Fontána želaní (2021)

Toto nie je typický príbeh. Bolo to skôr písané ako list, rozlúčkový list. Napísal som to v januári 2021 do projektu PísaniePreRadosť po niekoľko mesačnej pauze. Ako môžete vidieť na obálke, podarilo sa mi s tým umiestniť medzi víťazov.

Keď som si to teraz znova po nejakom čase prečítal, musím sa priznať, že ma to istým spôsobom zasiahlo, priam až šokovalo. Prečo? Lebo aj ja sám som mával takéto stavy a takéto myšlienky.

Mimochodom, na obálku som použil fotku zo svojho vlastného archívu. Je na nej zobrazená naša košická spievajúca fontána, ktorú vlastne aj spomínam v tomto mojom kratučkom výtvore.

Stalo sa to presne pred piatimi rokmi. Práve som sa vrátila domov od svojej kamošky. Vždy, keď som odišla z nemocnice, tak som s ňou trávila čas. Snažila sa ma priviesť na iné myšlienky, za čo som jej bola nesmierne vďačná. Obe sme však vedeli, že to čoskoro príde...

Práve odbila polnoc, keď mi zazvonil telefón. Oznámili mi, že môj milovaný ocko práve zomrel. Aj napriek tomu, že som to očakávala, zrútila som sa. Na také niečo sa skrátka nedá pripraviť. Aj keď som si o sebe myslela, že ja som iná, klamala som samú seba. Ako som do čerta mohla byť pripravená na to, že už nikdy neuvidím jedinú osobu, vďaka ktorej som žila?! Nie, nemohla som byť na to pripravená, nech som to chcela ako veľmi, ale nedalo sa to. Neostal mi na tomto svete už nik. Nik, kto by ma zahrnul svojou nezištnou a večnou láskou. Áno, moja kamoška mi bola veľkou oporou, ale to je iné. Nedokázala mi nahradiť to, čo som stratila. Nikto to nedokázal. Iba ty si sa o to pokúšal...

Po pohrebe môjho ocka som chcela byť sama. Nechcela som žiadny kar, ani nič podobné. Príde mi to zvrátené oslavovať niečiu smrť. Aj napriek mnohým protestom mojej kamošky, že to mám brať ako nejakú poctu alebo čo, nesúhlasila som s tým. Privolila som však na to, že keď tak veľmi chce, tak nech mu usporiada ona nejakú oslavu na jeho počesť, ale ja na nej som rozhodne byť nechcela. Svojho ocka som si chcela uctiť v tichosti a spomínať na všetko krásne, čo sme spolu prežili...

Vybrala som sa k môjmu obľúbenému miestu, k nádhernej spievajúcej fontáne, ktorá ma vždy dokázala upokojiť. V ten deň to však nešlo. Všetky tie krásne melódie, ktoré na mňa inokedy pôsobili romanticky, na mňa v ten deň vplývali depresívne. Pristihla som sa pri tom, že myslím na smrť, na svoju smrť. Áno, chcela som umrieť. V tej chvíli som netúžila po ničom inom, len byť znova so svojím ockom...

Ani neviem kedy, ani neviem ako, ale zrazu si bol pri mne ty. Opýtal si sa ma, prečo plačem, čo sa mi stalo. Nedokázala som ti odpovedať. Ty si to však pochopil aj bez slov. Pochopil si, že potrebujem objatie, aj keď som ho vždy od teba odmietala. V ten moment som ho prijala a bola som zaň veľmi rada. Dodnes nechápem prečo sa to vôbec stalo, ale stalo sa. Zadíval si sa na mňa smutným súcitným pohľadom a prosil si ma, aby som už prestala plakať. So slzami na krajíčku si sa mi priznal, že ma miluješ a že ťa môj smútok bolí viac než mňa. Vraj spravíš pre mňa čokoľvek, čo len budem chcieť, aby som znova mala na tvári ten nádherný úsmev, ktorý si videl naposledy pred rokmi...

Ako to bolo vôbec možné, že aj napriek tomu, že som ťa pred rokmi surovo odkopla a nedala ti ani šancu, tak si na mňa nezabudol a stále si ma miloval? Čím som si to zaslúžila? Prečo práve ja? Chcela som zomrieť, ale ty si ma zachránil! Bola som šťastná. Naozaj som s tebou bola šťastná. Chcela som byť s tebou šťastná naveky...

Prepáč mi láska, že ťa opúšťam, ale nemám na výber. Obaja vieme, že už mi zostáva len nejaký čas, a ja jednoducho nechcem, aby si trpel a trápil sa viac ako sa trápim ja sama...

Len o jedno ťa prosím, láska. Neurob prosím rovnakú hlúposť, ako som kedysi spravila ja. Nikdy si neželaj umrieť, lebo jedného dňa sa ti to môže naozaj splniť, a to práve vtedy, keď si to želať vôbec nebudeš...

Zbohom láska, nikdy na mňa nezabudni!