Rande po dvadsiatich rokoch (08)

Prípravy na naše dvojité rande prebiehali relatívne pokojne, aj keď obaja sme z toho boli trošku nervózni, vlastne asi viac ako len trošku. Predsa len, ja som aspoň mal nejakú šajnu do čoho to vlastne idem, ale na druhej strane vôbec som netušil, ako sa Katka za tie roky mohla zmeniť. Čo ak tá jej anjelská krása je po toľkých rokoch nenávratne preč? Viem, nemal by som takto uvažovať. Veď nejde predsa len o fyzickú krásu, že? Teda, aspoň tak si to ľudia zvykli nahovárať, ale všetci predsa vieme, že takmer každý, a to nemyslím len výlučne na mužov, sa rád pozerá na niečo pekné. Jedinou výhodou je asi len to, že každému sa páči niečo iné. Musím teda len dúfať, že sa pri pohľade na ňu nezhrozím...

"Myslíš na ňu?" vytrhla ma Andrejka z premýšľania.

"Áno, ale nie som veľmi nadšený z toho, v akej spojitosti na ňu myslím."

"Tak to mi vysvetli. Chceš ju nebodaj prehnúť?" takmer som na seba vylial čaj, ktorého som sa práve chystal napiť.

"Čo ti šibe?" skríkol som na ňu nahnevane, "veď ani neviem ako teraz vyzerá! Čo ak sa mi už nebude páčiť?"

"A prečo ti na tom vôbec záleží? Veď ak s ňou nechceš mať žiadne intimity, tak by ti to malo byť aj jedno, nie?" zazrela na mňa nechápavo.

"Sex je jedna vec, ale pochybujem, že by bola rada, keby som sa na ňu pozeral s nejakou nechuťou. Dobre vieš, že sa nedokážem pretvarovať."

"Ja ťa asi prerazím! Ty si fakt totálny idiot, Marek!" strelila mi takú varovnú, až som sa zľakol, "konečne po takmer dvadsiatich rokoch vám Boh, osud, alebo nazvi si to ako chceš, dáva možnosť byť spolu, a ty sa k tomu takto staviaš?! Si ty vôbec normálny?!"

"Vieš čo?! Ja na toto nemám nervy," v momente som vstal z jej postele a dal sa na odchod, "choď si na to prekliate rande sama!"

Tresol som dvermi a odišiel z jej izby. Vyletel som z jej bytu ako neriadená strela! Bolo mi úplne jedno, že za mnou všetci kričia. Musel som skrátka vypadnúť, inak by som explodoval! Dočerta aj s takýmto životom! Čo je toto dneska za deň?!

♦♦♦

Už o necelú polhodinu sa máme všetci stretnúť, ale ja stále sedím na svojej posteli ako v tranze. Vôbec nechápem, čo sa to vlastne stalo. Ešte nikdy som ho takého nezažila. Snažím sa mu dovolať, ale márne! Vôbec mi nedvíha a nereaguje ani na moje správy!

"Ak sa mu niečo stane, tak to neprežijem!" vyriekla som pomedzi slzy.

"Neboj dcérka, nič sa mu nestane," snažil sa ma upokojiť môj nový ocko Michal.

"On je už raz taký, ako by som to nazval, výbušný. Stačí mu niečo povedať proti srsti a už vybuchne ako sopka," dodal môj druhý ocko Tomáš.

"Toto som si nikdy nevšimla. Vždy sa tváril tak, že sa ho nič netýka a že má všetko na saláme." Naozaj som bola až taká slepá, že som si to nikdy neuvedomila?

"Vieš, keď bol mladší, tak nebol takýto," zamyslel sa Tomáš, "všetko sa to začalo meniť až po tom, ako si sa od nás odsťahovala."

"Ale prečo?" vôbec som nechápala, čo s tým mal spoločný môj odchod.

"Ja neviem, ale asi to malo súvis aj s tým, že sme sa začali so Sofiou častejšie hádať."

