Rande po dvadsiatich rokoch (16)

Keď som počul tie výstrely, tak som sa neskutočne zľakol. Bol som veľmi vyčerpaný a ťahalo ma na spanie, ale vďaka tomu, čo sa udialo neďaleko mojej izby, tak bolo nemožné, aby sa mi podarilo zaspať.

Pomaličky som sa z ležiacej polohy presunul do sedacej a následne som sa opatrne postavil. Musel som zistiť, čo sa stalo. Krok za krokom som sa pridržiaval všetkého, čo bolo v dosahu mojich rúk, či už to bola vedľajšia posteľ, nočný stolík alebo stena. Opatrne som pootvoril dvere a dúfal som, že niečo uvidím bez toho, aby som musel z tej izby vyliezť.

"Len žiadnu paniku," započul som ako niekto niečo hovorí, pravdepodobne asi jeden z tých policajtov, "nikoho sme nezabili."

"Ale ako je to možné? Veď sa vôbec nehýbe!" Keď som počul Veronikin hlas, tak mi spadol asi tonový kameň zo srdca. Neprežil by som, keby sa jej niečo stalo!

"Uspali sme ju," vstúpil do toho ten druhý policajt, "je to naša najnovšia technológia, ktorú používame len niekoľko mesiacov. Namiesto klasických nábojov, ktoré vedia protivníka usmrtiť, tak používame uspávacie náboje, ktoré sú vlastne úplne bezpečné, ale dokážu spacifikovať každého."

"Práve vďaka tomuto vynálezu máme povolené okamžite strieľať na každého a za každých okolností," doplnil ten prvý policajt.

"Takže, chcete mi povedať, že teraz každý poliš má takéto zbrane?" vstúpila do toho tuším Viktória.

"Bohužiaľ, nie každý ich už má."

"Takže, keby moja sestra vystrelila na mňa o stotinu sekundy skôr ako vy na ňu, tak mi chcete povedať, že...?"

"Áno, slečna," povedali to obaja policajti takmer naraz a úplne bez citu. V tej chvíli som roztvoril dvere dokorán a snažil som sa rozbehnúť za mojou Veronikou. Keď si ma všimla, tak sa ona rozbehla ku mne aj s našou malou v náručí.

"Doriti Marek! Ako je možné, že si vyliezol z izby? Chceš azda, aby sa ti naozaj niečo stalo?" karhala ma Veronika pomedzi vodopád sĺz. Nič som jej na to nepovedal, len som ju začal hladiť po tvári a jemne bozkávať. Chcel som, aby cítila, že som tu s ňou a že nikomu nedovolím, aby jej ublížil. Ani Katke, ani nikomu inému.

"Pán policajt, čo s ňou teraz bude?" počul som doktorov hlas.

"Ešte takú hodinku bude spať, pokým sa v jej tele tie náboje nerozpustia a potom sa začne pomaly preberať. Dovtedy by sme ju mali odviezť na stanicu, aby už nikoho neohrozila."

"Dáte ju do väzenia?" spýtala sa ich Veronika.

"To záleží len na vás, slečna. Je tu veľa svedkov, ktorí vedia dosvedčiť, že sa vám vyhrážala zabitím a že na vás mierila zbraňou, ktorou vás mohla usmrtiť. My ju vieme nechať na našej stanici týždeň, maximálne dva, ale dovtedy potrebujeme vedieť vaše rozhodnutie."

"Dávame vám na výber len preto, lebo ste príbuzné. Za iných okolností by už smerovala naisto do chládku," doplnil druhý policajt.

"Kurva! Prečo to má byť na mne? Ja nechcem rozhodovať o jej živote!" začala Veronika znova silnejšie plakať.

"Nerada ti to hovorím," vstúpila do toho Viktória, "ale bola to práve ona, čo pred pár minútami rozhodovala o tom tvojom. Ja byť na tvojom mieste, tak neváham ani sekundu! Možno keď bude sedieť, tak bude mať dostatok času na premýšľanie."

"Vraveli ste, že ju môžete mať u seba maximálne dva týždne?" nasmerovala Veronika otázku na tých policajtov.

"Áno, slečna. Ani o deň viac."

