Rande po dvadsiatich rokoch (13)

Pri tom pozorovaní mojej Katky sa mi znova podarilo zaspať. Netuším, či sa mi to snívalo alebo ma moje uši klamali, ale zdalo sa mi, že počujem plač. Plač malého dieťaťa. Pomaličky som roztvoril oči a rozhliadal sa okolo seba. Znova som uvidel štyri fialové steny, takže musel som byť stále u Katky. Myslel som si, že je ešte doma, ale keď som uvidel na mobile, že je už pár minút po deviatej, tak som si bol na istom, že už odišla do práce. To ma tu nechala úplne samého, alebo je tu v tomto byte ešte niekto? Veď ja vlastne stále netuším, kde sa to nachádzam a ako som sa sem dostal. Rozhodol som sa teda, že to tu trošku preskúmam.

Vstal som z postele a začal sa obzerať najskôr po izbe. Po stenách viseli drevené police, na ktorých boli poukladané rôzne fotografie. Takmer na všetkých bola Katka, či už s jej bratom alebo rodičmi. Niektoré museli byť aj z jej útleho detstva, keďže boli čiernobiele. Na jednej z nich bola ešte zabalená v perinke a dívala sa na svet svojimi veľkými kukadlami. Pri pohľade na také maličké bezbranné bábätko ma až pichlo pri srdci. Nikdy som si to nechcel priznať, ale jedno moje ja túži mať deti, vlastné deti.

V tom som znova počul detský plač. Odkiaľ ide? Je naozaj možné, že by tu bolo nejaké dieťatko?

"No tak zlatko, prestaň už plačkať, maminka je z teba zúfalá," odrazu som započul niečí hlas. Opatrne som otvoril dvere a na druhom konci chodby som zbadal izbu, v ktorej sa prechádzala nejaká žena s bábätkom na rukách. Snažila sa to malé utíšiť, ale zjavne to nezaberalo. Pomaly som vyšiel z izby a namieril si to k nim. Keď sa otočila mojím smerom, tak sme obaja zostali stáť na jednom mieste ako zamrznutí. Nie, to nemôže byť pravda! Čo som sa vrátil v čase? Ako je možné, že to dievča vyzerá presne tak ako keď som prvýkrát uvidel Katku?

"Marek, nezízaj tak na mňa, ako keby si práve videl ducha!" Ona vie ako sa volám? Kto to dopekla je?!

"Prepáč, vyzeráš presne tak ako..."

"Áno viem, vyzerám presne tak ako moja sestra, keď ste sa spoznali," dokončila znechutene moju myšlienku. Ona má aj sestru?!

"Ty si jej sestra?" pozeral som na ňu stále užasnuto, "vôbec mi o tebe nič nepovedala."

"Ani sa nečudujem," riekla smutne, "neznáša ma, hanbí sa za mňa. Najradšej by ma nikdy nespoznala."

"Prečo tak hovoríš?" z jej slov som ostal úplne šokovaný. Toto sa mi na Katku vôbec nepodobá.

"Veď sa pozri na mňa! Mám len osemnásť a už mám dieťa na krku! A vôbec netuším, čo s ním mám kurva robiť!"

"A kde má otca?" automaticky som sa spýtal. Hádam ju len nenechal v tom samú!

"Neviem, kto je jej otec. Bola som úplne na mol, keď som s nejakým kokotom vliezla do postele." Ach, z tých nadávok mi takmer praskli uši.

"Takže máš dcérku? Ako sa volá?" pristúpil som k nim bližšie, aby som si ju mohol obzrieť zblízka.

"Tak ako ja, Veronika."

"No tak maličká, buď poslušné dievčatko a neplačkaj," keď som bol v ich tesnej blízkosti, tak som sa tej malej zadíval do očí. Skúmavo na mňa pozrela a prestala plakať. Dokonca sa začala na mňa aj usmievať. Bol to asi ten najkrajší a najmilší úsmev, aký som videl za celý svoj život.

"Waw, Marek ty si zázračný!" z ničoho nič sa ku mne naklonila Veronika a dala mi bozk na čelo, "ja sa tu trápim už vyše polhodiny a prídeš ty a zrazu stíchne! Neviem ako si to dokázal, ale ďakujem ti!"

"Ja, ja vážne neviem," zostal som z jej reakcie zaskočený, "možno si myslí, že som jej tatko, ktovie."

"Hmm, je to možné. Si tuším prvý chlap, ktorý sa pred ňou ukázal."

"A čo Adrián?"

"Kto?" pozrela na mňa nechápavo.

"Katkin brat, teda aj tvoj brat, či?"

"Ani som netušila, že sa tak volá," teraz som pre zmenu ja na ňu pozeral vyjavene, "v živote som ho nevidela. Vlastne raz áno, ale na to si takmer ani nepamätám."

"Počkať, to mi chceš povedať, že sa k tebe nepriznáva? Vôbec nejaví o teba záujem?"

"Nenávidí ma! Všetci ma nenávidia!"

"Ale prečo? Prečo sa k tebe takto správajú?"

"To sa musíš spýtať ich, ale zjavne to bude preto, že som len obyčajný omyl mojej matky," cítil som veľkú nenávisť z jej slov.

"To ako myslíš?"

"Moja matka prišla ku mne rovnakým spôsobom ako ja k svojej malej, tak si to zrátaj."

"Hej, už mi doplo. Ale niečomu nerozumiem," na chvíľu som sa zamyslel, aby som sformuloval otázku správne, "tvoja matka je aj Katkina matka?"

"Keď ma moja matka mala v osemnástich, tak asi ťažko."

"Hmm, keby som nepoznal Katku, tak by som si myslel, že si jej dcéra. Ako je vôbec možné, že vyzeráte takmer identicky?"