"Ako to myslíš? Prečo ste sa hádali?" predbehol ma Michal a opýtal sa presne to, čo som chcela vedieť aj ja.

"Prekážalo jej, že si odišla práve ty, nedokázala sa zmieriť s tým, že ju opustilo jej jediné dieťa. Bola na teba príliš naviazaná a vyčítala mi, že tu zostal Marek. Chcela, aby aj on odišiel."

"Čože? A ona mu to povedala?" Čo sa ja dnes ešte nedozviem?!

"Jasné, že nie! Zakázal som jej to. Ale aj tak mám taký pocit, že niečo vycítil. Aj keď sme sa o tom nikdy nerozprávali, ale párkrát, keď mal tie svoje stavy, tak mi vykričal, že radšej mal už dávno odísť, ako zostávať tam, kde nie je vítaný."

"Doriti! Prečo mi to nikdy nepovedal?"

"Asi nevedel ako, veď sama vieš, že si vždy všetko nechával pre seba. Všetko držal v svojom vnútri, až ho to nakoniec začalo takto ničiť."

"Ach, a keď si k tomu ešte prirátame, že celý život je sám bez lásky a priateľov, tak sa mu ani nečudujem," vstúpil do debaty Michal.

"Ale povedzte mi prečo teraz, keď má šancu konečne všetko zmeniť, tak sa správa takto?" toto mi naozaj nešlo do hlavy!

"Asi sám nevie čo vlastne chce," skonštatoval Michal.

"Alebo sa toho bojí," pridal sa k nemu Tomáš.

"Alebo všetko naraz a ja ako hlúpa krava som mu ešte pridala!" Zase som mala v sebe azda všetky emócie sveta!

O pár sekúnd mi zazvonil telefón, automaticky som ho zdvihla bez toho, aby som sa pozrela na displej a spustila som: "Marek, si v poriadku? Kde si? Prosím, prepáč mi to všetko, je mi to tak strašne ľúto."

"Andrejka? Čo-čo sa stalo Marekovi?" keď som počula Katkin šokovaný a roztrasený hlas, tak som mala sto chutí si vyšklbať všetky vlasy!

"Katka, to si ty?" radšej som sa uistila, aby som nenapáchala ešte viac škody, ako sa mi už zjavne podarilo!

"Áno, čo sa stalo?"

"Ja, ja neviem," začala som jej plakať do telefónu, "pred pár hodinami sme sa pohádali a bez slova odišiel! Vôbec mi nebere a nemám potuchy, kde by mohol byť! Bojím sa o neho!"

"Neboj sa, som si istá, že je v poriadku. Nájdeme ho!"

"Ale ako, keď nevieme kde je?"

"Máte tu nejakú spievajúcu fontánu? Pamätám sa, ako mi o nej rozprával, že je to jeho balzam na dušu. Určite musí byť tam!"

"Bože, ja som krava! Že mi to nedošlo skôr. Kde teraz si?"

"Stojím tu s bratom pred Hiltonom, tak ako sme sa dohodli, prečo?"

"Ak je naozaj tam ako hovoríš, tak si len pár metrov od neho! Choďte rovno na hlavnú ku kostolu a za ním je tá fontána. Presnejšie medzi tým kostolom a divadlom!" Možno som to povedala ako dilino, ale hádam ho nájdu!

"Už utekám, potom volám!" ani som jej nestihla poďakovať a už zložila.

♦♦♦

Plný nervov som prechádzal košickými ulicami a čakal, kým zo mňa tento stav vyprchá. Kráčal som bezcieľne a nevnímal som vôbec nič a nikoho. Moje nohy poznajú tento stav viac než dokonale, takže vždy vedia kam majú namieriť.

O niekoľko minút som už kráčal po hlavnej a smeroval k vytúženému cieľu. Už z diaľky som počul ten vábivý šum a melódie, ktoré ma hladili po duši a priťahovali ako magnet. Bol to pre mňa raj na zemi, moje útočisko pred všetkým a všetkými. Moja milovaná spievajúca fontána.

