Rande po dvadsiatich rokoch (01)

Bol posledný školský deň, keď mi kamarátka zvestovala, že má tri lístky na nejaký festival v Mníchove. Hlavnými hviezdami tam vraj majú byť kapely HIM a Reamonn. Keďže vedela, že jednu z nich neskutočne žeriem ja a druhú môj brat, tak si zaumienila, že nás tam musí dostať za každých okolností. Ja som s tým súhlasila automaticky, ale vedela som, že môj brat bude ťažký oriešok. Presvedčiť niekoho, kto neznáša festivaly, kde je podľa neho kopec ožratých ľudí, aby na nejaký išiel, tak to bude potrebovať snáď len zázrak. Mám však v rukáve nejaké tromfy, ktoré by ho mohli donútiť k tomu, aby o tom začal aspoň trošku uvažovať. Všetci svätí nech mi v tom pomáhajú!

"Andrejka, ty sa modlíš?" vošiel mi nečakane brat do izby práve vo chvíli, keď som spínala ruky k plafónu. To muselo vyzerať naozaj komicky!

"Sakra Marek! Ty sa asi nikdy nenaučíš klopať, čo?" len som pregúľala svojimi zelenými očami.

"Veď onedlho to aj tak nebude potrebné, tak čo?" odvrkol znechutene.

"Ach, prečo mám pocit, že vôbec nie si z toho nadšený?"

"To sa ti len zdá," snažil sa to zahovoriť, "veď vieš, že sa s tebou teším, len... bez teba to tu bude také... smutné."

"Ale no tak, veď neodchádzam na druhý koniec sveta."

"Hej viem," sakra, čo s ním mám urobiť, aby nebol takýto skleslý? Aaa, už viem! Teraz je tá správna chvíľa!

"Ozaj bráško, chcem sa s tebou o niečom porozprávať," prizvala som ho k sebe na posteľ.

"Si v tom?"

"Čo či som?" spočiatku som nechápala na čo myslel, no keď mi došlo, tak som sa rozosmiala ako už dávno nie, "preboha, to ti ako toto mohlo napadnúť?"

"Tak, ja neviem no. Najskôr mi povieš, že sa chceš odsťahovať, tak možno mi to chceš naservírovať postupne, aby ma nešľahlo naraz."

"Neboj sa bráško, môžem ti ručiť za to, že nie som tehotná! Ale, neručím ti za to, že ťa nešľahne z toho, čo ti chcem povedať!"

"No tak spusti sestrička," konečne si ku mne prisadol a čakal na moje správy.

"Poznáš Viktóriu, tú moju kamošku?" začala som takto zľahka.

"Hej poznám, len ma s ňou nedávaj prosím ťa dokopy!"

"Prečo nie?" vôbec som síce o tomto nechcela, ale keď už s tým začal.

"Je až príliš krásna na môj vkus. Aj keby ma chcela, tak by ma čoskoro vymenila za krajšieho, vymakanejšieho, skúsenejšieho..."

"No dobre dobre, nebudem ťa presviedčať o opaku, lebo asi máš naozaj pravdu, ale nie toto som chcela."

"Tak von s tým."

"Ide o to, že má tri lístky na jeden festival..."

"Ani nepokračuj, dobre vieš aký mám názor na festivaly," ani ma nenechal dohovoriť!

"Len ma vypočuj, ok?"

"No dobre, pokračuj teda," povedal to s poriadnou dávkou neochoty.

"Takže, je to festival, ktorý trvá iba jeden jediný deň, čiže žiadne prespávačky v stane ani nič podobné ti nehrozí. Môžeš to brať dajme tomu ako taký megakoncert."

"No dobre, kto tam bude?" ejha, začal sa pýtať! To je dobré znamenie!

"Bude tam môj milovaný HIM, ale zároveň tam bude aj tvoj Reamonn, čo ty na to?" snažila som sa niečo vyčítať z jeho tváre, ale márne.

"Že na Slovensku to rozhodne nebude," skonštatoval s miernym zármutkom.

"To je síce pravda, ale keď tam môžeme byť, tak prečo to nevyužiť?" tvárila som sa nadšene, aby to tak vnímal aj on.

"Kedy a kde? A čo je to za festival?" naozaj sa o to zaujíma? Neuveriteľné!

"Juj, neviem presne ako sa to volá, ale bude to posledného júla v Mníchove."

"Hmm, neviem, či sa mi tam chce trepať," ach, vedela som, že začne špekulovať.

"Nevravel si náhodou, že Reamonn končí?" skúsila som to takto.

"Och, ani mi to nespomínaj. Nestačí, že ty odchádzaš, ale ešte aj oni končia," teraz si mi nahral do karát, bráško!

"Počuj, čo keby sme to brali ako využitie jednej z posledných príležitostí vidieť ich naživo?"

"Ja to tak brať môžem, ale tebe sú aj tak ukradnutí."

"To máš síce pravdu, ale ktovie? Naživo sa mi môžu zapáčiť," aj keď o tom silne pochybujem, ale to som mu radšej nepovedala.