"To netuším, ale nie si jediný komu to napadlo. Každý, kto v minulosti poznal Katku a pozrie sa na mňa, tak si myslí, že som jej dcéra. Ide mi to na nervy! Veď keby bola naozaj mojou matkou, tak by sa takto ku mne nesprávala kurva!"

"Ach, mám sa s ňou o tom porozprávať?" Chcel som jej pomôcť, ale nevedel som ako!

"To bude zbytočné Marek," nesúhlasne pokrútila hlavou, "ešte si bude myslieť, že som ťa nahuckala proti nej."

"Ozaj, odkiaľ vieš moje meno? A ako som sa sem vlastne dostal?"

"Ty si to nepamätáš? Akože fakt?" pozerala na mňa s otvorenými ústami.

"Nie, pamätám si len to, že som zaspal v jej aute a ráno som sa prebral v jej posteli."

"Kurva! Ja som vedela, že blúzniš, ale že až takto..."

"Čo? O čom to hovoríš?" Čo som azda rozprával zo sna?

"Kašli na to, ešte si budeš myslieť, že som si to celé len vymyslela."

"Prosím, povedz mi to. Chcem to vedieť!" prosíkal som ju, lebo sa mi to vôbec nepáčilo.

"Počkaj, len dám malú do postieľky," v tom sa zrazu zháčila, "alebo nie, daj ju tam radšej ty, nech zase nezačne plakať."

"Ja? V živote som nedržal v rukách žiadne dieťa, ani neviem ako sa to robí!" oponoval som jej, ale zbytočne. Ani neviem ako a už som mal malú Veroniku na rukách. Ten malý zázrak sa na mňa díval s takou láskou a nehou, až som mal pocit, že naozaj držím v rukách vlastné dieťa. Bolo to niečo neopísateľné. Uložil som ju do postieľky a odišli sme z izby, aby sa mohla v tichosti vyspinkať.

"Ty plačeš?" spýtal som sa Veroniky, keď som jej venoval pohľad. Všimol som si, že mala slzy na krajíčku.

"To sa ti len zdá," pretrela si oči, aby zahnala plač, no ten bol zjavne silnejší ako jej vôľa.

"No tak, prečo plačeš?" silno som ju objal a snažil sa ju upokojiť, "stalo sa niečo? Spravil som niečo zlé?"

"Vôbec nie, ja len," snažila sa niečo povedať pomedzi slzy, "keď som videla ako ju držíš v náručí, tak... presne takto som si predstavovala, že raz budem vidieť svojho muža... že budeme šťastná rodinka.. ale pozri ako som dopadla kurva?!"

"Aj ja som vždy sníval o tom, že raz budem mať krásnu ženu a krásne deti, ale nikdy k tomu nedôjde," povedal som smutne, keď som si uvedomil krutú realitu.

"S Katkou možno nie, ale so mnou áno," po tejto vete sme sa od seba odtiahli a pozerali sa jeden druhému do očí. Neviem čo to do mňa v tej chvíli vošlo, ale pobozkal som ju. Musel som to urobiť! Vedel som, že robím nesprávnu vec, ale niečo ma k nej neskutočne priťahovalo! Bolo to niečo, čo som ešte nikdy necítil, dokonca ani pri Katke nie!

"Chcem ťa Veronika! Hneď tu a teraz!" nečakal som na jej reakciu a začal som ju vyzliekať. Najskôr išlo dolu jej tričko, pod ktorým prekvapivo nemala vôbec nič. To ma povzbudilo k tomu, aby som jej vyzliekol aj nohavice. Keď som si všimol jej nohavičky, tak som na chvíľu prestal. Ona to pochopila po svojom a začala vyzliekať ona mňa. Tričko aj rifle som mal na zemi behom niekoľkých sekúnd. Kľakla si na kolená a pomaly začala rukami prechádzať po mojich slipoch. Keď už videla, že už sú takmer na prasknutie, tak mi ich razom stiahla dole. Zvierala mi ho pevne v rukách a hýbala nimi hore a dole. Cítil som, že to už dlhšie nevydržím, tak som jej naznačil, aby prestala. Nemala to v úmysle, a tak si ho nasmerovala medzi svoje prsia. O malú chvíľu už boli zabielené od mojej tekutiny.

"Ešte sme neskončili!" zahlásila celá nažhavená a bez predošlého varovania vzala moju ruku a strčila ju pod svoje nohavičky. Keď som zacítil aká je vlhká, prešla mnou nová dávka vzrušenia. Chvíľu som jej ju masíroval, no potom som to nevydržal a vošiel do nej prstami. Svojimi vzdychmi mi dávala najavo, že sa jej to veľmi páči. Neodolal som a v momente som jej vyzliekol tie nohavičky. Kľakol som si k nej a zľahka som po nej prešiel jazykom.

"Neprestávaj!" vyslovila želanie, ktoré som jej s radosťou splnil. Za malú chvíľu bola už hotová. Myslel som, že je už po všetkom, ale zjavne som sa mýlil. Znova si kľakla k tomu môjmu a začala sa s ním hrať. Tentokrát však zapojila aj ona svoj jazyk. Bol som v tom, že to skončí skôr než začne, ale na moje počudovanie som vydržal dlhšie. Znova jej to pristálo na prsiach, ktoré si začala pomaly masírovať jednou rukou. V tej druhej mala stále toho môjho v mierne ochabnutom stave a prekvapivo si ho namierila medzi nohy.

"Chceš ho dať dnu?" spýtal som sa šokovane, na čo ona len pokrútila hlavou.

"Chcem ich len spolu zoznámiť, aby sa nabudúce nezľakli jeden druhého," usmiala sa a vzala ma do kúpeľne, kde sme si dali spoločnú sprchu.