Už od útleho detstva som ju zbožňoval. Už ako malí sme sa tu so sestrou šantili. Poletovali sme zo strany na stranu krížom krážom, a takmer vždy sa nám podarilo niekoho prevalcovať. Často sme sa pretekali, kto rýchlejšie zabehne jedno, dve alebo aj tri kolečká okolo celej fontány. Vždy bola rýchlejšia Andrejka. Mala omnoho väčšiu výdrž a kondičku. Mne stačilo zabehnúť len pár metrov a už som musel zastaviť a predýchavať. Keďže bola vždy predo mnou, tak si to nikdy nevšimla.

Jedného dňa, keď sme sa takto pretekali, tak sa mi zahmlilo pred očami a odpadol som. Všetci sa preľakli, tak ma zobrali k doktorovi. Vraj mám veľmi slabé srdce a nemal by som sa namáhať, či vystavovať stresovým a záťažovým situáciám, lebo to môže mať fatálne následky. Keď si pomyslím, že sa do takýchto situácií dostávam až pekelne často, tak je až neuveriteľné, že ešte stále dýcham.

Odvtedy sme sa so sestrou už nepretekali, ani nešantili. Až vtedy sme začali vnímať čaro tejto fontány. Vždy, keď sme tu prišli, tak sme si pekne sadli a pozorovali tie stúpajúce a klesajúce trysky. K tomu sme počúvali tie nádherné melódie a snívali sme. Niekedy s otvorenými očami, inokedy so zatvorenými. Vždy sme zdieľali tieto nádherné chvíle spolu. Najskôr s rodičmi a neskôr sami. Bol som neskutočne vďačný za tieto chvíle, lebo som vedel, že nebudú trvať večne.

Keď mi raz jedného dňa celá natešená oznámila, že sa sťahuje preč, tak ma to veľmi ranilo. Navonok som sa tváril, že som s tým v pohode a že zdieľam jej pocity, no pravda to nebola. Vedel som, že sa tým pádom všetko zmení. Cítil som, že ju strácam, no nedokázal som jej to povedať. Vlastne som ani nechcel. Nechcel som byť natoľko sebecký a prekaziť jej tento dôležitý krok, tak som si to nechal pre seba.

Jej odchodom som netrpel zjavne len ja, ale aj Sofia. Raz som počul ako hovorí môjmu otcovi, že keď odišla Andrejka, nech odídem aj ja. Ďalšia vec, ktorá ma zlomila, ale nikomu som o tom nepovedal ani slovo. Všetko som dusil pekne v sebe, až sa to začalo pomaly a isto predierať na povrch v tej najhoršej forme. Začal som byť zlý na každého, ale v prvom rade sám na seba. Neznášal som sa za to, že nie som schopný povedať nikomu to, čo cítim hlboko v svojom srdci. Jediné, na čo som sa zmohol bol iba hnev. Hnev, ktorý ma zožieral zaživa.

Cítil som, že sa zo mňa stáva monštrum, ktoré nedokážem poraziť. Neostávalo mi iné, než prestať s ním bojovať a naučiť sa s ním žiť. Musel som sa zmieriť s tým, že je mojou súčasťou, že je mojím druhým ja. Že je mojou temnou stránkou, ktorú si nemôžem a ani nechcem dovoliť pred niekým ukázať. Zaprisahal som sa, že zostanem radšej celý život sám, ako keby som mal ublížiť tomu, koho by som miloval.

A teraz, keď sa tu zrazu objavila po toľkých rokoch osoba, ktorá ako jediná dokázala vniknúť do môjho vnútra, tak som z toho úplne mimo! Asi naozaj nie som normálny! Namiesto toho, aby som sa pokúsil využiť šancu, ktorá sa už asi nikdy nebude opakovať, tak sám sebe podkopávam kolená a vymýšľam stupídne teórie! Vraj, čo ak sa mi nebude páčiť! Idiot! Čistokrvný idiot! No nič, len pokoj, nádych a výdych, zatvor oči a sústreď sa na ten nádherný šum a dušu uzdravujúce melódie...