"Povedz radšej na rovinu, že tam chceš ísť len kvôli HIM."

"No dobre, máš pravdu," prekukol ma, "ale aj tak chcem, aby sme tam išli spolu, prosím!"

"Kvôli čomu presne ma tam chceš?" hm, dobrá otázka, len čo ti na ňu povedať?

"Ja neviem, proste tam chcem byť s tebou. Chcem, aby sme konečne niečo zažili. Chcem, aby sme obaja mali na čo spomínať, keď budeme starší, ale hlavne, chcem ťa konečne vidieť zabávať sa," keď už toto nezaberie, tak už potom neviem.

"Ja a zabávať sa? Čo chceš, aby som tam skákal ako šimpanz?"

"Jooj, tak to si neviem ani predstaviť, ale, ktohovie, možno by si takto zaujal nejakú šimpanzicu."

"Ja nepotrebujem nikoho zaujať."

"A čo ak by nejaká zaujala teba?"

"Tak to sotva."

"Prečo musíš stále všetko negovať?" už mi dochádzala trpezlivosť, "nebodaj sa ti žiadna baba nepáči?"

"Veľa báb sa mi páči, ale čo z toho, keď ma žiadna nechce?" asi ma z neho porazí!

"A nie je to náhodou naopak? Odkiaľ vieš, že ťa žiadna nechce? Už ťa niekedy nejaká odmietla?"

"Ach, čo mám spraviť, aby si prestala s týmito otázkami?" videla som, že už bol zo mňa zúfalý, ale u mňa to bolo rovnaké.

"Povedz áno na ten festival a už budem ticho!"

"Sľubuješ?"

"Áno, sľubujem! Prisahám na môjho milovaného Ville Vala, že ak tam so mnou pôjdeš, tak už ti nebudem dávať žiadne takéto otázky!" prosím, prosím, povedz už konečne áno!

"Tak fajn, pôjdem tam s tebou, ale musíš to vybaviť s našimi!" hurááá!

"Rozkaz šéfe!"

"Super, tak ťa tu teda nechám. Idem trochu zrelaxovať, ak ti to nebude vadiť."

"V pohode bráško, tak zatiaľ!" vstal a odišiel v zdanlivo dobrej nálade. To bola teda fuška! Stokrát rýchlejšie by som porodila! Ale čo, podstatné je, že súhlasil. Už len veriť tomu, že si to nerozmyslí...

♦♦♦

"Katka, prečo tam chceš ísť za každú cenu?" spýtal sa ma snáď už tisíci raz môj brat. Dokedy sa mám stále opakovať?

"Adrián, prosím ťa! Už som ti to povedala azda miliónkrát! Prečo to nedokážeš pochopiť?"

"No prepáč, ale nejde mi to do hlavy, prečo sa chceš trepať kamsi do Nemecka len kvôli tomu, aby si tam videla jednu jedinú kapelu," dokolečka to isté. Prečo som len od neho chcela, aby ma tam zaviezol? Prečo?

"Poviem to ešte raz, ale už naposledy! Je to moja najobľúbenejšia kapela, ktorá ohlásila koniec, a toto je jediná príležitosť, aby som ich mohla aspoň jeden jediný krát v živote vidieť a počuť naživo. Čo je na tom sakra také nepochopiteľné? Ty keby si sa chcel trepať, čo ja viem, do nejakého Švédska na majstrovstvá v hokeji, dokázala by som ťa pochopiť, tak prečo ty mňa nie???" už som bola z toho zúfalá! To chcem naozaj tak veľa?!

"Bože Katka, nepleť hrušky s jablkami."

"Fajn, takže toto je tvoja odpoveď?" zazrela som naňho pohľadom plným hnevu a sklamania zároveň.

"Katka, prosím ťa! Už máš osemnásť, tak sa tu nenadúvaj ako malé decko!" toto bola posledná kvapka!

"Fajn, ako chceš! Nenávidím ťa!" schmatla som svoju tašku, tresla dvermi a odišla! Ešte nikdy ma nikto takto nenapálil! A už vôbec nie môj vlastný brat, ktorý by ma mal ako prvý chápať a rozumieť mi! Doriti!

Festival sa mal konať až na druhý deň, takže som mala dostatok času na premyslenie. Vytiahla som z tašky svoj inteligentný fón a začala som premýšľať. Mám zavolať nejakej kamoške alebo kamošovi? Nie, to som už predsa skúšala aj predtým a bolo to zbytočné. Čo tak vyskúšať pokec a napísať na sklo? Aj to je blbosť, to by mi len prišlo aspoň sto správ typu zaveziem ťa, ale chcem za to sex. Čo tak si zavolať taxík? To je teda nápad, čo som azda dcéra nejakého milionára? Ha, keby som bola, tak už dávno sedím v nejakej limuzíne alebo v súkromnom lietadle. Nie, nie, to chce niečo iné! Zrazu okolo mňa prefrčal autobus, pod ktorý som takmer skočila. To je ono! Musí existovať nejaký spoj zo Žiliny do Mníchova! Cieľ je teda jasný! Smer autobusová stanica!

