Rande po dvadsiatich rokoch (17)

Dnes je to presne rok, odkedy mi do života vstúpil Marek, láska môjho života. Nikdy som si nemyslela, že to jedného dňa poviem, ale je to tak. Ja milujem! Milujem Mareka z celého svojho srdca, rovnako ako milujem aj našu dcérku Veroniku. Nie, neporodila som ďalšie dieťa, ale i napriek tomu, že Veronika nie je jeho vlastná, tak je medzi nimi nevysvetliteľné puto už od samého začiatku. Je to taký náš malý zázrak, anjelik strážny, ktorý nás spojil a ktorý nás hádam nikdy nerozdelí.

Za posledný rok sa môj život veľmi zmenil, samozrejme k lepšiemu. Vďačím za to nielen Marekovi, ale aj Katkinej niekdajšej kolegyni Viktórii, ktorá sa stala mojou najlepšou priateľkou, akú som kedy mohla mať. Už od prvej chvíle ma ochraňovala. Stále nerozumiem tomu, čím som si to zaslúžila. Postupne sa medzi nami vytvorilo také silné puto, ktoré by sa dalo prirovnať k vzťahu matky a dcéry. Áno, Viktória mi nahradila skutočnú matku, ktorú som nikdy nemala.

♦♦♦

"Taak, ako sa dnes cíti najkrajšia nevesta pod slnkom?" spýtala sa ma Viktória, celá nadšená z toho, čo zo mňa práve urobila. Keď som sa uvidela v zrkadle, takmer som odpadla!

"Preboha Viki! Veď ja sa idem len vydávať a nie predvádzať na móle!"

"Ale no tak Niki! Namiesto toho, aby si ma pochválila, tak ma tu zdžubeš!" zazrela na mňa prísne a vzápätí sa rozosmiala.

"Ja naozaj netuším, čím som si to všetko zaslúžila," takmer som sa rozplakala od dojatia, "ani nevieš aká som ti vďačná za všetko, čo si pre mňa urobila a stále robíš."

"Ty si to zaslúžiš," už som sa chystala niečo na to povedať, ale ona ma predbehla, "a žiadne odvrávanie, jasné?"

"Rozkaz mami!" vždy som ju takto volala, keď sme sa naťahovali. So svojou reálnou matkou som nikdy nič také nezažila.

"Myslíš si, že príde?" jemne sa ma opýtala, lebo len ona jediná vedela, že mi na tom záleží. Odkedy ma požiadal Marek o ruku, tak som nesnívala o ničom inom, len o tom, ako ma môj otec vedie k oltáru.

"Vieš, že si to veľmi prajem, ale nechcem byť taká naivná," sama v sebe som sa snažila potlačiť ten pocit smútku, ktorý na mňa začal doliehať.

"Niki, ty nie si naivná," snažila sa mi to vytĺcť z hlavy ako už veľakrát predtým, "ty len veríš, že raz sa všetko zlé na dobré obráti, a toto je jediné čomu musíš veriť aj naďalej."

"Ďakujem ti Viki!" silno som ju objala, aj za cenu pokrčenia svojich bledomodrých šiat, "naozaj neviem, čo by som bez teba robila."

"No taak, len mi tu nezačni plakať, lebo moja robota vyjde nazmar," to už nám obom začali tiecť malé slzičky.

"Dámy, môžem vojsť?" po chvíli zaklopal na dvere Michal, ktorý sa ponúkol, že ma odvedie k oltáru.

"Áno, môžeš!" povedali sme jednohlasne, keď sme si poutierali naše slzy.

"Páni!" takmer ostal s otvorenými ústami, keď ma zbadal, "ani Andrejka nebola taká nádherná, keď si brala tvojho brata."

