Rande po dvadsiatich rokoch (09)

Táto magická fontána ma ukľudnila až natoľko, že sa mi podarilo zaspať. Ani neviem na akú dlhú dobu, či na pár minút alebo dlhšie, ale vyzerá to tak, že to bola minimálne hodinka. Pred rokmi by také čosi nebolo vôbec možné, keďže tu okrem tvrdých lavičiek a tvrdého kamenného chodníka nebolo nič, na čom by sa dalo príjemne zrelaxovať. Našťastie sa to zmenilo pred dvoma rokmi, keď si naše mesto zmyslelo vytvoriť pri tejto fontáne taký relaxačný kútik plný pohodlných ležadiel. Musel som byť asi v riadnom delíriu, keď si ani nepamätám, že som sa do jedného z nich usalašil.

Keď som vytiahol zo svojej tašky mobil a všimol som si asi desať neprijatých hovorov a k tomu asi rovnaký počet správ od Andrejky, tak som vedel, že je zle. Nemal som však chuť na ne reagovať, aj keď je mi jasné, že by som mal. Určite sa o mňa bojí, ale je toho na mňa akosik priveľa a obávam sa, že to už nezvládam. Keby sa dalo, tak by som si najradšej zobral dovolenku od života na dobu neurčitú. Možno by som sa mal dať zamraziť ako Funés v tom filme Hibernatus. Alebo nie, mal by som sa vystreliť kdesi do vesmíru a nájsť tam nejakých svojich bratov ufónov. Možno by som sa tam konečne cítil doma, ktovie...

♦♦♦

"Mareeeek!" Zrazu som započul ako niekto volá moje meno. Ten hlas mi bol akýsi povedomý, ale nevedel som ho nikam zaradiť takto narýchlo. Prečo si vôbec namýšľam, že ma niekto hľadá? Asi mi už vážne preskočilo a začal som blúzniť.

"Mareeeek! Kde siiiii?!" Žeby som neblúznil? Je fakt reálne, že by ma niekto hľadal? Po chvíli som si všimol ako ku mne beží niekto, kto sa až príliš podobá na to anjelské dievča z tej fotky.

"Katka?" spýtal som sa neveriacky tej osoby, ktorá predo mnou zastala. Nepovedala nič, len na mňa pozerala. Obaja sme na seba pozerali ako na zjavenie.

"Marek? Čo mi to dopekla robíš?!" vrhla sa na mňa a začala ma objímať, "ani nevieš ako som sa zľakla, keď mi povedala Andrejka, že si zmizol!"

"Prepáč mi to, takto si si asi nepredstavovala náš comeback, čo?" snažil som sa usmiať, ale bol to len taký zamrznutý poloúsmev, "ako si ma našla? Andrejka ti povedala, že som tu?"

"Vôbec nie! Ona nemala ani šajnu, kde môžeš byť. To ja som si spomenula, ako si mi vtedy rozprával o tvojej obľúbenej fontáne. Cítila som, že musíš byť tu. Vedela som to!"

"Ako je vôbec možné, že si na to pamätáš? Ako je možné, že si pamätáš na mňa? Veď som len obyčajný idiot!"

"Prestaň tak hovoriť! To vôbec nie je pravda!" objala ma ešte silnejšie a začala plakať. Presne tomuto som sa chcel vyhnúť!

"No tak, prečo plačeš Katka?"

"Prepáč, ja neviem. Asi, asi... asi od dojatia, že som konečne s tebou, pri tebe. Ja viem, že to znie hlúpo a možno si budeš o mne myslieť, že som švihnutá, ale, ale...," na chvíľku sa odmlčala, ako keby hľadala tie správne slová, "kurva!!! Prečo to nedokážem vysloviť?!"

"Nemusíš nič hovoriť Katka, aj ja to mám rovnako!" netušil som, či to pochopí, ale inak som jej to nedokázal povedať.

"Chceš mi povedať, že aj ty ma toto... tak ako ja teba?"

"Áno Katka, aj ja teba toto," keď som to vyslovil, tak sme sa obaja začali smiať aj plakať zároveň.

"Teeda, vy dvaja ste teda prípad," vstúpil do toho Adrián, ktorý sa tam objavil ani neviem odkiaľ. Len sa smial a krútil hlavou nad nami.

"Sakra! Mala by som dať vedieť Andrejke, že si v poriadku! Ani nevieš ako sa o teba bojí!" začala sa hrabať v svojej kabelke a hľadať mobil.

"Už netreba, už som to spravil za teba!" zamával jej mobilom pred očami, "povedala, že za chvíľku je tu, takže sa môžeme zatiaľ pokojne usadiť."

"Hádam tu nezaspím druhýkrát," pri pomyslení na tú jej chvíľku som sa len usmial.

"Nebodaj sa ti tu podarilo zaspať?" až si oči vyočila Katka pri tej otázke.

"Čo je na tom také neuveriteľné? Veď zavri oči a započúvaj sa do tej nádhery," ako som jej povedal, tak aj spravila. Všimol som si, že to malo na ňu tiež blahodárny účinok. Za malú chvíľu už pekne odfukovala v mojom náručí. Takmer by sa aj mne podarilo znova zaspať, ale dosť mi v tom bránilo odfukovanie jej brata, ktoré sa až náramne podobalo na drevorubačskú činnosť. Nevadí, aspoň som si mohol konečne obzrieť Katku. Ako som si len mohol myslieť, že by sa mi tento nádherný anjel nepáčil? Veď to je predsa nemožné!

♦♦♦

Prešla už asi viac ako polhodina, keď som z diaľky zbadal Andrejku. V momente som jej naznačil, aby bola potichu.

