Rande po dvadsiatich rokoch (15)

Som v nemocnici ledva polhodinu, ale už mám pocit ako keby som tu bola celé dni. V náručí držím svoju dcérku, ktorá stále len plače a plače. Bol to práve jej plač, vďaka ktorému som sa prebudila a zistila, že Marek nedýcha. Po tom, čo mi dnes ráno povedal, tak som vedela, že musím konať rýchlo. Zavolala som záchranku, ktorá po neho prišla do niekoľkých minút. Snažili sa ho oživiť, ale neúspešne. Keď už to chceli vzdať a oznámiť mi tú najhoršiu možnú správu, tak sa na malý moment prebral k životu a začal znova dýchať. Vraj sa to podobá na nejaké spánkové apnoe, keď človek počas spánku na istý čas prestane dýchať a potom znova začne. Doteraz sa však nestretli s tým, že by tento stav trval tak dlho.

Keď sa ma spýtali, či som s ním v nejakom príbuzenskom vzťahu, tak som zaklamala a povedala, že som jeho priateľka. Katka ma za to asi zabije, ale keby som tak neurobila, tak by ma aj s malou nevzali do sanitky. Musela som byť s ním, lebo som vedela, že je to len a len moja vina! Prisahám, že ak to prežije, tak sa ho nikdy ani len nedotknem! Keby som to vedela skôr...

♦♦♦

"Pani doktorka, viete mi povedať, kde leží pán Marek Čierny?" počula som neďaleko hlas nejakej ženy.

"A vy ste?" spýtala sa doktorka tej ženy, ktorá ju zastavila.

"Som jeho sestra."

"Choďte tam k tej mladej slečne," ukázala doktorka mojím smerom, "ona tu prišla s ním."

"A čo je s mojím bratom? Prežije to?" pýtala sa ďalej doktorky.

"Momentálne ho vyšetrujú a robia všetko potrebné, viac vám povie doktor, ktorý ho má na starosti."

"Ďakujem," povedala skleslo a namierila si to ku mne. Vôbec som netušila, čo bude teraz nasledovať.

"Ahoj, ty musíš byť Katkina sestra, však?" spýtala sa ma a ja som jej len súhlasne pokývala hlavou, "neboj sa ma, nechcem ti ublížiť." Aj napriek tomu, že to vyslovila a zjavne to myslela vážne, tak som sa jej bála. K cudzím ľuďom mávam dosť zvláštny vzťah, buď ich nenávidím alebo sa ich bojím, alebo niekedy je to dva v jednom. Naďalej som mlčala a nijako na ňu nereagovala. Sústredila som sa len na svoju maličkú, ktorá stále neprestávala plakať. Ako keby cítila, že s Marekom sa deje niečo zlé.

Po chvíli vstúpili do nemocnice ďalší ľudia, vrátane mojej sestry. Všetci sa rozbehli k nám a ja som vtedy chytila neskutočnú paniku. Nenápadne som sa chcela od nich odčleniť, a tak som sa posúvala ďalej a ďalej dozadu, až som narazila na tvrdú stenu. Nikto si to nevšimol okrem jednej baby, ktorá bola s nimi.

"Ahoj, ja som Viki, pred chvíľou sme spolu telefonovali, pamätáš si ma?"

"A-ano," odpovedala som jej potichu a roztrasene.

"Neboj sa, nik ti neublíži, som tu s tebou," priblížila sa ku mne a pohladila ma po tvári. O niekoľko minút vyšiel lekár a moja maličká zrazu prestala plakať. Žeby niesol dobré správy?

"Pán doktor, čo je môjmu synovi?" spýtal sa akýsi starší pán, ktorému som doteraz nevenovala pozornosť.

"Nemusíte mať obavy, z najhoršieho je už vonku."

"Ale čo sa mu stalo?" pridala sa k nemu zjavne jeho dcéra a Marekova sestra, i keď na prvý pohľad nemajú takmer nič spoločné.

"Prekonal atypickú formu infarktu, ktorá je veľmi vzácna."

"Čo to znamená, pán doktor?" spýtala sa Katka celá rozrušená.

"Nerád to hovorím, ale ak sa takýto infarkt ešte zopakuje, tak to môže mať fatálne následky," vtedy som to nevydržala a zosypala sa ako domček z karát. Bolo mi jedno, že všetci sa otočili mojím smerom a nechápali prečo tak veľmi nariekam.

"Slečna, ste v poriadku?" prišiel ku mne ten doktor a zjavne si robil o mňa starosti.

"Je to len moja vina," ledva som vyriekla pomedzi slzy.

"Aspoň, že si to priznáš, ty hnusná štetka!" počula som z diaľky svoju sestru, ale nevládala som odrážať jej útoky.

"Ani sa k nej nepriblížiš! Je ti to jasné?!" zvrieskla Viki na plné hrdlo, až mnou cuklo.