"Dobre, počkám teda trinásť dní a uvidíme, či sa niečo v jej hlave zmení alebo nie. Potom vám oznámim svoje definitívne rozhodnutie."

"V poriadku. Tak my si ju teda vezmeme so sebou a budeme vás informovať o všetkom, čo sa udeje nasledujúce dni."

"Aby sme nezabudli, ak ju niekto z vás alebo z jej rodiny alebo blízkych bude chcieť navštíviť, tak nám nezabudnite vopred zavolať, aby sme sa dohodli na presnom čase," jeden jej to hovoril a ten druhý jej podával vizitku s kontaktnými údajmi na ich stanicu. Naozaj skvelo zohratá dvojka.

♦♦♦

Po krátkom čase sme tu zostali už len my dvaja. Andrejka odišla ako prvá, lebo ju už zháňal Adrián. Keďže vedel, že Veronika je v nemocnici, tak nemal chuť sa s ňou stretnúť. Nechcem si ani len pomyslieť, čo sa bude v ňom teraz odohrávať, keď sa dozvie o tom, čo sa tu všetko stalo.

Keď doktor po neviem koľký krát ubezpečil môjho otca, že už sa mi nič nemôže stať, tak odišiel aj on. Najdlhšie tu zostala Viktória, ktorá dávala na nás všetkých pozor, lepšie povedané na obe Veroniky. Keď usúdila, že je všetko v najlepšom poriadku, tak sa pobrala domov.

S doktorom sme sa dohodli, že pokým budem v nemocnici na pozorovanie, tak Veronika aj s malou môžu pri mne zostať. Som mu za to veľmi vďačný, že to povolil, lebo bez nich dvoch by sa môj stav len sotva zlepšil.

"Marek? Čo by si robil na mojom mieste?" spýtala sa ma Veronika po tom, čo dala spinkať maličkú do detskej postieľky, ktorú jej priniesol doktor.

"Ja neviem. Katka mi v noci spomínala, že kedysi takáto bývala, ale že by bola schopná útočiť na niekoho so zbraňou v ruke, tak to by mi nenapadlo ani v tom najhoršom sne."

"Myslíš, že za to môžem ja? Že ja som dôvod jej skratu?"

"Určite nie, teda, skôr by som povedal, že aj ja mám na tom svoj podiel."

"Ale na teba nemierila zbraňou," snažila sa mi oponovať.

"Nemôžeme vedieť ako by zareagovala, keby som namiesto teba stál pred ňou ja a oznámil by som jej, že som si vybral teba. Možno by jej to bolo v tej chvíli jedno," premýšľal som nahlas.

"A naozaj si si tým istý, že chceš mňa? Ešte stále môžem zmiznúť z vášho života a môžete byť s Katkou šťastní."

"Ty si naozaj myslíš, že po tom, čo ťa dnes chcela zabiť, že by som ju chcel? Ani keby bola jediná na svete!" až sa mi rozum zastavil nad takouto blbosťou.

"A tak, čo ja viem? Možno ťa priťahujú nebezpečné ženy," žmurkla na mňa a následne sa usmiala.

"Ak mám byť úprimný, tak kým som dnes nespoznal teba, tak som ani netušil, že ma niekedy nejaká žena bude naozaj priťahovať."

"Počkať, tým chceš povedať, že si si ma vybral len kvôli tomu? Ale veď aj tak nebudeme spolu nič mať, tak nebolo by ti lepšie radšej bezo mňa?"

"Doteraz som si vždy zvolil tú ľahšiu cestu a aký to malo zmysel? Celé roky som bol len sám a len som sa presviedčal o tom, že je mi tak lepšie. Ale aj ja mám právo na lásku, rovnako ako aj ty," zadíval som sa do jej očí a pohladil ju nežne po tvári, "vieš čo je inak sranda?"

"Netuším," pokrútila hlavou zo strany na stranu.

