Odsúdený na večnosť (2021)

Tento príbeh vznikol za veľmi zaujímavých okolností. Napísal som ho v marci 2021 ako súčasť jednej výzvy. Bola to taká sranda, v ktorej sme si mali vybrať štyri čísla, pod ktorými sa skrývali štyri veci, konkrétne prvá úvodná veta, hlavná postava, miesto a predmet.

Priznám sa, že ja som trošku švindľoval a keď som zistil, že pod jedným číslom sa nachádzal spevák, tak som si to automaticky vybral. K tomu som dostal tú prvú vetu, ktorou sa tento príbeh začína, potom podzemie ako miesto a najväčšia sranda bola múka ako ten predmet.

Mimochodom, za toho speváka som si dosadil môjho obľúbeného, už nežijúceho lídra skupiny Gotthard a ten text, ktorý si tam pospevuje, je z ich piesne One Life, One Soul.

Svet sa ponára do temnoty a ja viem, že toto je koniec. Koniec, na ktorý všetci tak čakali. Koniec, ktorého sa všetci tak báli. Všetci okrem mňa a možno ešte niekoľkých vyvolených, ktorých oslovila naša vládkyňa.

Keď prvýkrát prišla za mnou a mojou kapelou krátko po koncerte do našej šatne, tak sme si mysleli, že už máme čisté halucinácie z toľkého piva, čo sme každú noc do seba liali. Videli sme pred sebou postavu, ktorá ani omylom nepripomínala človeka. Celá bola zahalená v čiernom dlhom plášti a vznášala sa niekoľko centimetrov nad zemou. Jediné čo sme videli, boli jej žiarivé biele oči, ktoré nás úplne oslepovali a hypnotizovali. Ku každému sa postupne priblížila a položila mu ruku na srdce. Na moje veľké počudovanie, všetci po jej dotyku bez slova odišli zo šatne ako keby sa nechumelilo. Dokonca mi ešte pri dverách aj zamávali na pozdrav s úsmevom na tvári. Zrazu sme zostali osamote, iba my dvaja. Vôbec som netušil, čo bude nasledovať, ale môj vnútorný hlas mi hovoril, aby som sa nebál, že sa mi nič zlé nemôže stať. Až neskôr som pochopil, že to nebol môj hlas, ale ten jej. Bol to spôsob jej komunikácie, cez myšlienky.

Povedala mi, že som vyvolený a predurčený večnému žitiu. Povedala mi, že keď raz nadíde deň, keď táto planéta Zem zanikne, tak všetkých nás odvedie kamsi preč. Na miesto, o ktorom nikto doposiaľ nepočul. Na miesto, ktoré bolo aj nám všetkým zatajované. Dokonca ani nesmieme vedieť, koľko nás presne je a kto vôbec je tým vyvoleným. Všetko sa vraj dozvieme v ten pravý čas. Mám taký pocit, že ten čas práve nadišiel.

"O desať minút príď do nášho úkrytu," zrazu som počul v hlave jej hlas. Vedel som, že dnes pôjdem do nášho podzemia naposledy. Čo ešte stihnem za tých desať minút? Rozlúčiť sa so ženou? Keby som nejakú mal, tak možno áno. Napísať pieseň ako odkaz pre budúce generácie? A pre koho vlastne? Nie, to je už zbytočné. Ani to posledné kilo múky už nestihnem spotrebovať, a to som si ešte pred pár hodinami myslel, že si upečiem nejaký fajný koláč. Nuž, neostáva mi nič iné, len sa naposledy poobzerať po mojom domčeku, v ktorom som strávil takmer celý život. Vlastne nie, kašlem aj na celý dom. Radšej sa poobzerám po svojich soškách a zlatých platniach, ktoré som za celú kariéru získal. Ako keby som cítil, že sa blíži koniec všetkých koncov, tak sme sa s chalanmi nedávno rozhodli ukončiť našu kariéru po takmer štyridsiatich rokoch. Kto by si len vtedy pomyslel, že to vydržíme spolu takto dlho.

"Už máš len päť minút," znova sa ozval jej hlas. Tak si aspoň naposledy zaspievam takú rozlúčkovú...

I've been waiting all my life
For the sun to make it mine
Calling, calling, whispering your name
Right now, you're on my trail
Falling, Falling, wishing you near
But somehow, you slipped away
Like ice in the sun, already gone

One life, one soul
Forever I know
Follow me, follow me
Wherever I go
One life, one soul
Just waiting to flow
Follow me, follow me
Don't let me go...

Posledné slová piesne zo mňa vychádzali, keď som sa blížil do nášho úkrytu v podzemí. Čakal som, že tam objavím tú istú zahalenú postavu ako vždy, no teraz tam bol niekto celkom iný. Odrazu tam stála nádherná žena s ľudskou tvárou a s ľudským telom.

"Kto si?" spýtal som sa jej a čakal na odpoveď.

"Som niekto, kto ti dáva na výber," riekla presne tým istým hlasom, aký som počúval celé roky v svojej hlave.