"Prepáč mi to, nechcela som ťa vyľakať, ale zdá sa, že nič iné na tvoju sestru neplatí," zjavne mala pravdu, lebo v momente stíchla.

"Ďakujem ti, keby nebolo teba, už som dávno mŕtva," riekla som celá zničená, ale zároveň aj vďačná. Vďačná za to, že je tu niekto, kto ma ochraňuje, aj keď na to nemá žiadny dôvod.

"Páni, nechceli by ste robiť v našej márnici? Ihneď by to tam všetko ožilo," z ničoho nič povedal doktor, ktorý stále pri mne kľačal. Zdá sa, že ho ten krik vystrašil omnoho viac ako mňa.

"Ďakujem za ponuku pán doktor, asi začnem o tom vážne uvažovať," začala sa Viki smiať a keď to počuli aj ostatní, tak sa pridali tiež. Celkom morbídna situácia.

"Už je vám lepšie?" spýtal sa ma doktor, keď si uvedomil, že sa smejem aj ja.

"Vďaka vám áno," trochu som sa na neho pousmiala, čo ho zjavne potešilo, lebo to spravil aj on.

"Ak by ste niečo potrebovali, nech by to bolo čokoľvek, neváhajte mi zavolať," vytiahol z vrecka svoju vizitku a podal mi ju. Možno to bolo pre niekoho len obyčajné gesto, ale pre mňa znamenalo veľa.

"Ďakujem pán doktor, veľmi si to cením," znova som sa na neho usmiala, no teraz trošku viac.

"Pre váš nádherný úsmev spravím čokoľvek," keď to vyslovil, tak sa môj úsmev zväčšil omnoho viac, "inak, pokojne ma volajte Peter."

"Ja som Veronika, teší ma," vystrela som k nemu ruku, ktorú mi vzápätí pobozkal!

"Aj mňa teší Veronika, máte nádherné meno," pomaly chcel vstať a odísť, ale niečo mu v tom ako keby bránilo, tak som to ešte chcela využiť.

"Bude vám vadiť, ak využijem to číslo aj dnes?" musela som sa to spýtať, aby som sa uistila v tom, či zdieľame podobné myšlienky.

"Práve naopak, budem veľmi rád," venovali sme si úsmevy a potom vstal a odišiel.

"Pán doktor, kedy ho môžeme vidieť?" spýtali sa viacerí naraz, keď bol už na odchode.

"Ach, dobre, že sa pýtate, takmer by som na to zabudol," zrazu sa zháčil a pozrel na mňa a potom na moju sestru. Najskôr som nechápala prečo, no potom mi to došlo, "ešte je síce dosť slabý, ale požiadal ma o to, aby som za ním poslal slečnu Veroniku aj s jej dcérkou."

"Pán doktor, ste si tým naozaj istý? Neblúznil náhodou, keď to vyslovil?" ako inak, automaticky sa ozvala Katka, ktorá má teraz o dôvod viac ma nenávidieť.

"Katka, to už stačilo, nechaj ju už na pokoji, prosím!" pevne ju chytila za ruku Viki, keď som musela prejsť okolo svojej sestry, ktorá sa mi postavila do cesty. Peter mi išiel naproti, aby ma mohol odprevadiť k izbe, kde ležal Marek.

"Nebojte sa, budem dávať pozor, aby nič nevyviedla," pošepkal mi a myknutím hlavy mi naznačil, že myslí na Katku.

"Ďakujem, veľmi si to cením," venovala som mu jemný úsmev a vošla do izby.

♦♦♦

"Ahoj Marek, vraj si nás chcel vidieť," podišla som k nemu aj s dcérkou. Nevedela som, čo mu mám povedať, či sa mám začať obviňovať alebo ospravedlňovať, tak som len čakala na jeho reakciu. Dlho nevravel nič, len na nás nemo pozeral, teda skôr som mala pocit, že pozerá kamsi cez nás. Možno ani len netušil, že tam sme.

"Prepáč mi to, je to len moja vina," dostala som zo seba po nepríjemnej chvíľke ticha.

"Nie je, sám si za to môžem," povedal smutne. Prečo sa kurva z toho obviňuje?!

"Sám vieš, že to nie je pravda. Veď keby nebolo mňa...," chcela som mu niečo povedať, ale skočil mi do reči.

"Keby nebolo teba, tak už možno nežijem."

"Keby nebolo mňa, tak by si tu teraz nemusel ležať," predsa som mu to dopovedala, aj keď možno inými slovami, než som pôvodne chcela.

"Asi ťa nepresvedčím o tom, že za to nemôžeš, však?" spýtal sa ma s maličkým náznakom úsmevu.

"A ja ťa asi nepresvedčím o tom, že za to môžem ja, však?"

