Rande po dvadsiatich rokoch (14)

"Čo budeme teraz robiť?" spýtal som sa Veroniky, keď sme si dávali neskoré raňajky.

"Asi sa nepýtaš na náš dnešný program, či?"

"Nie, veru nie, ale ak nejaký máš, tak sem s ním," snažil som sa usmiať, ale do úsmevu mi akosik nebolo.

"Pozri Marek," dotkla sa mojich rúk a pokračovala, "si dobrý chlap, vidno to na tebe. Nechcem, aby si si kvôli mne pokazil život, takže je to na tebe. Ak budeš chcieť, tak môžme na dnešný deň zabudnúť a Katka sa nemusí o tom nikdy dozvedieť."

"Hmm, ešte včera som bol v tom, že ostanem do smrti sám a na Katku budem len spomínať a teraz, keď ste tu obe, tak neviem čo mám robiť."

"Poviem ti takto, so mnou nikdy nezažiješ život plný lásky. Ja som dobrá akurát tak na sex."

"Prečo tak o sebe hovoríš?"

"Lebo ja neviem čo je to láska. Nikto mi ju nikdy neprejavoval. Ja poznám len nenávisť, hnev, krik, plač... skrátka citovo som prázdna."

"A čo cítiš k svojej dcérke?" už len pri pomyslení na tú maličkú ma nejako hreje pri srdci.

"Ja neviem, niekedy ľutujem, že som si ju vôbec nechala."

"Ale no tak, takto nemôžeš hovoriť!" chcel som jej to vytĺcť z hlavy, aj keď asi rozumiem prečo takto zmýšľa.

"Prečo? Veď je to pravda! Ani ja som sa nemala narodiť! Každému len robím zo života peklo! A teraz," znova mala slzy na krajíčku, "bojím sa, že zničím život aj svojej dcére! Ja nechcem, aby trpela tak ako ja!"

"Neboj sa," objal som ju a snažil som sa ju upokojiť, "tvojej dcérke nebude nikdy nič chýbať!"

"Bude jej chýbať láska, ktorú jej nedokážem dať," znova mi plakala na ramene, "nikomu ju nedokážem dať!"

"Ach Veronika, bolí ma, keď takto hovoríš! Veď sa všetko môže ešte zmeniť, možno si nájdeš niekoho, kto ti celý život prehodí naruby a potom sa len budeš smiať, keď si spomenieš na tieto svoje slová."

"Ty vážne tomu veríš?" spýtala sa celá uslzená.

"Áno, verím tomu, že sa niekde hlboko v tvojom vnútri ukrýva kopec lásky, len ju musíš v sebe objaviť."

"Pomôžeš mi s tým?" aj keď to vyslovila ako otázku, cítil som, že to myslí ako prosbu.

"Nemôžem ti sľúbiť, že sa mi to podarí, ale pokúsim sa o to." Sám neviem, čo presne som týmito slovami myslel, ale vedel som, že už nedovolím, aby trpela! Ani ona, ani jej dcéra si nezaslúžia trpieť!

"Možno si predsa len v noci až tak neblúznil." Najskôr som vôbec nevedel o čom to hovorí, no potom som si spomenul.

"A povieš mi teda, čo presne sa v noci udialo a ako som sa tu dostal?"

"Keď ťa sem doviezla Katka, tak si bol v takom čudnom stave, ako keby si mal horúčku alebo čo. Celý si sa triasol a ledva si dýchal. Hovoril si niečo o tom, že ťa pichá pri srdci."

"Preboha!" až som sa zľakol, keď som to počul.

"Tiež som tak reagovala, keď som ťa videla!"

"A čo bolo potom?"

"Potom sme ťa nejako preniesli do jej izby, zababušili do teplej periny a za chvíľu si bol už v pohode. Keď bola Katka v kuchyni a varila ti horúci čaj, tak ja som bola pri tebe. Na chvíľu si otvoril oči a keď si ma uvidel, tak si povedal, že ma miluješ. Samozrejme, že som to brala tak, že vidíš vo mne Katku, ale teraz sama neviem..."