"Ako to myslíš?" zamračil som sa na ňu.

"Pamätáš sa čo som ti povedala na našom prvom stretnutí?" Žeby to bola naozaj ona? Ale ako je to možné?

"Áno, mám to v pamäti celkom živo. Prečo sa ma na to pýtaš? Zmenilo sa odvtedy niečo?"

"Klamala som ti," povedala smutným hlasom.

"V čom si mi klamala? V tom, že za malú chvíľu príde naozaj môj koniec? Že nie som odsúdený na večnosť?"

"Nie, toto všetko je naozaj pravda. Ale je len polovičná."

"Tak vyklop aj tú druhú polovicu pravdy," povedal som to celkom pokojne, zatiaľ čo som sa díval do jej jasných modrých očí.

"Koniec tejto planéty je naplánovaný za dve hodiny. Nestal si sa vyvoleným preto, aby si ju nechal padnúť a odišiel do iného sveta. Ty ju môžeš zachrániť, ale je tu možnosť, že sa ti to nepodarí a zomrieš."

"A čo ostatní vyvolení? Nemôžu ju zachrániť oni?" spýtal som sa nechápavo.

"Nikto iný okrem teba nie je. Všetci sú už mŕtvi," odrazu sa prestala na mňa dívať a sklopila zrak do zeme.

"Ako je to možné? A koľko nás vlastne bolo? Čo sa stalo?" pýtal som sa jednu otázku za druhou, aj keď som netušil, či na nejakú z nich vôbec dostanem aj uspokojivú odpoveď.

"Boli to hlupáci, ktorí začali hazardovať so životom. Mysleli si, že sa im nič nemôže stať, lenže nikomu z nich nedošlo, že večný život získajú, až keď nadíde tento posledný deň."

"Teraz neviem, či to mám brať ako kompliment," musel som sa zasmiať, keď som si ich všetkých predstavil. Ach, ľudská hlúposť nemá hranice.

"Neviem dávať komplimenty, aj keď rada by som," usmiala sa a dotkla sa mojich rúk.

"Povedz mi, čo môžem teda urobiť. Vlastne, povedz mi, prečo by som to mal urobiť? Čo sa stane, ak si túto možnosť nevyberiem?"

"Prepáč, ale toto ti nemôžem povedať. Nechcem, aby ťa to ovplyvnilo v rozhodovaní, ale môžem ti niečo naznačiť," pristúpila ku mne bližšie a pobozkala ma na pery. V tej sekunde sa začal so mnou celý svet krútiť. V hlave sa mi mihotali milióny spomienok, ktoré som prežil. Či už to boli spomienky na moje detstvo, na môjho brata. Na to, ako som s chalanmi založil našu prvú kapelu. Alebo aj na jedno krásne dievča, ktoré som miloval, ale radšej som si vybral kariéru. Nezvládol som tieto všetky emócie a odpadol som.

♦♦♦

Keď som sa prebral, myslel som si, že je už po všetkom a že som nič nestihol. Rozhliadol som sa okolo seba a došlo mi, že som stále v svojom podzemí. Takmer všetko vyzeralo na vlas rovnaké, okrem mňa. Keď som sa pozrel do zrkadla, všimol som si, že mám jasné modré oči, ktoré som nikdy predtým nemal. Odrazu som zbadal v zrkadle ako ku mne prichádza akési malé dievčatko, ktoré sa náramne podobá na Sapphiru. V momente som sa k nej otočil a čakal, čo sa bude diať.

"Ahoj ocko, zase si tu zaspal? Dobre vieš, že ti to mamička zakázala!" karhala ma so vztýčeným prstom, no popritom sa usmievala. Ako je možné, že ma nazvala ockom?

"Ty si moja dcérka?" spýtal som sa asi tú najhlúpejšiu otázku, ale vôbec mi to nešlo do hlavy. Nikdy som predsa nemal ženu a už vôbec nie deti.

"A kto si myslíš, že som? Kakaová princezná?" zadívala sa na mňa vážnym pohľadom, až som sa z toho začal smiať.

"Ak máš rada kakao, tak prečo nie?"

"Ocko, veď kakao už neexistuje hádam aj tisíc rokov!"

"Ak je to tak ako vravíš, tak odkiaľ potom vieš, že niekedy existovalo?" skúsil som ju nachytať na hruškách.

"Ach oci, veď ty sám si mi to povedal pred sto rokmi, keď som sa narodila!"

"A ešte mi povedz, že to bola úplne prvá vec, ktorú som ti povedal a odpadnem na mieste!" Tak toto ma vážne dostalo! Keď si predstavím, že by sa mi niekedy narodilo dieťa a ja mu hneď začnem dávať kázeň o kakau, tak to by bolo asi hodné cvokára.

"No nie, najskôr si mi hovoril o múke, potom o vanilkovom cukre, potom o nejakých vajciach a čo ja viem o čom všetkom ešte, ale to som vtedy nevedela, že mi čítaš na dobrú noc recept na nejaký tvoj obľúbený koláč, na ktorý si mal chuť, keď si sa dal dokopy s mojou mamičkou."

