Rande po dvadsiatich rokoch (02)

Po dvadsiatich rokoch...

Pondelkové ráno začalo u mňa, ako obyčajne, s úsmevom na tvári. Nebolo to však pohľadom na nejakú krásnu ženu, ktorá by vedľa mňa ešte sladko spinkala. Nie, takéto prebúdzanie som zažil iba jeden jediný raz v živote, aj keď tomu predchádzala dosť čudná noc.

Už dlhé roky mi každé ráno spôsobuje úsmev taká vec, ktorú keď niekto počuje, tak má sto chutí ju vyraziť von oknom. Ja však svoj budík milujem. Vždy, keď počujem pieseň Tonight od mojej obľúbenej kapely Reamonn, tak jednoducho nemôžem mať zlú náladu. Nie je to síce extra veselá pieseň, ale len vďaka nej som mohol spoznať niekoho, na koho nikdy nezabudnem. Je to zvláštne, ale už ako teenager som veril v lásku na celý život. Vedel som, že keď sa raz do niekoho zamilujem, tak to bude skrátka navždy a nikto a nič to nikdy nezmení. Nerátal som však s tým, že mi na to budú stačiť len dva dni a jedna noc.

♦♦♦

"Ahoj synak, už si hore?" spýtal sa ma otec vo chvíli, keď som vyliezol z izby a nasmeroval som si to do kuchyne.

"Ahoj oci, vstal som už pred pár minútami," odpovedal som mu s úsmevom, ktorý ma vzápätí aj prešiel, keď som sa na neho pozrel zblízka, "ty si zase nespal, čo?"

"Až tak je to na mne vidieť?" vzdychol si a stále držal zarámovanú fotku v rukách.

"Oci, ja viem, že...," snažil som sa mu niečo povedať, ale nedovolil mi to.

"Nie synak, nevieš. Nemôžeš vedieť ako sa cítim, aj keď mi to stále tvrdíš."

"Fajn, máš pravdu. Nemám ani poňatia o tom, čo znamená stratiť milovanú osobu, keďže som nikdy nikoho nemiloval a podľa tvojich slov ani nebudem. Ešte niečo?" bol som už unavený z celej tej situácie.

"Prepáč, tak som to nemyslel. Ja len," už mal slzy na krajíčku, "nedokážem sa s tým zmieriť! Ako mám teraz bez nej žiť? Ako mám žiť bez jej nádherného úsmevu? Bez jej teplého objatia? Tak veľmi mi chýba!"

Vidieť svojho otca plakať je veľmi bolestivé. Čo ale môžem urobiť? Vlastne má pravdu. Naozaj nemôžem vedieť ako sa cíti. Som síce stále zbláznený do tej neznámej ženy, ale to je niečo iné. Nikdy som nemal žiadny vzťah, ani som so žiadnou nechodil. Keď som videl ako sa naši stále hádajú, tak som si povedal, že to nemá zmysel. Zaľúbiť sa, skočiť do vzťahu a potom bum, príde kruté vytriezvenie. K čomu je to dobré? K ničomu! Vlastne, môžem byť len rád, že tá neznáma pre mňa naozaj zostala neznámou. Ktovie, ako by vyzeral náš vzťah, keby sme boli reálny pár.

"Oci, môžem pre teba niečo urobiť? Ako ti mám pomôcť? Čo by ťa dokázalo potešiť?" spýtal som sa ho po chvíli mlčania.

"Mne už asi nepomôže nič," snažil sa o smiech cez slzy, "ale povedz mi ty, prečo si stále sám? To ťa naozaj nikdy v živote žiadna neočarila?"

"Prečo sa ma na to stále pýtaš?" a zase sme tam, kde už toľkokrát. Dokedy ho to bude baviť?

"Lebo chcem, aby si bol konečne šťastný!"

"Ale, prosím ťa," teraz som sa vážne musel zasmiať, aj keď to nebolo vhodné, "máš pocit, že práve v tejto chvíli si šťastný? Veď sa na seba pozri! Už je to viac ako polroka, odkedy umrela Sofia, ale stále si na tom mizerne! Vážne chceš, aby som toto zažil? Naozaj mi toto praješ?" to už sa môj smiech zmenil na nechápavosť. Ak takto má vyzerať šťastie, tak som potom naozaj akýsi marťan z neexistujúcej planéty.