"Hmm, toto sa mi nepáči. Prečo ste nezavolali sanitku? Možno som prekonal nejaký infarkt a ani o tom nemusím vedieť," uvažoval som nahlas.

"Kurva! Toto mi vôbec nenapadlo!"

"To nič, nemohli ste vedieť, že mám nejaké problémy."

"Počkaj, to ako myslíš? Ty si nejako chorý?" videl som v jej očiach zdesenie.

"Hej, teda... dlho mi nič nebolo, ale od včera sa celý môj život obrátil o stoosemdesiat stupňov, tak toto bol zjavne dôsledok toho všetkého."

"A čo ti teda je?"

"Už od detstva mám problémy so srdcom. Vraj ho mám veľmi slabé a nemal by som sa namáhať, stresovať a tak podobne, čo je samozrejme nepredstaviteľné v dnešnom svete."

"Mal si v noci sex? Teda, pokúšal si sa o niečo s Katkou?" Táto otázka ma prekvapila, vôbec som netušil kam ňou mieri.

"No bozkávali sme sa, aj sme si poplakali a proste, celý včerajšok bol dosť vyčerpávajúci, prečo?"

"Možno je to kravina, ale... môžeš mať vôbec sex? Teda nielen sex, ale celkovo môžeš pociťovať takú veľkú dávku vzrušenia?"

"Sakra, myslíš si, že to môže byť aj z toho?"

"Vieš čo, nie som doktor a vôbec sa v tom nevyznám, ale možné to je. Sám tvrdíš, že sa máš vyhýbať stresu a podobným veciam, tak asi by si sa mal vyhýbať aj sexu," zrazu sa zasekla a v očiach sa jej zračili obavy, "kurva! Veď my sme pred chvíľou sexovali! Ak som ti tým nejako ublížila, tak sa rovno obesím!"

"Prosím ťa, prestaň s takými rečami! Cítim sa výborne, ako ešte nikdy predtým, tak to nezveličujme, dobre?"

"Dobre, prepáč, ale neodpustila by som si, keby sa ti niečo stalo len vďaka mne! Nie som zas až taká bezcitná!"

"Ja viem, že nie si," usmial som sa na ňu a jemne pobozkal na čelo, "poď skontrolovať malú, či niečo nepotrebuje."

O malú chvíľu sme vošli do jej izby a keď sme si všimli, že stále pokojne spinká ako anjelik, tak sme si opatrne ľahli na veľkú posteľ, ktorá bola hneď vedľa detskej postieľky. Zavrel som oči a chvíľu som si predstavoval moju fontánu. Za pár minút som sa ponoril do hlbokého spánku.

♦♦♦

"Katka, si v poriadku?" spýtala sa ma moja kolegyňa Viktória cez obedňajšiu prestávku.

"Prečo sa pýtaš?" vyslovila som bez toho, aby som sa na ňu pozrela. Môj pohľad bol zarytý kamsi do neznáma.

"Celý čas si duchom neprítomná, veď ani teraz, keď sa so mnou rozprávaš, tak sa na mňa ani nepozrieš. No tak, čo sa deje? Nedopadlo to včera podľa tvojich predstáv?"

"O to nejde..."

"Tak teda? Čo sa stalo?"

"Ja neviem... Marek mal v noci nejaký záchvat alebo čo."

"Preboha! Čo ste vystrájali?"

"Nie to na čo myslíš, teda chceli sme, ale," odrazu som sa zasekla, ako keby som nechcela povedať niečo, čo by som nemala, "skrátka sa bojím, aby sa mu niečo nestalo."

"Povedal ti o tom, že je chorý?" takmer som prestala dýchať, keď som to počula.

"Čo-čo tým myslíš? Ako chorý?"

"Neviem o tom veľa, len toľko, že mu v detstve zistili, že má dosť slabé srdce a nemal by sa vystavovať nejakým extra stresom, námahe a tak podobne."

"Došľaka!" takmer som celá zbledla, keď som si spomenula na ten včerajšok, "môže sa do toho rátať aj sex a také veci?"

"Na toto si fakt netrúfam odpovedať, ale keď sa nad tým zamyslím, tak áno," chvíľu bola ticho a na niečo myslela, "možno aj to je dôvod prečo je stále sám."

