Rande po dvadsiatich rokoch (03)

Z toho všetkého mi úplne vyschlo v hrdle, tak som si to znova namieril do kuchyne. Zalial som si môj obľúbený ovocný multivitamínový čaj a premýšľal som o tom všetkom, čo sa stihlo od rána udiať. V tom sa mi ozval orchester v žalúdku, ktorý mi dal na známosť, že som sa pri tom všetkom ešte ani nestihol najesť. Spravil som si teda dve hrianky a natrel ich maslom a lieskovo orieškovou nátierkou s kakaom. Keď už som sa napil aj najedol, tak som znova išiel do svojej izby. Zapol som si internet na svojom mobile a čakal som, čo také zaujímavé sa dozviem.

Najskôr mi padli do oka samé reklamné e-maily, no potom som tam našiel aj sľúbený mail od svojho šéfa. Otvoril som ho a uvidel som tam link na článok, ktorý mi vyrazil dych! Automaticky som naň klikol a pustil sa do čítania...

Nemecká kapela Reamonn na čele s írskym spevákom ohlásila nečakane po dvadsiatich rokoch veľkolepý návrat! Podľa slov lídra Rea Garveyho sa chystajú navštíviť všetky krajiny v Európe, dokonca aj tie, v ktorých ešte nikdy v živote nehrali! To znamená, že tentokrát neobídu ani Slovensko! Viac informácií sa všetci dozvieme na tlačovke, ktorá je naplánovaná na stredu 27. marca 2030. Tento dátum si kapela nevybrala len tak náhodne. Presne v tento deň pred tridsiatimi rokmi vydala kapela Reamonn svoj prvý singel Supergirl, ktorý sa dodnes hráva aj v našich rádiách! Myslím, že sa všetci máme na čo tešiť!

To ale zďaleka nie je všetko! Členovia kapely sa rozhodli, že na tlačovke chcú mať aj svojich verných fanúšikov. Preto sme si pre vás pripravili jednoduchú súťažnú otázku, ktorú keď zodpoviete správne, tak môžete získať dve vstupenky na túto tlačovku, ktorá bude spojená aj s mini koncertom! No nie je to lákavá ponuka?

Súťažná otázka znie nasledovne: Koľko rádových štúdiových albumov vydala kapela Reamonn? To znamená, že netreba do toho rátať žiadne výberovky ani živé albumy. Uzávierka súťaže je v pondelok 25. marca 2030 o 15:00! Ak budete mať to šťastie a vyhráte práve vy, tak môžete od našej redakcie očakávať telefonát, v ktorom vám prezradíme všetky potrebné informácie o tom, kde a kedy presne sa bude tlačovka konať. Preto si prosím vás nezabudnite pozorne skontrolovať správnosť vášho telefónneho čísla! Želáme všetkým fanúšikom kapely Reamonn veľa šťastia!

Po prečítaní tejto správy som zostal ako obarený! Čítal som si to dokolečka ako taký blázon a nechcel som tomu uveriť! Po chvíli som sa vrátil ešte k tomu mailu od šéfa, lebo sa mi zdalo, že tam ešte čosi napísal.

Tak, čo ty na to Marek? Neuveriteľné, že? A čo je ešte neuveriteľnejšie, podarilo sa mi zohnať dva lístky na tú tlačovku! Dúfam teda, že ma tam vezmeš už len z vďačnosti :) Zavolaj mi ihneď ako si to prečítaš!

No super, a teraz čo? Mám mu naozaj zavolať, alebo si to všetko už rozmyslel a ani mi nezdvihne? Ale tak čo, zavolám mu a uvidím.

Zvoním jedenkrát a nič, zazvoním druhýkrát a zase nič. Hovorí sa, že do tretice všetko najlepšie, tak som to vyskúšal aj tretíkrát, ale zase nič. Po chvíli mi od neho prišiel ďalší mail.