"Prečo ju už nevoláš mama?" pozrel sa na mňa teraz on nechápavo. Vždy som si na to dával pozor, ale teraz mi to nejako vykĺzlo.

"No, myslím, že teraz je to už aj tak jedno. Veď ma predsa nepočuje," snažil som sa to nejako zahovoriť, "no ale povedz mi, vážne si teraz šťastný?"

"Najskôr mi odpovedz ty na moju otázku."

"Veď som ti už odpovedal predsa," tvrdil som si svoje aj keď som vedel, že sa už z toho nevykrútim.

"Takýto dôvod mi nestačí. Si môj syn a poznám ťa dosť dobre na to, aby som vedel, že ty nerobíš nikdy nič len tak bezdôvodne. Tak von s tým!" naliehal na mňa.

"Oci, myslím, že to vieš aj ty sám. Nechcem sa o tom baviť," vôbec som nemal chuť na túto tému.

"Odkedy to vieš?" priamo sa ma na to opýtal. Ach jaj, teraz už niet cesty späť.

"Povedala mi to krátko pred smrťou. Nechcela, aby som žil aj naďalej v klamstve," povedal som to na rovinu, bez okolkov.

"Ja ju zabijem!" vyhlásil môj otec nahnevane a bez rozmyslu. Netuším síce ako by chcel zabiť už mŕtveho človeka, ale pri tej predstave mi prišlo smiešne.

"Oci, to asi nebude nutné!" to už som spustil rehot na plné hrdlo. Keď to docvaklo aj jemu, že čo za volovinu zo seba vypustil, tak spustil hurónsky smiech aj on. Síce dosť bizarná situácia, ale konečne som ho videl smiať sa.

"Bože synak! Mne už asi fakt preskočilo," skonštatoval po dlhom záchvate smiechu, ktorý sa pomaly opäť menil na plač.

"To je v poriadku, oci!" objal som ho a pohladil po chrbte, "aspoň si sa konečne schuti zasmial."

"To je fakt, ale teraz sa musí v hrobke obracať!"

"A nedal si ju náhodou spáliť?" vystrelil som teraz ja prvé, čo mi prišlo na jazyk.

"Ale no taak, to hádam nemyslíš vážne toto!" znova sa rozosmial na plné hrdlo, "veď tu zinfarktujem z toľkého smiechu!"

"Prepáč oci, asi to mám po tebe!" pridal som sa k nemu aj ja.

"Tak po Sofii to rozhodne mať nemôžeš, keďže nebola tvojou biologickou matkou," smiech sa znova menil na smútok.

"Oci? Prečo si mi to nikdy nepovedal? A čo Andrejka?" keď som spomenul meno svojej sestry, tak som si všimol, že ho to znepokojilo.

"Dúfam, že si jej o tom nič nepovedal!" zazrel na mňa s takým čudným pohľadom, ktorý som u neho ešte nikdy nevidel.

"Neboj sa, aj Sofia mi o tom zakázala hovoriť. Len teraz vôbec netuším, či sme naozaj súrodenci, či čo vlastne sme."

"Ach synak, toto ste sa nemali nikdy dozvedieť, ale musím to povedať aspoň tebe. Viem, že ty si silnejší ako ona. O niečo ťa chcem ale poprosiť."

"Neboj sa, sľubujem, že jej nič nepoviem."

Zrazu som počul, že mi kdesi z diaľky zvoní mobil. Ako inak, nechal som ho na svojom nočnom stolíku.

"Počkaj oci, hneď som späť!" povedal som mu a utekal do izby. Keď som si všimol, že mi volá šéf z práce, tak som vedel, že mám na konte prúser.

"Prosím?" zodvihol som to s takmer nepočuteľným hlasom.

"No konečne sa ti uráčilo Marek! Už som sa obával, že si tam išiel bezo mňa a na mňa zabudol!" na moje počudovanie mal celkom veselú náladu, no vôbec som nechápal o čom hovoril.

"Prosím? O čom to vlastne hovoríte? Kam by som mal ísť?" keby teraz videl môj nechápavý pohľad, asi by si pomyslel, že som naozaj marťan.