"Škoda len, že som ju nemohla vidieť naživo," prišlo mi smutne pri pomyslení na to, že som mala zákaz zúčastniť sa ich nedávnej svadby, ktorá sa konala v Žiline, kam odišli krátko po tom incidente. Celý ten čas som svojho brata nevidela. Iba Andrejku, ktorá tu párkrát prišla za nami. Na rozdiel od môjho brata, ona nám to zo srdca želá. Nechce nič iné, len aby bol Marek šťastný, a to som sa neskôr dozvedela, že vôbec nie sú pokrvní príbuzní. Aká irónia...

"Prepáč, toto som asi nemal spomenúť," zosmutnel aj on, keď si to uvedomil.

"Ľudia, nemyslime už na to, ok?" vstúpila do toho Viki, "dnes máme pred sebou nádherný deň, tak si ho nenechajme pokaziť čiernymi myšlienkami, aj keď za chvíľu už budeš naveky Čierna."

"Keď si predstavím, že už viac nebudem Biela, tak je mi divne," až teraz mi došlo, že to naozaj musel byť osud, ktorý nás dvoch spojil.

"Škoda, že sa nemôžu mixovať priezviská po svadbe. Vám by to obom tak seklo, keby ste boli rodina Čiernobielych," po tomto, čo vypustil zo seba Michal, neostalo ani jedno oko suché. Takýto záchvat smiechu som už dávno nezažila, ak niekedy vôbec.

"Michal! Toto si si mohol odpustiť!" karhala ho Viki, ktorá sa tiež nedokázala prestať smiať, "celá moja robota je fuč! Pozri ako teraz vyzerá?"

"Vyzerá ako najšťastnejšia dcéra na svete," z ničoho nič zastal pred dverami starší pán s bakuľkou.

"Otec?" Nie, to predsa... nemôže byť pravda!

"Odpusť mi dcérka," stál tam nehybne a slzy už mal na krajíčku, "viem, že ti jedno obyčajné odpusť nenahradí celé tie roky bezo mňa, ale chcem, aby si vedela, že je mi to všetko ľúto. Čas späť už vrátiť nedokážem, ale ten, čo mi ešte zostáva nechcem prežiť s vedomím, že ma moja dcéra nenávidí."

"Ocko," so slzami v očiach som sa mu vrhla do náručia, "o tejto chvíli som snívala celý svoj život! Ani si nedokážeš predstaviť, aká som teraz šťastná! Toto je azda môj najkrajší svadobný dar, aký som mohla dostať!"

"Keď už to spomínaš, jeden malý darček som ti aj priniesol. Dúfam, že sa ti bude páčiť," vytiahol z tašky taký menší balíček a podal mi ho.

"Čo to je?" spýtala som sa ho, keď som ho už držala v rukách.

"No tak, nečakaj a rozbaľ to! Som zvedavá!" popohnala ma Viki v rozbaľovaní. Sadla som si teda na posteľ a pomaly začala strhávať ozdobný baliaci papier. Najskôr mi napadlo, že tam bude zabalený nejaký dezert, lebo hrúbkou a veľkosťou by to aj sedelo, no keď som zacítila pod rukami drevo, vedela som, že to nebude asi nič na jedenie.

"Kto je na tých fotkách?" spýtala som sa otca, keď som pred sebou uvidela zarámovanú koláž viacerých fotiek v jednom. Nechcel mi to povedať, len si ku mne prisadol, tak som sa skúsila zahrať na detektíva. V strednej najväčšej fotke som spoznala seba, malé plavovlasé dievčatko s vrkočmi. Tuším som tak vyzerala v deň, keď som išla prvýkrát do školy. V pravom hornom rohu bola fotka akejsi ženy. Až keď som sa dlhšie na ňu dívala, tak som si uvedomila, že to musí byť asi moja mama. Keď som sa pozrela na text pod fotkou, tak som si to potvrdila. Naozaj to bola moja mama, ale bolo to ešte z čias, keď som nebola na svete, vraj z roku 2011. V ľavom hornom rohu bola fotka muža, môjho otca. Takisto bola z roku 2011.

"Vtedy ste sa spoznali?" spýtala som sa ho automaticky, čo mi on vzápätí potvrdil prikývnutím. Po oboch stranách mojej fotky som videla ich spoločné zábery.

