Rande po dvadsiatich rokoch (04)

"Michaaaal!" zakričala som naňho z plných pľúc, keď som konečne dorazila k maminmu hrobu. Bol tam, presne ako som si myslela! Našla som ho kľačať na kolenách. Keď sa ku mne otočil, dívala sa na mňa utrápená tvár plná sĺz a bolesti. Nemohla som inak, než rozbehnúť sa k nemu a padnúť na kolená, aby som ho mohla objať. "Bože Michal, aká som šťastná, že žiješ!"

"Andrejka moja zlatá, čo tu preboha robíš? Prečo tak hovoríš?" sťažka vyriekol so slzami v očiach.

"Tak veľmi som sa o teba bála! Myslela som si, že, že..., " nedokázala som to ani vysloviť!

"Andrejka, ako ti to vôbec mohlo napadnúť?"

"Tak prečo si mi povedal, že ťa už nikdy neuvidím? Bála som sa, že chceš ísť za mamou," keď som si na to znova pomyslela, že by to mohla byť naozaj pravda, tak som začala roniť slzy už aj ja.

"Bože Andrejka, odpusť mi to prosím! Ja, ja, ja som to takto vôbec nemyslel. Nechcel som ťa takto vystrašiť. Prepáč mi to, prosím!" objal ma tak silno ako len vedel, "ako by som ti to mohol vôbec urobiť? Veď si predsa moja dcéra!"

"Čo-čo-čo som?" v tej chvíli som prestala aj dýchať!

"Dočerta! Toto si sa nemala nikdy dozvedieť. Bože, ja som taký idiot! Taký idiot!" vytrhol sa mi z náručia a začal utekať odo mňa preč!

"Počkaj! Teraz nemôžeš odísť!" dohnala som ho a chytila za ruku.

"Odpusť mi to, všetko som pokazil," vyriekol bez toho, aby sa na mňa pozrel.

"Pozri sa mi do očí a zopakuj mi to!" dotkla som sa jeho tváre a nasmerovala jeho pohľad na mňa. Až teraz som si všimla, že máme obaja rovnaké črty tváre a jasné zelené oči! Doriti! Ako som len mohla byť taká slepá?!

"Prepáč mi to, nemôžem!" znova odvrátil pohľad. To hovorilo za všetko!

"Prečo si mi to nepovedal skôr?" spýtala som sa ho na rovinu.

"Ty, ty mi veríš?" konečne nabral odvahu a znova sa díval do mojich očí. Ako keby som sa dívala sama na seba!

"Prečo si ma už nechcel vidieť?" spýtala som sa bez toho, aby som mu odpovedala.

"Prepáč, nedokázal som ti už ďalej klamať. Radšej som zbabelo zvolil útek, ako aj vtedy, pred tvojím narodením." Takže predsa je to pravda!

"Ale ako? Prečo? Ja, ja tomu vôbec nerozumiem! Prosím, vysvetli mi to všetko! Dlhuješ mi to!" Začali sa vo mne miešať azda všetky emócie sveta! Nenávidím takéto stavy!

"No tak, poď ku mne," silno ma objal a utešoval ma ako malé dieťa. Vždy to robil, keď sa z ničoho nič objavili u mňa takéto stavy. Síce, teraz to nie je z ničoho nič, ale aj tak vie čo má robiť.

"Mám ťa rada," pošepkala som mu takmer nečujne. Až teraz som si uvedomila, že som to takto cítila už dlho.

"Andrejka moja, ani si nedokážeš predstaviť ako dlho som túžil po tejto chvíli. Aj ja ťa mám rád dcérka. Prepáč mi, že som ti dnes spôsobil toľkú bolesť."

"To nič oc...," zháčila som sa, keď som ho chcela takto osloviť, "asi to tak muselo byť. Inak by som sa asi nikdy nedozvedela pravdu, že?"

"Pokojne ma tak volaj ak chceš, budem len rád," odtiahol sa odo mňa, aby sa na mňa mohol usmiať. Bože, aký má nádherný úsmev! Aj keď je v ňom toľko bolesti, ale aj tak je nádherný. Aj ja sa takto usmievam?

"Môj ocko, teda no, veď vieš koho myslím, on o tom vie, že...?"

"Áno dcérka, Tomáš o tom vie. Vie o všetkom."

"Ale prečo ste mi to nikdy nepovedali? Bolo to kvôli mame?" začala som na neho chrliť jednu otázku za druhou. Chcela som poznať celú pravdu.

"Čiastočne áno, teda, skrátka, bola to dohoda. Všetci traja sme sa takpovediac z donútenia dohodli, že ani ty a ani Marek sa nič nedozviete."

"A kto vás donútil, a o čom sme sa nemali dozvedieť? Počkať, ak ja som tvoja dcéra, tak Marek je tvoj syn?" začala som byť z toho akási zamotaná.

"Nie, Marek nie je môj syn. A vlastne... je tu ešte niečo, čo by si mala vedieť."

"Čo také? Azda nie je môj brat?" Ani neviem prečo mi napadla práve takáto strelená otázka. Aj keď nemáme spoločného otca, ale matku áno. Alebo nie?

"Správne, nie ste súrodenci."

"Čože? To mi chceš povedať, že moja mama nie je moja mama alebo jeho mama?" chvíľu som nad tým uvažovala a potom mi doplo, že som asi vedľa," "síce, toto som teraz riadne trepla. Miloval si moju mamu, ale nabúchal by si inú, síce, aj tak to mohlo byť nie? Joj, prepáč, už som ticho. Keď som mimo, tak mi šibe. Pokračuj."

"Si zlatá, keď si takto mimo," normálne sa začal zo mňa smiať, "ale je to naozaj tak, že Sofia, teda tvoja mama nebola jeho mamou."