"Ako to myslíš?" nechápala som o čom hovorí.

"Pozri sa na to takto... keby si bola na jeho mieste, riskovala by si nejaký vzťah plný vzrušenia a rozrušenia? Veď to je stres sám o sebe a buď si istá, že viem o čom hovorím!"

"Sakra! Čo ak som za ten jeho záchvat zodpovedná ja?" už len pri pomyslení na to som sa celá začala triasť ako osika.

"Katka, prosím ťa, upokoj sa, lebo mi tu odpadneš aj ty," chytila ma za obe ruky, ktoré sa mi začali triasť, "v poslednom čase bolo toho na Mareka veľa, takže určite za jeho stav nie si zodpovedná len ty."

"Fakt díky Viki, to mi ozaj pomohlo!"

"Prepáč, nemyslela som to zle, len proste musíš na neho dávať veľký pozor a keď k niečomu podobnému dôjde, tak musíš okamžite zavolať lekára!"

"Asi som to mala urobiť aj v noci, sakra!"

"Nemohla si predsa vedieť, že nie je úplne zdravý... ozaj a kde je teraz?"

"Keď som odchádzala z bytu, tak ešte pekne spinkal na posteli a teraz netuším, kde by mohol byť. Možno je stále u mňa, neviem."

"Hádam si ho tam nenechala samého!"

"Vlastne áno, moju priblblú sestru a jej decko do toho nerátam," len keď som to vôbec vyslovila, tak mi bolo na vracanie!

"Ty máš sestru?" spýtala sa Viktória prekvapene, "myslela som, že máš len brata."

"Ako keby som ju nemala! Neznášam ju!"

"Radšej sa do toho nejdem miešať, ale nemala by si k nej pociťovať nenávisť, nech je akákoľvek," viem, že to nemyslela v zlom, ale dosiahla tým len to, že vo mne vzkypela žlč! Akurát som jej na to chcela povedať niečo šťavnaté, keď mi zrazu zazvonil telefón.

"Čo si zase posrala, že ma otravuješ?!" vyštekla som automaticky na svoju stupídnu sestru.

"Marek je v nemocnici," počula som ako reve do telefónu, "bojím sa, že zomiera!"

"Čo si mu urobila ty sviňa?!" keby som ju mala práve v tejto chvíli pred očami, tak jej zakrútim krkom vlastnými rukami!

Keď ma počula Viktória, tak mi vytrhla mobil z rúk a začala hovoriť so sestrou:

"Ahoj, tu je Viki, Katkina kolegyňa, stalo sa niečo Marekovi?"

...

"Prosím, snaž sa upokojiť. Takto mu nepomôžeš, keď ťa uvidí v takom stave."

...

"Na také ani nemysli! Určite sa preberie!"

...

"Ihneď volám jeho sestre a ty sa zatiaľ snaž upokojiť, dobre?"

...

"Neboj sa, budem ju držať od teba čo najďalej! Nedovolím, aby ti ublížila!"

...

"Keby niečo, tak volaj, jasné? Ty to zvládneš! Drž sa!"

♦♦♦

"Ja ju zabijem!" lomcovala mnou neskutočná nenávisť!

"Ani sa jej nedotkneš! Rozumela si?!" výhražne na mňa zazrela Viktória, ale bolo jej to prd platné!

"Kto si myslíš, že dopekla si?! Ty mi nebudeš rozkazovať!" znova sa vo mne prebúdzala stará Katka, ktorá bola silnejšia než ja!

"Jebe ti?! Marek možno umiera a teba zaujíma len tvoja sestra?! Mám ti azda vylepiť, aby si sa spamätala?!" vrieskala po mne ako nikdy nikto predtým! Zdá sa, že to zabralo, lebo sa niečo vo mne v tej chvíli zlomilo.

"Čo sa mu stalo?" vyriekla som tichým hlasom a zosypala som sa. Plakala som tak veľmi, až som nevedela ani dýchať! Úplne som prestala vnímať okolie. Mala som pocit, že práve odpadnem..