"Vyzerali ste tak šťastní," povedala som zasnene.

"Boli sme šťastní, naozaj sme boli," vzdychol si otec. Aj som sa chcela opýtať, že čo sa vlastne pokazilo, ale radšej som to nechala tak a sústredila sa na spodný rad fotiek. Ihneď naľavo bolo niečo, čo ma prekvapilo. Keď som sa pozrela na text, kde bol napísaný môj dátum narodenia, tak som tomu vôbec nechcela uveriť!

"Ako je možné, že som tu v perinke a si tu aj ty? Veď mi mama hovorila, že..."

"Klamala ti. Dohodli sme sa na tom, že sa nikdy nedozvieš pravdu o tom, že sme spolu niekedy žili ako rodina."

"Čože??? Ale, ako? Kedy???" Tak toto ma vážne dostalo! Celý život žijem s tým, že sa môj otec ani neunúval prísť sa na mňa pozrieť, keď som sa narodila a teraz zrazu sa dozviem toto?!

"Vieš dcérka, nebudem ti klamať," vzdychol si a pustil sa do rozprávania, "miloval som svoju ženu Katku, no keď som raz prišiel do Košíc na služobku, spoznal som sa s Veronikou, tvojou mamou a zamilovali sme sa do seba. Vôbec sme to nemali v pláne a obaja sme vedeli, že by sme to nemali robiť, ale bolo to silnejšie ako my. Keď som sa vrátil naspäť domov do Žiliny, všetko už bolo iné. Nedokázal som prestať myslieť na Veroniku. V robote som si vybavil, aby ma na služobky posielali iba do Košíc, aby som mohol byť s ňou. Jedného dňa mi oznámila, že je tehotná. Vtedy sa začal môj vnútorný boj. Nechcel som opustiť rodinu a svoje deti, ale nechcel som si predstaviť ani to, že neuvidím vyrastať teba! Rozhodol som sa teda s ťažkým srdcom opustiť Katku a skúsiť žiť s Veronikou. Spočiatku bolo všetko krásne. Narodila si sa nám a boli sme naozaj šťastná rodinka. Trvalo to však len pár mesiacov."

"Čo sa stalo?" až teraz som sa spýtala to, čo som chcela vedieť už predtým.

"Tvoja sestra Katka začala vyvádzať. A moja žena ma z toho obviňovala, že je to len moja chyba. Že keby som neodišiel, tak by sa nič také nedialo."

"Preto si opustil moju mamu?"

"Áno, iba preto. Chcel som byť Katke na blízku a pomáhať jej, ale bolo to úplne zbytočné. Až neskôr som si uvedomil, že ja som nemohol za jej psychické výkyvy. Sama sa mi raz priznala s tým, čo ju v skutočnosti trápilo, no ja som to nebol. Ona si riešila svoj život a seba, ja som jej bol vlastne ukradnutý."

"Prečo si sa k nám potom nevrátil?"

"Chcel som! Prisahám ti, že som sa o to pokúšal, ale už bolo neskoro. Tvoja matka ma začala nenávidieť a zároveň aj teba. Keby som mohol, tak by som ťa od nej vzal, ale u nás by ťa čakalo možno horšie peklo. U nás si skrátka nebola vítaná."

"Viem, pamätám si na to ako ste raz za mnou všetci prišli," pri tej spomienke mám stále chuť sa rozplakať.

"Bola to veľká chyba, no to som si uvedomil, až keď sme tam boli, a to už bolo neskoro."

"Ale, prečo si sa aj ty ku mne správal tak, ako keby si ma nenávidel?" to som už naňho kričala celá uslzená.