"Prosím? Aké prosím? Čo ťa počas víkendu vymenili mimozemšťania alebo čo sa ti porobilo?" no nevravel som to? "Ježiš, ja som idiot! Ja stále zabúdam, že ty si cez víkendy vypínaš internet! Ešte si ho asi nezapol, čo?"

"No, nestihol som ho ešte zapnúť. Písali ste mi niečo dôležité? Stalo sa niečo?" vôbec som nechápal kam smeruje celý tento rozhovor.

"Niečo sa stalo, ale o to nejde! Teraz ide o to, čo sa o niekoľko hodín stane!"

"Tak, čo sa teda stane? Zase má prísť toľko sľubovaný koniec sveta?" z druhého konca sa spustil taký silný smiech, až som musel na chvíľku odtiahnuť ucho od telefónu.

"Ešte som ti to síce nepovedal, ale ja ťa normálne milujem! Totálne ťa žeriem! Ani môj milovaný alkohol ma nedokáže dostať do takej nálady ako ty!"

"A ste si istý, že teraz na vás nijako nevplýva?" odpoveďou mi bolo len pokračovanie šéfovho smiechu. Nuž, tento týždeň začína teda celkom zaujímavo.

"Kurnik Marek, prestaň už, lebo sa tu pototo... Ja stále nechápem, ako je vôbec možné, že si stále single!" no super, ešte aj on nech s tým začne.

"Čo ste mi to chceli vlastne povedať? Čo také zaujímavé sa udeje?" dúfal som, že už sa to konečne dozviem.

"Tvoja obľúbená kapela z ničoho nič ohlásila comeback!"

"Čože? To mi voláte len preto, aby ste si zo mňa spravili prvý apríl?" tak tomuto som nechcel vôbec uveriť!

"Prisahám na svoju dcéru, že hovorím pravdu!" dušoval sa celkom presvedčivo až na to, že neviem o žiadnej jeho dcére.

"Keby ste nejakú mali, tak by som vám možno aj uveril," špricol som mu to automaticky, lebo som mu stále neveril ani za mak.

"Prisahám ti, že mám! Ale to teraz nie je podstatné!" hlas mu náhle zosmutnel, "zapni si internet a prečítaj si to, čo som ti poslal už v piatok večer. Maj sa."

"Dopo...," ani som nestihol dopovedať a zložil ma. Čo je to dnes za deň?

♦♦♦

"Synak? Stalo sa niečo? Kto to bol?" spýtal sa ma otec, keď prišiel za mnou do izby.

"Bol to šéf a bol čudný."

"Ach, Michal bol vždy čudný. Bol na teba zlý?"

"Nie, vôbec nie. Najskôr mal veselú náladu a splietal niečo o tom, že vraj moja obľúbená kapela ohlásila nečakaný comeback, dokonca sa dušoval a prisahal na svoju dcéru, čo mi prišlo totálne od veci, keďže žiadnu dcéru nemá."

"Ale má, synak," skonštatoval smutne.

"Čože? Ale, ako je to možné? Veď celé roky nám tvrdil, že nikdy nemal žiadne deti," tak dnes sa naozaj cítim ako marťan. Vôbec ničomu nerozumiem.

"Vieš, oficiálne nemá žiadne deti, ale..."

"Tak potom?" skočil som mu do reči.

"Nechaj ma dohovoriť, prosím."

"Prepáč oci, pokračuj," vyzval som ho a imaginárnym zamknutím úst som mu naznačil, že už budem len ticho počúvať.

"Všetko sa to začalo ešte predtým, ako som sa dal s tvojou mamou, teda so Sofiou dokopy. Boli sme síce kamaráti a obaja sme vedeli, že k sebe cítime niečo viac, ale obaja sme boli v tom čase zadaní. Sofia chodila vtedy práve s Michalom. Nebola s ním však veľmi šťastná, lebo sa k nej nesprával práve najlepšie. Vždy, keď si vypil, tak sa s ňou iba hádal a všetko jej vyčítal. Spočiatku to nebolo také časté, tak to nejako zvládala. Bola v tom, že sa to časom zmení. Snažila sa vnímať len tie pozitívne chvíle, ktoré spolu prežívali. Všetko sa však začalo rúcať, keď mu oznámila, že je tehotná. Nebol na to pripravený, tak radšej trávil čas s kamarátmi v bare a na rôznych žúrkach. V tom čase sme sa zbližovali každým dňom viac a viac. Bol som jej oporou namiesto neho. Keď mu jedného dňa oznámila, že sa s ním rozchádza a že nič od neho nechce, tak mu odľahlo. Bol rád, že sa zbavil zodpovednosti."