"Čo tu máte spiacu seansu?" spýtala sa ma šepky, keď si všimla ako si tu hentí dvaja pokojne spinkajú.

"Môžeš sa k nim pridať aj ty," zašepkal som jej tiež a ukázal na miesto vedľa Adriána.

"No zbohom! Takýto chrapot ma čaká po svadbe?" najskôr to povedala šepotom, ale potom sa rozosmiala nad tou predstavou, a ja samozrejme spolu s ňou. Už som myslel, že to zobudí všetkých, ale čuduj sa svete, s Adriánom to ani nepohlo!

"Páni! Ja som fakt zaspala?" iba Katka sa začala preberať k životu.

"A nielen ty," kývol som plecom na jej brata.

"U neho je to bežná vec! Stačí, že si ľahne na pár minút a už spí aj celé hodiny!"

"Fííha, tak to je teda dobrý v posteli," skonštatovala Andrejka so smiechom.

"Samozrejme, že áno. Veď ho azda nepočuješ? Keď je v takomto stave, tak s ním nepohne ani sto párov volov."

"Idem si k nemu ľahnúť a uvidíme, aspoň si ho obzriem z blízka," len čo to vyslovila, tak si to k nemu aj namierila. Ľahla si k nemu tvárou v tvár a pomaly ho začala skúmať nielen očami, ale aj rukami! Keď sa dostala k jeho zadku, tak ho zaň pevne chytila, na čo sa prekvapivo prebudil.

"Čo to, čo to, kde som to?" strhol sa a začal sa obzerať okolo seba, "jeej, ty musíš byť tá marťanka, však?"

"A ty musíš byť ich lovec, však?" zakontrovala mu Andrejka.

"Nie, nie, ja chcem uloviť len teba! Teeda, ak budeš chcieť, aby som ťa ulovil. Ale ako tak cítim tvoju ruku na mojom krásnom zadku, tak asi budeš chcieť uloviť ty mňa, že?"

"No ale toto, odkiaľ vieš, že máš krásny zadok?" spýtala sa ho Andrejka a plesla si po ňom.

"Jak, že odkiaľ? Veď aj Peter Nagy o ňom spieva!" po tejto hláške som takmer vykotil seba aj Katku z ležadla!

"A chceš naňho pusu, či nakopať od hnusu?" Andrejka sa nedala a pokračovala ďalej v doberaní.

"To už nechám na teba marťanka! Od teba znesiem všetko!" zadíval sa na ňu a venoval jej jemný bozk na pery. V tej chvíli som radšej odvrátil zrak pre prípad, že by to chcelo zájsť aj ďalej.

"Nemáš rád takéto výlevy?" spýtala sa ma Katka, keď som venoval svoj pohľad radšej jej.

"Nejako mi to nerobí dobre," priznal som.

"Prečo?" pýtala sa ďalej.

"Neviem, vždy mi to pripomenie tú prázdnotu v mojom živote."

"Dovoľ mi, aby som ju naplnila," zadívala sa na mňa a takmer by sme sa pobozkali, keby som sa od nej zrazu neodtiahol.

"Prepáč, nemôžem," vstal som z ležadla a namieril som si to bližšie ku fontáne. Keďže bol už večer, tak menila rôzne farby.

"Marek," prišla ku mne a chytila ma za ruku, "to je v poriadku."

"Nie, nie je... nič nie je v poriadku," stáli sme tam a v tichosti sme pozorovali tie nádherné farby.

"Keď sa budeš chcieť o tom porozprávať..."

"Nie, nechcem sa o tom rozprávať. O ničom sa nechcem rozprávať," prerušil som ju.

"Chceš, aby som odišla? Ak áno, pochopím to." Nevidel som ju, ale aj tak som cítil jej smútok. Neodpovedal som jej, len som naďalej hľadel na tie meniace sa farby. Cítil som ako sa ma pomaly púšťa a otáča sa smerom na odchod. Nie, nemôžem dopustiť, aby sa zopakoval ten istý scenár! Stačí povedať len jedno jediné slovo zložené z troch písmen!

"Nie!" zakričal som potichu a obzrel sa za ňou, "nechcem, aby si odišla! Ale bojím sa, že ak zostaneš, tak jedného dňa aj tak odídeš a ja... ja to skrátka neprežijem!"

Podišla ku mne, silno ma objala a povedala len jedno jediné slovo: "Neodídem!" Toto jediné slovo vo mne spustilo obrovský dážď! Slzy mi začali tiecť ako ešte nikdy predtým! Cítil som ako keby sa všetko zlé chcelo zo mňa v tej chvíli vyplaviť nenávratne preč. Zjavne som nebol jediný, lebo podobný dážď padal aj z Katkiných očí. Objímali sme jeden druhého a nechali sme naše dažde a naše slzy spojiť v jedno. Bolo to niečo neskutočné, nádherné. Tak oslobodzujúce.

"Milujem ťa Katka!" vyriekol som slová, ktorých som sa tak veľmi bál, ktoré som vždy považoval za najťažšie na svete, no v tej chvíli mi prišli naopak najjednoduchšie.

"Milujem ťa Marek! Sľubujem, že od teba nikdy neodídem!" na znak nášho spojenia sme obaja vstúpili do stredu fontány a pobozkali sa pod striekajúcou vodou, ktorá nám zmývala všetky naše slzy, trápenia a bolesti. Bol to moment, po ktorom sme túžili celých dvadsať rokov! Bol to moment, kedy sme sa obaja znova narodili. Nie však ako samostatné jednotky, ale ako jeden celok!