"Lebo som nenávidel seba! Nenávidel som sa za to, čo som spôsobil tebe, tvojej mame, mojej žene a mojím deťom. Myslel som, že keď sa vrátim ku Katke, tak všetko bude ako predtým. Viem, som idiot. Keď sa niečo pokazí, tak už to nemôže byť také ako predtým, nikdy. Vieš dcérka, možno to bude znieť čudne alebo nepochopiteľne, ale ja vôbec neľutujem to, že som spoznal tvoju matku. Práve naopak! Ja ľutujem jedine to, že som od vás odišiel, lebo týmto som zruinoval životy všetkých, na ktorých mi kedy záležalo, vrátane toho svojho. Ale je jedna vec, ktorú si nikdy v živote neodpustím!"

"Aká?" spýtala som sa celá roztrasená z toho všetkého, čo som práve počula.

"Nikdy si neodpustím to, že som požiadal Katku, aby sa o teba prišla starať, keď si porodila. Keď si pomyslím, že...," už to neudržal a rozplakal sa aj on.

"Ocko, nemysli na to, prosím! Som tu, živá a zdravá! Zabudnime na to všetko, čo sa stalo, dobre?" objala som ho a plakala spolu s ním, "začnime od nuly, čo ty na to?"

"Súhlasím dcérka! Len mi je ľúto, že to tvoj brat takto nevníma," povedal otec skleslo.

"Aj mne ocko, ale on ma bude nenávidieť až do smrti," skonštatovala som rovnako smutne.

"Páni moji! Už sme skončili s tým plakaním, alebo je tu ešte niečo, čo nás položí na lopatky?" ujala sa slova Viki, ktorá to celé pozorovala obďaleč aj spolu s Michalom. Obaja boli z toho celého rozcitlivení, možno aj viac ako my.

"Ach jaj, asi som mal predsa ešte počkať v aute," všetci sme namierili svoj pohľad na osobu, ktorá stála pri dverách.

"Ak si ma prišiel zabiť, tak si mal počkať až po obrade, nech to má ten správny šmrnc, chápeš. Zabil by si tak dve muchy jednou ranou, mňa aj Mareka." Vôbec som nevedela, čo mám od neho čakať!

"Nie sestrička, nikto tu už nikoho zabíjať nebude," povedal Adrián s miernym pobavením, "chcem ti len niečo povedať, ak dovolíš."

"No tak spusti," postavila som sa z postele, ruky som si dala vbok a čakala čo z neho vypadne. Nepohnevala by som sa, keby to bolo aj to lego. Maličká by sa mu raz isto potešila.

"Pôvodne som mal pripravenú reč asi tak na pol dňa, ale po tom všetkom, čo som tu práve videl a počul, tak to skrátim, aby tu naozaj neprišlo k nejakému nešťastiu," zasmial sa sám na sebe a pokračoval, "takže takto... V prvom rade ti chcem povedať, že som idiot. V druhom až piatom rade som tiež idiot, v šiestom až desiatom rade som takisto idiot. A vlastne tých radov v ktorých som idiot je hádam milión. V preklade ti tým chcem len povedať, že som korunovaný idiot, ktorý ti nedokáže normálne povedať, ako veľmi ho celá táto situácia mrzí. Myslím, že všetko podstatné ti už povedal môj, teda náš otec, takže ja len dodám takú kontrolnú otázku... Dokážeš si predstaviť, že by si prijala do svojej rodiny takého idiota ako som ja?"

"Tento výstup si trénoval ako dlho, prosím ťa?" totálne všetci sme sa šúľali, div nám ruky nohy neodpadli z tela, "to ťa naučila Andrejka, však?"

"Nie tak celkom," nesúhlasne pokrútil hlavou, "ona mi len povedala, aby som bol sám sebou, tak som ju poslúchol."

"No dobre braťka, teraz žarty nabok. Myslíš to naozaj vážne, alebo máš kdesi ukrytú dýku?" chcela som povedať čosi vážne, ale nejako mi to ušlo.