"Počkaj maličká, nejako sa v tom začínam strácať. Aký je vlastne teraz rok?"

"Ja nie som maličká! Veď práve dnes oslavujem svoju prvú stovku!" vyzerala nadurdene, "ale keď to tak veľmi chceš vedieť, tak je rok 555. Mamička má asi naozaj pravdu, keď hovorí, že už starneš! A to sme pritom všetci nesmrteľní!"

"Čože? Nesmrteľní? A kde to vlastne žijeme? Na planéte Zem alebo niekde inde?"

"Tak tu ste vy dvaja nezbedníci," zišla dolu schodmi Sapphira a zobrala maličkú na ruky, "zase ti ocko rozprával nejaké historky?"

"Nie, nie, mamička! To skôr ja jemu! On si nejako na nič nepamätá. Dokonca sa ma práve spýtal, že či žijeme na nejakej planéte Zem, no chápeš to mamička?"

"Je to pravda, Steve? Naozaj si nič nepamätáš?" spýtala sa ma Sapphira skúmavým pohľadom. Čo jej mám povedať? Že som tu prišiel z dávnej minulosti, či z budúcnosti? Alebo nebodaj z inej planéty?

"Pamätám si toho veľa, ale žiaľ nie z tohto života," povedal som jej pravdu. Načo klamať?

"To je v poriadku, láska. Ja viem, že to pre teba musí byť ťažké žiť na planéte, kde sme len my a nikto iný, ale bola to tvoja voľba. Dala som ti vtedy na výber, ty si si vybral, tak teraz musíš niesť následky."

Po týchto slovách sa so mnou začal znova krútiť celý svet. Odrazu sa mi pred očami zobrazovali snímky, ktoré sa mi vôbec nepáčili. Videl som ako so Sapphirou opúšťam moju rodnú planétu Zem, ktorú som nechal napospas osudu. Potom som videl spomienky na to, ako sme si vytvorili úplne novú planétu, kde nikto okrem nás dvoch a samých robotov, ktorých sme postupne vytvorili, nebol. Cítil som neskutočnú prázdnotu, aj napriek tomu, že som mal pri sebe ženu, ktorú som miloval. Ako je teda možné, že mi to nestačilo? Nebol to predsa náhodou vždy môj sen mať pri sebe milovanú ženu, s ktorou by som žil hoci aj na opustenom ostrove? Z toľkých nevysvetliteľných otáznikov, ktoré som v sebe zrazu mal, som znova odpadol.

♦♦♦

"No vitaj! Už som si myslela, že to nestihneš!" privítala ma Sapphira s neskutočným úsmevom, keď som sa vrátil do súčasnosti, alebo ani sám neviem kam som sa to vlastne vrátil.

"Povedz mi, čo mám urobiť, aby táto planéta naďalej žila?" spýtal som sa jej jedinú otázku, na ktorú som v tej chvíli potreboval počuť odpoveď.

"Musíš ma zabiť!" V tej chvíli, ako to vyslovila, sa v mojich rukách objavili nejaké prapodivné veci, ktoré asi mali byť zbraňami.

"Zbláznila si sa?! A ako prosím ťa? Veď si nesmrteľná!" Tak tomuto som vôbec nechcel uveriť! Veď mi vlastne vôbec nedáva na výber!

"Pozri sa na mňa, Steve! Pozri sa mi do očí! Vyzerám snáď na to, že by som bola nesmrteľná?" na chvíľku sa odmlčala a potom pokračovala, "keby som sem prišla tak ako si ma poznal celé roky, tak áno, nemal by si šancu zabiť ma. Lenže teraz tu stojím pred tebou v ľudskej podobe a dávam ti na výber. Urobila som tak iba kvôli tebe. S vedomím, že ak sa nerozhodneš pre život so mnou, tak radšej umriem. Nech sa rozhodneš akokoľvek, chcem, aby si vedel, že na teba budem stále dávať pozor. Teraz ťa prosím len o jedno, pozri sa mi do očí a urob to, čo musíš urobiť."

Nechcel som sa jej pozrieť do očí, ale nemal som na výber. Niečo vo mne sa búrilo. Niečo vo mne po tom veľmi túžilo. Neodolal som a musel som sa na ňu pozrieť! Nedokázal som od nej odtrhnúť svoj zrak! No tentokrát to nebolo vďaka tomu, že by ma do toho nejakou neviditeľnou mágiou donútila. Vlastne, bola v tom mágia, ale tá ľudská. Tá, ktorej sa hovorí láska.

Odhodil som tie čudesné zbrane od seba, prišiel k nej na vzdialenosť niekoľkých milimetrov a spravil som presne to, čo spravila ona, keď sme sa pred rokmi prvýkrát uvideli. Dotkol som sa jej srdca a pobozkal som ju. Vybral som si večný život po jej boku. Nech už bude akýkoľvek, po prvý raz v živote som dal na svoje srdce a na jeho slová. Zbohom buď, planéta Zem!