♦♦♦

Netuším, ako to dnes prežijem, ale už som tu, už niet cesty späť. Po niekoľko hodinovej ceste sme sa išli ubytovať do nejakého penziónu, či čo to je zač. Rezervovali sme si dve izby. Jednu pre moju sestru a jej kamošku a druhú pre mňa. Na moje počudovanie to tu nevyzeralo vôbec zle. Dokonca je tu aj telka s niekoľkými hudobnými stanicami, vrátane mojej obľúbenej VIVA. Pamätám sa na to, ako sa koncom roka 2000 prisťahovala na družicu Astra 19,2 stupňov východne. Vtedy sa začali diať veľké veci! Začínal som spoznávať takých interpretov, o ktorých som nemal ani páru. Už vtedy som zaregistroval nejakú kapelu Reamonn, ale popravde som im neprišiel na chuť automaticky. To sa zmenilo takpovediac z jedného dňa na druhý, keď pustili do sveta pieseň Star z ich tretieho albumu Beautiful Sky. Okamžite som si ich obľúbil a stali sa mojou súčasťou. Nikdy by som si ani len nepomyslel, že raz nadíde ten deň, keď budem môcť byť na ich koncerte! V telke som videl viacero ich koncertov, ktoré na mňa spravili vynikajúci dojem. Pevne verím, že tomu tak bude aj dnes!

♦♦♦

"Už sa nevieš dočkať, čo?" spýtala sa ma Andrejka, keď sme čakali v nekončiacej rade pred vstupom do areálu. Tých ľudí tu bolo naozaj neúrekom. Ktovie, či sa tu nachádzajú okrem nás aj nejakí cudzinci.

"Ten je už úplne mimo!" ozvala sa odniekiaľ Viktória. Už už som jej chcel niečo na to odvrknúť, keď zrazu moje zorné pole zachytilo jedno nádherné dievča. Netuším odkiaľ sa tam vzalo, ale keby mi niekto v tej chvíli povedal, že sa dívam na skutočného anjela, tak by som nemal najmenší problém s tým, aby som mu uveril.

"Halooo, na ktorej planéte práve si?" znova som počul Andrejkin hlas.

"Prepáč, hovorila si niečo?" vyslovil som bez toho, aby som jej venoval pohľad, lebo moje oči stále sledovali tú nádheru.

"Kam sa to pozeráš?" prišla ku mne bližšie a nasmerovala svoj pohľad tam, kde bol aj môj, "páni, čo tu dopekla ešte robíš?! Okamžite za ňou utekaj!"

"Neviem, či je to dobrý nápad."

"Bože Marek! Veď si ideš na nej oči vyočiť, tak na čo čakáš?" sám som nevedel, na čo a prečo vlastne čakám. Bol som ňou úplne hypnotizovaný. Keď sa naše pohľady stretli a uvidel som ten jej úsmev, tak moje nohy začali konať namiesto mňa. Každým krokom som k nej bol bližšie a bližšie...

♦♦♦

Ja tomu nemôžem uveriť, ale dostala som sa tu! Som v Mníchove! Čo tam potom, že cesta autobusom mi trvala takmer pol dňa! Aspoň som sa mohla vyspať a popremýšľať nad tým všetkým, čo sa posledné dni zomlelo. Dúfam, že moje výkyvy nálad sú spojené len s tým, že som sa, možno až príliš, zameriavala na tento deň. Ale čo ak nie? Čo ak to má súvis s tým, že už nevládzem byť sama? Keď si uvedomím, že takmer každá moja spolužiačka niekoho má, tak je mi z toho smutno. Čo majú ony, čo ja nie? Mám azda malé prsia? Som príliš chudá? Alebo sa správam naozaj ako malé decko? A čo všetky tie prváčky, na ktorých nechávajú oči dokonca aj moji spolužiaci? Alebo som už príliš stará? Hej, ledva si dovŕšila osemnásť rokov a už si o sebe myslíš, že si stará? To si môžu myslieť akurát tak tie, čo už neviem odkedy rozťahujú svoje nohy, ale nie ja, čo som sa nikdy ešte ani len nebozkávala! No jasné! V tom musí byť problém! Ktorý chlapec by chcel takú babu, ktorá by mu nedala? Asi žiadny, teda určite žiadny! Možno len nejaký mimo... a sakra! Čo ak je to ten, ktorý sa na mňa práve pozerá? Dokonca má aj tričko mojej zbožňovanej kapely Reamonn! Pane Bože! Určite sa usmievam ako pripečená holubica na ražni! Veď ho tým len odradím od seba! Alebo azda nie? Počkať, veď on smeruje ku mne! Len kľud Katka, len kľud, dýchaj zhlboka! Dočerta! Čo si od toho vlastne sľubujem? Určite je to Nemec. Veď aká je pravdepodobnosť, že by som tu natrafila na nejakého Slováka alebo Čecha? Keď na mňa vybľafne niečo po nemecky, tak som v háji!

"Hallo, sprechen sie deutsch?"