"A kto teda? Takže, Marek a ja nie sme ani z polovice súrodenci? Ale ako je potom možné, že sme dvojičky? Keď mi vyriešiš túto záhadu, tak ťa normálne nominujem na Nobelovu cenu!" Zase sa rozosmial, to je zlaté!

"No, chápem, že to bude znieť totálne neuveriteľne, ale istým spôsobom ste dvojičky. Totižto obaja ste sa narodili v rovnaký deň, len vás porodili iné ženy."

"Čože??? Tak toto by sa malo zapísať do Guinessovej knihy rekordov! Toto je ako možné prosím ťa? Veď to je... waw... a kto je teda jeho matka?" Tak toto mi normálne vyrazilo dych! Dve decká dvoch rôznych párov sa narodia v ten istý deň a ešte k tomu žijú pod jednou strechou? Neuveriteľné!

"Jeho matku som nepoznal, len viem, že sa volala Marta."

"Marta, Marta... to meno mi niečo hovorí," začala som vŕtať v pamäti a potom som si spomenula, "Ježiš! Môj otec ju raz spomínal ako jeho prvú lásku. Čo sa s ňou stalo, keď o nej hovoríš v minulom čase?"

"Ach, toto nie je v mojej kompetencii, aby som ti hovoril. Viem len, že jej po pôrode preplo a zavreli ju na psychiatrii. Pred pár rokmi zomrela na koronu."

"Preplo jej? A si si istý, že to nebola náhodou moja matka? Mne totižto zvykne kvalitne prepínať." Čo si si už mnohokrát aj zažil, ale to som si radšej povedala len pre seba.

"Prosím ťa dcérka, komu teraz neprepína?" Zase sa smeje! Zbožňujem ten jeho smiech!

"No, to máš pravdu. Po tej korone sme všetci tak trochu mimo. Samozrejme mnohí sme boli aj pred ňou, ale teraz je to stále horšie a horšie. Som si istá, že aj tej kapele preplo! Čo si mi to ráno hovoril? Že sa chcú dotrepať do každej krajiny v ktorej neboli? Dokonca aj do nášho zabudnutého Slovenska? Tí musia byť teda riadne pošahaní!"

"Ozaj, keď už si to spomenula. Napísal som Marekovi, že tam pôjdeš ty namiesto mňa, súhlasíš?"

"Ale veď ty ich máš radšej než ja! Ja okrem toho bráškovho budíka, ktorým mi pílil uši celé roky, nepoznám asi ani žiadnu inú pieseň od nich." Vôbec sa mi tam nechcelo trepať!

"A to je prosím ťa ako možné, že nič od nich nepoznáš? Veď tvoj brat si musel púšťať ich piesne predsa," vôbec mu to nešlo do hlavy. Zjavne asi zabudol na jeden zázračný predmet.

"Púšťal, púšťal, ale iba do svojich slúchadiel. Mňa z toho vždy vynechával. Sama neviem prečo. Vždy bol taký introvert a s ničím sa nechcel podeliť. Ja som mu vždy vyrozprávala všetko, ale on mne nič. Keď sa nad tým zamyslím, tak my sme teda úplne rozdielni. Však on vraj ani lásku nechce! No chápeš to?"

"Hmm, viem to pochopiť dcérenka," zrazu ostal smutný. Dočerta! Čo som to zase povedala?! Zase som zabudla, že vždy, keď nechtiac spomeniem to slovo, tak si s ním spojí moju mamu?

"Ocko, nebuď smutný. Prepáč mi to. Ja stále zabúdam, že si na to slovo alergický," objala som ho teraz ja a kdesi v diaľke som si všimla dve známe postavy, "zdá sa mi to alebo máme tajných pozorovateľov, ktorí sa vôbec netvária utajene?"

"Ako to myslíš? Vidíš tu nejaké vtáky?"

"Ty si šiši! Hej, vidím tu vtáky, ale v ľudskej podobe! Pozri sa tam!" ukázala som mu smerom, kde stál akože môj otec s akože mojím bratom.

"Ajaj. Odkiaľ vedia, že sme tu?"

"Vieš, keď si odo mňa odišiel, tak som bola istý čas mimo, ale prosím neospravedlňuj sa za to, už je to za nami," pohladila som ho po tvári, "a potom som sa ťa snažila dovolať, ale mobil si mal vypnutý, zháňala som ťa aj u tvojej sekretárky, ale tá takisto o tebe nič nevedela, tak som zavolala Marekovi celá bez seba a nevedeli sme prísť na to, že kam by si sa mohol vypariť, až potom mi došlo, že určite musíš byť tu."

"Ach, chúďatko moje. Vidíš, čo ti stále robím? Iba zlé veci!"

"To vôbec nie je pravda! Len tebe môžem vďačiť za to, že ešte žijem a že nie som omnoho viac prepnutá ako som kedy bola," znova som ho silno objala a ani neviem ako, ale začali mi padať slzičky z mojich očí. Tentokrát to však nebolo len tak z ničoho nič. Bolo to z uvedomenia si ako veľmi veľa pre mňa tento človek znamená!

"No tak, Andrejka, prečo plačeš?"

"Plačem od šťastia ocko! Možno o tom ani nevieš, ale znamenáš pre mňa veľmi veľa! Neprežila by som to, keby som ťa stratila!"

"Ach dcérka, sľubujem, že ma už nikdy nestratíš! Už nikdy od teba neodídem, prisahám!" rozplakal sa aj on. V takomto plačlivom, ale nádhernom objatí sme zotrvali ešte nejaký čas. Ani jednému z nás sa nechcelo pretrhnúť tento krásny moment. Vedeli by sme takto zotrvať aj naveky a nahrádzať si ten stratený čas.