"Takže, chceš mi povedať, že Andrejka je jeho dcéra?" neveriacky som sa na neho zadíval.

"Áno, presne tak ako vravíš. Andrejka je Michalova dcéra."

"Počkať, to potom ale znamená, že nie sme vôbec súrodenci? Ani poloviční?"

"Nie ste, práve preto sa to nikdy nesmie dozvedieť, lebo by to psychicky nezvládla. Sám dobre vieš, že je na nás dvoch veľmi naviazaná. Keby sa dozvedela, že ani ty, ani ja, nie sme jej rodina, tak by ju to položilo."

"Nesúhlasím s tým, ale chápem. Ale, kto je teda moja biologická matka, a ako ste sa vlastne dali so Sofiou dokopy?" mal som v hlave veľa otáznikov.

"Nuž, po Sofiinom rozchode s Michalom, som sa chcel rozísť aj ja s Martou, lenže nemohol som, lebo mi oznámila, že aj ona je tehotná. Nechcel som teda dopustiť, aby som išiel v Michalových šľapajách."

"Čo si teda urobil?"

"Hral som to na dve strany. S tým ale, že som Sofii všetko povedal. Ona sama mi nedovolila, aby som sa s Martou rozišiel. Súhlasila aspoň s tým, že jej stále budem oporou a urobím pre ňu čokoľvek, čo bude potrebovať."

"No ale, aj tak mi to nejde do hlavy. Niečo sa predsa muselo stať, keďže ste sa dali dokopy a ja som žil už od narodenia s tebou a nie so svojou reálnou matkou. Stalo sa s ňou niečo? Žije ešte?" ani neviem, prečo som sa opýtal práve takú otázku, ale niečo mi hovorilo, že sa muselo niečo stať.

"Nuž, ako by som to..."

"Povedz mi pravdu, prosím. Aj tak už tuším, že sa muselo stať niečo zlé," moje obavy sa začali napĺňať.

"Dobre, skrátka, keď si sa nám narodil, tak jej z toho preplo. Pár dní po pôrode sa ťa chcela zbaviť. Chcela ťa zadusiť, no našťastie práve v tej chvíli prechádzala okolo jej izby sestrička a keď si to všimla, tak ťa od nej automaticky zobrala do bezpečia. Zalarmovala všetkých lekárov aj políciu."

"Čo-čo-čože?" tak toto ma neskutočne šokovalo, "čakal som čokoľvek, ale toto, pfuuu... čo je s ňou teraz? Je zavretá v nejakej liečebni alebo...?"

"Dlhé roky bola, ale žiaľ pred pár rokmi dostala tú hnusnú koronu, ktorej podľahla. Je mi to ľúto. Toto si sa nemal nikdy dozvedieť," akonáhle to dopovedal, tak sa znova rozplakal.

"Oci, som ti nesmierne vďačný, že si mi to povedal. V klamstve som žil už od narodenia, a to nebolo vôbec pekné. Preto si myslím, že by sa to mala dozvedieť aj Andrejka. Zaslúži si vedieť pravdu."

"Viem, ale bojím sa. Čo ak ma znenávidí? Alebo teba? Alebo jej prepne tak ako Marte? Už bolo dosť tragédií, netreba riskovať ďalšie."

Má pravdu. Andrejka je už aj tak citovo labilná, a keby sa mala dozvedieť niečo takéto, tak by to naozaj nemuselo dopadnúť najlepšie. Lenže...

"A čo Michal? Mám pocit, že by najradšej vykričal svetu, že je jeho dcéra. Musí ho to veľmi trápiť. Som si istý, že to už všetko oľutoval."