Sorry Marek, niečo mi do toho prišlo, takže nemôžem ísť s tebou, ale zasielam ti všetky potrebné info, kde a kedy sa to koná. Lístky som nechal u tvojej sestry, takže ju tam pokojne vezmi namiesto mňa. Obaja si zaslúžite trochu odreagovať po tom všetkom. Maj sa... a aby som nezabudol. Na celý týždeň ti dávam platené voľno. Verím, že ho zužitkuješ čo najlepšie...

Hm, najskôr bol celý natešený a teraz zrazu toto? Niečo sa mu muselo stať, som si tým istý. Dúfam len, že nespraví nejakú blbosť. V konečnom dôsledku mi to môže byť aj jedno. Nie som predsa jeho chúva. Lenže, teraz sa situácia zmenila, keďže som zistil, že je biologickým otcom mojej sestry. Vlastne, ani moja sestra nie je mojou sestrou. Doparoma s tým všetkým! Kde som sa to zrazu ocitol? V nejakej béčkovej fraške?! Keby som pil, tak si rozhodne kopnem niečo do seba, ale keďže som sa v živote nedotkol žiadneho alkoholu, tak sa musím ukľudniť iným spôsobom. Čert to ber, skúsim sa nejako navnadiť na stredu.

♦♦♦

Neprešla ani polhodinka a už mi zazvonil telefón. Keď som sa pozrel na displej a uvidel tam svietiť meno Andrejka, tak som to automaticky zdvihol.

"Ahoj sestrička, ako sa máš? Stalo sa niečo?" spýtal som sa jej, lebo ona mi len málokedy zvykla zavolať. Potom mi však doplo, že to bude asi kvôli tým lístkom.

"Ahoj bráško, nie nič sa nestalo, teda vlastne áno, ale neviem čo presne sa stalo." Ach jaj, tak to zjavne nebude kvôli tým lístkom, lebo znela dosť rozrušene.

"Skús sa prosím upokojiť, pekne a pomaly sa nadýchni a potom vydýchni," chvíľu som počkal, kým tak urobí, "no tak prezraď mi, čo sa deje?"

"Bol tu Michal a bol dosť zvláštny. Ale tak inak zvláštny, nie tak ako obvykle."

"Ako zvláštny? Hovoril ti niečo čudné?"

"Áno, teda, najskôr mi tu pre teba nechal nejaké lístky, ale potom, keď odchádzal, tak sa mi z ničoho nič začal ospravedlňovať a rozplakal sa. Povedal mi, že je mu to všetko veľmi ľúto, že keby mohol vrátiť čas, tak by všetko spravil inak. Ja vôbec ničomu nerozumiem Marek, bojím sa," počul som ako začala vzlykať.

"Prosím, upokoj sa. Asi mal len vypité a splietal dve na tri." Aj keď tomuto som ani ja sám neveril.

"Nie, nemal. To by som cítila, keď ma naposledy objal."

"Naposledy? Ako to myslíš?" Teraz mi už začala blikať kontrolka.

"Ja neviem, povedal mi, že ho už nikdy neuvidím. Ja, ja sa veľmi o neho bojím."

"Bojíš? Prečo?" Tomuto som vôbec nerozumel. Žeby sa medzi nimi niečo odohralo, čo si nikto z nás nevšimol?

"Vieš, zakázal mi o tom hovoriť, ja sa bojím," jej plač bol stále hlasnejší.

"Čo ti zakázal hovoriť?" naliehal som na ňu, lebo sa mi to vôbec nepáčilo.

"Vieš, odkedy zomrela mamka, tak sme začali spolu tráviť viac a viac času. Zdôveril sa mi s tým, že ju miloval celý život a teraz mám strach, že sa cez to nedokázal preniesť a že chce ísť za ňou. Čo mám teraz robiť? Ja nechcem stratiť aj jeho!"

"Doriti!" zanadával som potichu a celou silou som buchol do matraca, "kedy presne od teba odišiel?"

"Asi pred hodinkou."

"Čože? A prečo mi voláš až teraz?" nechtiac som na ňu zrúkol.

"Prepáč, bola som z toho úplne mimo a potom som sa snažila dovolať jemu, ale mobil má vypnutý. Volala som aj jeho sekretárke, ale tá mi len povedala, že sa dnes v práci ani neobjavil."