"Veru nie," jemne sa zasmial, "ale je tu niečo, za čo naozaj môžeš len ty."

"Čo také?" vôbec som netušila, na čo narážal.

"Len vďaka tebe som spoznal druhú stranu lásky, aj keď to bolo len na chvíľu," na malý moment prestal, ale cítila som, že ešte chce niečo k tomu povedať, "som ti za to vďačný Veronika!"

"Ďakuješ mi za to, že som ťa takmer zabila?" nemohla som inak, než sa zasmiať.

"Áno, možno som blázon, teda určite som, ale áno! Naozaj ti za to ďakujem! Keby som mal možnosť vrátiť čas a vedel by som, že sa toto stane, tak by som to urobil znova!"

"Marek! Doriti s tebou! Prečo mi to robíš?" jeho slová sa mi zarezávali do krvi a začali mi prúdiť celým telom, "naozaj chceš, aby som sa kvôli tebe zbláznila?!"

"Nie, to nechcem! Ja len chcem, aby," videla som v jeho zaslzených očiach, že chce povedať niečo, čo som vždy túžila počuť, "chcem, aby si bola mojou ženou."

"Marek... toto nemyslíš vážne, však nie?" Musím mu to vytĺcť z hlavy, skrátka musím!

"Myslím to smrteľne vážne!" v tejto situácii to vyznelo celkom komicky.

"Ale prečo Marek? Veď ja som len obyčajná chudera, ktorá ničí život každému, kto sa jej postaví do cesty! Povedz mi prosím, prečo chceš, aby som zničila aj tvoj?!"

"Mýliš sa Veronika! Len vďaka tebe som dostal konečne chuť do života! Len vďaka tebe viem, čo môjmu životu doteraz chýbalo! Ste to vy dve! Ty a tvoja dcérka!" Tak toto ma vážne dostalo!

"Marek, prosím ťa... možno to teraz naozaj takto cítiš, ale ver mi, je to len poblúznenie, ktoré ťa skôr či neskôr prejde. Zabudni na mňa, zabudni na tento deň, zabudni na to, čo sa stalo. Bude to takto lepšie, pre všetkých," sypala som zo seba jednu lož za druhou!

"Možno máš naozaj pravdu, možno som len blázon, ktorý nevie čo hovorí, ale jedno viem isto, nemôžem a ani nechcem na teba zabudnúť!" nezvládala som to už ďalej počúvať, a tak som sa postavila a rozhodla sa odísť. V tom ma chytil Marek za ruku najsilnejšie ako vládal a povedal: "Veronika, prosím ťa, neodchádzaj! Potrebujem ťa!"

Bez toho, aby som sa na neho čo i len pozrela, vytrhla som sa mu zo zovretia. Už som bola takmer pri dverách, keď mi niečo zabránilo odísť. Bol to plač mojej dcérky, ktorá bola doteraz úplne ticho.

"Vidíš to? Ani tvoja dcérka nechce, aby si odišla. Daj nám prosím šancu!"

"Naozaj to chceš Marek? Aj napriek tomu, že ťa to môže stáť život?"

"Vďaka láske sa život začína. Vďaka láske sa život končí," odpovedal Marek pohotovo a ja som v tom momente vedela, že je to začiatok konca.

♦♦♦

Keď som vychádzala z Marekovej izby, mala som veľký strach. Bála som sa Katkinej reakcie. Bála som sa toho, že znova chytí amok a prinajmenšom ma zabije, alebo niečo spraví mojej dcérke. Môj otec, teda náš otec, síce tvrdí, že sa moja sestra zmenila a že je z nej iný človek, ale ja ten pocit vôbec nemám. Keby to bola naozaj pravda, tak by isto zmenila aj svoj postoj voči mne. Lenže jej postoj je stále rovnaký, už odkedy sme sa prvýkrát videli. Mala som vtedy asi desať rokov, keď si moja mama zmyslela, že by bolo dobré, aby som konečne spoznala svojho otca a svojich súrodencov. Keď s tým môj otec súhlasil, bola som šťastná. Verila som v to, že konečne zaplním tú veľkú prázdnotu v svojom srdci. Nechcela som od nich nič, len aby ma mali radi. Keď sme sa prvýkrát stretli, rýchlo som pochopila, že som chcela asi priveľa. Ich pohŕdavé pohľady plné nenávisti a výčitiek ma len utvrdzovali v tom, že som špina, že som len obyčajný odpad, ktorý si nezaslúži byť v živote milovaný. Bolelo ma to! Tak veľmi ma to bolelo! Čo som im urobila, že sa ku mne takto správali? Ja viem, narodila som sa. Ani vlastná matka mi nezabudla pri každej príležitosti vyhodiť na oči, že som len omyl, ktorého sa mala radšej zbaviť už v zárodku. Žiť s týmto vedomím bolo pre mňa hotové peklo. Dodnes nechápem ako je vôbec možné, že som ešte stále nažive. Možno tam kdesi hlboko v mojom vnútri som stále verila, že sa jedného dňa môj život zmení k lepšiemu, že aj ja budem mať konečne možnosť pocítiť na vlastnej koži, čo znamená milovať a byť milovaný. Nie, nebudem tvrdiť, že som do Mareka šialene zamilovaná, ale viem, že jedného dňa to príde. Cítim, že práve Marek je ten človek, ktorý ma naučí, čo znamená slovo láska.