"Ešte len včera mi otec hovoril, teda skôr želal mi, aby mi do života vstúpil niekto, kto ma presvedčí o tom, že láska je aj pre mňa. Len som sa mu vysmial, a teraz? Neprešiel ani jeden celý deň a vstúpila si mi do života ty. Kvôli tebe som ochotný spraviť čokoľvek a nech sa rozhodneš akokoľvek, vždy budem stáť pri tebe," na chvíľu som sa odmlčal a potom pokračoval v svojom vyznaní, "keď som ti pred pár hodinami povedal, že sa pokúsim v tebe prebudiť lásku, vôbec som netušil, že práve ty ju prebudíš vo mne. Nikomu nedovolím, aby mi ťa vzal a sebe už vôbec nie, rozumieš?"

"Myslím, že aj napriek všetkému, čo sa dnes stalo, tak môžme byť vďační Katke za veľa," vyslovila nahlas moje myšlienky.

"S tým súhlasím, ale netreba zabúdať na to, že mi ťa chcela vziať," tým som jej chcel naznačiť, aby to nebrala na ľahkú váhu.

"Už som sa rozhodla, čo urobím..."

♦♦♦

Nadišiel posledný deň, kedy som sa mala rozhodnúť, čo spravím so svojou sestrou. Aj napriek tomu, že to malo záležať odo mňa, Katka bude tá, ktorá to všetko rozhodne.

Na policajnú stanicu som prišla s Marekom. Keď som mu prezradila dôvod prečo chcem, aby sme za ňou išli spoločne, tak nemal najmenší problém s tým, aby súhlasil. Aj on si je vedomý toho, že je to vlastne záležitosť nás troch. Buď si to všetko vydiskutujeme pokojne, alebo nebudem mať inú možnosť, ako ju poslať na niekoľko rokov do basy. Sama netuším ako bude na nás reagovať.

"Mám pre vás zlé správy," prišiel za nami jeden z tých policajtov, ktorí ju tu sem priviedli.

"Čo sa stalo?" spýtali sme sa s Marekom v rovnakej sekunde.

"Nechce s vami hovoriť, ale napísala pre vás list," len čo to povedal, tak nám ho dal do ruky. Obaja sme sa na seba so strachom pozreli a začali ho čítať...

Keď tento list budete čítať, tak už vám isto oznámili, že sa s vami nechcem stretnúť. Nie je to preto, že by som nechcela, ale jednoducho nemôžem. Nedokázala by som sa vám pozrieť do očí, ani jednému z vás. Keď si pomyslím na to, čoho som bola schopná, tak je mi zle. Nechcem sa vyhovárať na to, že za to nemôžem, lebo to nie je pravda. Áno, konala som v stave amoku, keď som nebola pri zmysloch, ale to ma vôbec neospravedlňuje. Sama si môžem za to, že som v sebe pestovala nezmyselnú nenávisť voči niekomu, kto za to vôbec nemohol. Áno, hovorím o tebe Veronika. Rada by som ťa nazvala sestrou, ale obe vieme, že to nie je možné. Nikdy sme nimi neboli a ani nebudeme. Nežiadam ťa o odpustenie, lebo viem, že si ho nezaslúžim. Je tu však niečo, o čo ťa chcem požiadať. Vlastne, chcem o to požiadať aj teba, Marek. Daj prosím na moju sestru pozor a daj jej toľko lásky, koľko sa len v tebe nachádza. Až počas týchto posledných dní som si uvedomila, aké je to byť sám. Aké je to nemať koho objať, nemať s kým sa porozprávať. Ty Veronika, si takto žila celé roky a ja si to nikdy neodpustím, že to tak bolo. Aspoň ja som mohla byť pri tebe, keď sa na teba každý vysral. Bola som však zaslepená sebou a svojimi problémami. Zlyhala som na celej čiare. Zlyhala som ako sestra, zlyhala som ako dcéra, zlyhala som ako človek. Teraz to už viem, ale aj napriek tomu sa bojím. Bojím sa, že som až tak veľmi nakazená nenávisťou a zlobou, že by mi stačil len jeden pohľad na vás dvoch a znova by som bola tam, kde byť už nikdy nechcem. Už vám nechcem ublížiť, nikomu nechcem ublížiť. Preto som sa rozhodla, že si odpykám svoj trest. To je to najmenej, čo môžem pre vás v tejto situácii urobiť. Buďte šťastní a milujte sa. Zbohom...