"Doriti! Doriti! Doriti!" zanadával som už trochu hlasnejšie, "netušíš, kde by mohol teraz byť?"

"Vôbec nie, teda, sakra, jasné, že viem kde je! Dosť často sme spolu chodili na cintorín! Idem za ním!"

"Počkaj!" to už ale nepočula, lebo ma zložila.

♦♦♦

Vyletel som z izby ako fúria a začal poletovať po byte. Úplne som zabudol na to, že tým môžem zobudiť otca.

"Synak, čo sa preboha deje?" ozval sa za mnou otcov hlas.

"Michal sa chce zabiť! To sa deje!" vykríkol som naňho bez rozmyslu.

"Č-č-čo hovoríš?" bol z toho asi viac šokovaný ako ja.

"Hej, pred chvíľou mi volala Andrejka, že vraj bol u nej, že vraj sa spolu stretávajú od Sofiinej smrti a teraz sa s ňou rozlúčil so slovami, že vraj sa už nikdy v živote neuvidia," vychrlil som to naňho jedným dychom, "vraj by mal byť teraz na cintoríne, tak za ním išla, ale obávam sa, že je už neskoro!"

"A na čo tu dopekla čakáme?! Musíme ísť za nimi!" v momente schmatol svoje kľúče od auta a kým som sa stihol spamätať, tak som zostal v byte sám. Ešte šťastie, že som ho zastihol pri výťahu.

"To ti teda trvalo! Už som si myslel, že ma v tom necháš samého!"

"Prepáč oci, vieš, niekedy mám spomalené reflexy," priznal som sa, aj keď poľahčujúca okolnosť to rozhodne nie je.

"Doriti aj s tým výťahom! Bývať na poslednom poschodí je hotové prekliatie!" zahromžil otec na plné hrdlo.

"Asi ide zase od prízemia. Nechápem prečo nevidno na každom poschodí, kde sa ktorý výťah nachádza." pridal som sa k jeho sťažovaniu, lebo aj mne to ide už pekne na nervy.

"To hovor správcovi a nie mne," vyštekol na mňa zase bez uvažovania.

"Oci, veď ty si správca!" začal som sa na tom smiať ako zmyslov zbavený.

"Aha," tak sa začal rehotať aj on, že ani nevládal otvoriť tie centové dvere na výťahu, ktorý konečne dorazil, "ale keď to dneska neprežijem, tak sa tej funkcie nadobro vzdám!"

"Myslím, že to v takom prípade nebude ani potrebné!" Tak toto bolo terno!

"Ježiši! Ja som sa z toho smiechu asi pocikal! Ach bože, my sme teda ale čierna dvojka!" skonštatoval stále v stave nekontrolovateľného smiechu.

"Ale oci, veď sme bieli ako najbelšie smotany!" to už sme vyšli z výťahu a natrafili sme na nejakých susedov z piateho, ktorí na nás pozerali dosť nechápavo. Keby nás nepoznali, určite by si mysleli, že sme si niečo šľahli. Vlastne, to si mohli myslieť aj tak.

"Dobre synku, dosť bolo srandy, prejdime na humor. Kto bude v takomto stave teraz šoférovať?" spýtal sa ma zrazu otec s vážnou tvárou, čo vo mne spôsobilo ešte väčší výbuch smiechu, "aha, takže asi ja, tak nasadaj nech to stihneme včas!"

Urobil som ako povedal a nasadol som na miesto spolujazdca. Na cintorín sme dorazili do nejakých dvadsiatich minút. Ako som predpokladal, tak Andrejka tam už bola omnoho skôr, keďže býva neďaleko. Zaparkovali sme vedľa jej auta a vystúpili. Ako sme blúdili tými všetkými uličkami, tak už z diaľky sme si všimli Andrejku a Michala. Obaja boli nažive, čo bolo dobré znamenie. Vyzeralo to, že vedú vážnu debatu, tak sme sa zastavili a išli obďaleč, aby si nás náhodou nevšimli.