"To máš pravdu, ale mal na to myslieť skôr! Prečo sa na ňu vysral, keď bola Sofia tehotná? Dokonca sa ani nezaujímal o to, či sa vôbec narodila! Ako sa vraví, je zbytočné plakať nad rozliatym mliekom."

Videl som na otcovi, že to má stále v živej pamäti. Naozaj musel Sofiu neskutočne milovať. Ale tak, či onak...

"Vraví sa aj to, že každý si zaslúži druhú šancu a odpustenie. Aj tak sa to jedného dňa dozvie. Buď jej to povieš ty, tak ako to bolo mne vyzradené, alebo to nevydrží Michal a povie jej to sám, a to už môže mať naozaj fatálne následky pre všetkých," ach, pri pomyslení na to mi prišlo až zle. Niekedy je asi naozaj lepšie nevedieť pravdu. Lebo pokým ju nevieš, tak nemáš ani šajnu o tom, že žiješ v klamstve.

"Dobre, súhlasím, máš pravdu, ale dajme tomu všetci čas, dobre? Ešte stále sa nevyrovnala so stratou svojej matky, tak nemôžeme jej spôsobovať ďalšie šoky."

"Vlastne aj ty máš pravdu oci. Keby mne Sofia nič nepovedala, stále by som žil v tom, že vy obaja ste moji rodičia. Možno by to tak bolo aj lepšie..."

"Na tom už nezáleží. Aj tak som ti to chcel povedať už dávno, len som na to nenabral odvahu, a vlastne aj Sofia bola stále proti tomu."

"Preto ste sa toľko hádali?"

"Nehádali sme sa až tak veľa, ako sa ti to možno zdalo, ale áno. Vždy to bolo len o tomto. Vieš, niekedy bolo toho na nás proste priveľa. Niekedy sme už skrátka nevládali pozerať sa vám do očí a klamať. No vždy sme nejako usúdili, že je to tak asi lepšie."

"Prečo potom Sofia zmenila názor?"

"Nemôžem odpovedať za ňu, ale keď sa už blíži tvoja posledná hodina, tak chceš odísť z tohto sveta s čistým štítom. Alebo si už možno bola vedomá toho, že už nemá čo stratiť. Ja fakt neviem."

"Hm, prečo to ale nepovedala aj svojej vlastnej dcére?" zamyslel som sa, "prečo iba mne?"

"To vôbec netuším, ale zjavne ťa tiež považovala za niekoho, kto veľa znesie, preto si možno vybrala práve teba. Vieš čo, už sa o tom nebavme, prosím. Vráťme sa ale k mojej pôvodnej otázke," už bolo vidieť na ňom, že už mu z toho všetkého šibe, tak radšej zmenil tému.

"Nemal by si to byť náhodou ty, kto odpovie na tú moju?" lišiacky som sa na neho usmial, keď som si uvedomil, že je na rade práve on.

"Vlastne, máš pravdu. A čo si sa ma to pýtal? Veď vieš ako je to s mojou pamäťou posledné roky," vystrúhal podobný úsmev ako aj ja. S tou pamäťou mal však pravdu, naozaj mu posledné roky neslúži práve najlepšie. Z minulosti si pamätá takmer všetko, ale dosť často zabudne aj to, čo mu niekto povedal pred piatimi minútami.

"Vieš čo, oci? Nechajme to nateraz tak. Mal by si si oddýchnuť, čo ty na to?" už bolo na ňom vidno, že má dosť. Už si ani nespomínam, kedy sa naposledy poriadne vyspal.

"Súhlasím synak, ale naozaj by si si mal niekoho nájsť. Chcem, aby si aj ty vedel, aký je to nádherný pocit milovať a byť milovaný," ha, a že vraj si nepamätá! Potvora jedna!

"Hm, čo z toho, keď to netrvá večne? Ja nechcem zažiť najskôr krásny vrchol a potom pád, to nie. Radšej sa budem držať pekne pri zemi a snažiť sa o to, aby som sa neprepadol."

"Ach, vidím, že to s tebou nemá cenu, ale verím, že raz zmeníš názor. A možno to bude omnoho skôr, než si vôbec dokážeš predstaviť," povedal to s úsmevom a odišiel si ľahnúť do svojej izby.