♦♦♦

"Čo si tam robila tak dlho, há?" ledva som vykročila z dverí a už na mňa začala Katka kričať. Vedela som, že nech by som povedala čokoľvek, nemalo by to žiadnu váhu. Rozhodla som sa teda mlčať, čo zjavne nebol dobrý nápad.

"Pýtam sa ťa, čo si tam robila?!" zvýšila hlas o niekoľko decibelov.

"Rozprávali sme sa," odpovedala som najpokojnejšie ako som v tej chvíli vedela.

"O čom?" znova som chvíľu mlčala, "keď sa ťa niečo pýtam, tak odpovedaj, ty štetka!"

"Preboha, Katka! Ukľudni sa už konečne! Nezabudla si náhodou, že si v nemocnici?" vstúpila do toho Viktória, ktorá to na ňu tentokrát skúšala pokojne.

"Veľmi dobre si uvedomujem, kde som! Ale nie som si istá, či ona," prstom ukázala na mňa, "si uvedomuje, že tu nemá čo hľadať!"

"Mám rovnaké právo byť tu, tak ako aj ty!" mierne som zvýšila hlas.

"Naozaj? Tak to je mi novinka!" teatrálne rozhodila rukami, "a ktože ti to právo dal, há? Nebodaj si si vyfajčila vstupenku, aby si tu mohla byť?!"

"Katka! Toto už preháňaš!" začala zvyšovať hlas aj Viktória, ktorá vôbec nechápala, čo sa tu odohráva. Rovnako ako aj všetci ostatní, ktorí sa len nemo prizerali tomuto predstaveniu.

"Ja hovorím len pravdu! No tak, sestrička moja milovaná, povedz im kto si zač! Povedz im, že si len obyčajná kurva, ktorá lezie každému do postele!"

"Tak toto už stačilo! Okamžite opustite túto nemocnicu!" pribehol odniekiaľ ten zlatý lekár. Zjavne sa tento rámus nedal prepočuť, aj keby bol o dva poschodia vyššie.

"Ja nikam neodídem! Počuli ste ma?!" už to bola znova naša stará dobrá Katka.

"Ak do piatich sekúnd neodídete, tak na vás zavolám políciu!" vytiahol mobil z vrecka a pomaly začal odrátávať, "päť, štyri, tri, dva..."

"Volajte si koho chcete, vy idiot! Nepohnem sa odtiaľto, kým..."

"Jedna," neprešla azda ani ďalšia stotina sekundy a už tu bol strážnik, ktorý mal najlepšie roky už dávno za sebou. Keď som videla jeho útlu postavu, vedela som, že to neskončí dobre.

"Okamžite ma pustite! Počujete?!" vrieskala Katka ako zmyslov zbavená, keď sa ju snažil ten strážnik spacifikovať. Napokon sa jej podarilo vymámiť z jeho zovretia, zhodila ho na zem a potom...

"Tak čo?! Už nie si taký frajer, há?!" mierila na neho zbraňou, ktorú mu bleskurýchle ukradla, ani sama neviem odkiaľ.

"Prosím vás, pani, upokojte sa a položte tú zbraň na zem!" snažil sa to povedať bez akýchkoľvek emócií, ale bolo na ňom vidieť, že mu nie je všetko jedno. Každý z nás mal na mále! Báli sme sa čo i len pohnúť!

"Nikto mi nebude diktovať čo mám robiť!" stále na neho mierila a už to vyzeralo tak, že stlačí spúšť, keď sa zrazu otočila a...

"Keď ho nebudem mať ja, nebudeš ho mať ani ty!" začala mieriť na mňa a v tej sekunde som nemyslela na nič iné, iba na Mareka! Premietla som si v hlave náš posledný bozk a sľub, ktorý som mu dala. Sľub, že ho nikdy v živote neopustím.

"Zbohom sestrička!"

Celou nemocnicou sa v tej chvíli ozvali hlasné výstrely, po ktorých sa moja sestra zviezla na zem a ostala na nej bezvládne ležať. Keď som si pred pár sekundami všimla dvoch prichádzajúcich policajtov, ktorí ju mali na muške, modlila som sa, aby stihli vystreliť skôr než ona. Moje prosby boli vyslyšané. Moju sestru práve zabili...