvá večne.