"Myslím to naozaj vážne Veronika. Vieš, po tom všetkom, čo sa vtedy stalo, som bol na dne. Nechcel som si pripustiť, že by Katka bola niečoho takého naozaj schopná. Nechcel som uveriť tomu, že som ako keby stratil jedinú sestru, ktorú som mal. Lenže, obaja vieme, že nie je jediná. Trvalo mi takmer rok, kým som sa s tým vyrovnal a kým som si uvedomil, že si tu aj ty. Vieš, keď k nám prišla pozvánka na tvoju svadbu, bola to facka, priamo od teba. Nechápal som, prečo si nás pozvala, prečo si pozvala mňa, keď ja som ti vyslovene zakázal sa na našej čo i len objaviť. Vtedy mi to nejako docvaklo. Došlo mi, že nie si taká, za akú som ťa považoval. Aj keď sa vlastne vôbec nepoznáme, verím tomu, že si dievča so srdcom na správnom mieste. Prosím, daj mi šancu dokázať ti, že to myslím naozaj vážne. Nerád to vravím, ale chýbaš mi sestrička," po týchto úprimných slovách môjho brata sme zase boli tam, kde pred malou chvíľou. Dokonca aj jemu vyšlo zopár sĺz, keď som k nemu pribehla a objala ho. Prvýkrát v živote som sa cítila úplne kompletná.

"Ale to ešte nie je všetko sestrička, aj ja som si pre teba pripravil jedno malé prekvapenie."

"To nemyslíš vážne, čo také?"

"Zatvor oči," urobila som ako prikázal, "taak, už ich môžeš otvoriť."

"To, to čo má znamenať?" keď som uvidela Andrejku v tých nádherných čiernych svadobných šatách, tak som vôbec nechápala čo sa deje!

"Aj ja ťa rada vidím," zahlásila Andrejka s úsmevom, keď som na ňu nedokázala prestať civieť.

"Rozhodli sme sa zopakovať si našu svadbu, ale tentoraz so všetkým, čo k tomu patrí, teda aj s tebou sestrička," keď som to počula, tak som nechcela uveriť vlastným ušiam!

"Takže, bude dvojsvadba?" spýtala sa Viki, ktorá bola takisto úplne mimo.

"Presne tak. Všetko je už pripravené, takže máme dve hodinky na to, aby sme sa dali dokopy a dostali do kostola, takže ty zlatko," prstom ukázala Andrejka na svojho muža, "sa odtiaľto pakuj a nechaj nás, nech sa pripravíme."

Spolu s Adriánom odišiel aj môj otec s Michalom. Ostali sme v izbe len my tri a naozaj sme mali čo robiť, aby sme to stíhali.

♦♦♦

Pred Dóm sv. Alžbety sme dorazili viac ako štvrťhodinu po pätnástej. Dalo sa to čakať, že na nás budú musieť čakať. Môj otec už netrpezlivo pobehoval pred kostolom, zatiaľ čo Michal stál oň opretý a ukľudňoval si nervy cigaretou. Akonáhle nás však zbadali, tak už boli pokojnejší. Pristúpila som k svojmu otcovi a Andrejka k tomu svojmu. Keď už sme boli všetci štyria pripravení, tak sa roztvorili mohutné dvere a pomaly sme vstúpili do kostola. Kráčali sme dlhou uličkou po červenom koberci, až kým sme sa neocitli pri našich partneroch.

Okrem nás štyroch, ktorí sme si dnes prišli povedať svoje áno, sa v tomto nádhernom kostole nachádzalo len zopár ľudí. Bol medzi nimi môj otec Martin, Andrejkin otec Michal, Marekov otec Tomáš, ktorý mal dnes na starosti našu malú Veroniku a v neposlednom rade Viktória, ktorej vďačím asi za všetko.

Ona to dnes mala s nami asi najťažšie. Nielen kvôli tomu, že sa musela postarať o moju aj Andrejkinu vizáž, ale aj kvôli tomu, že musela byť svedkom oboch párov. Teda nemusela, ale asi by to neprežila, keby si nezopakovala svoju rolu spred niekoľkých týždňov.

Problém však nastal pri tom druhom svedkovi. Na pôvodnej Andrejkinej svadbe bol Adriánov svedok Marek, čomu som sa čudovala, že si vybral práve jeho, ale zjavne to muselo byť Andrejkino želanie. Lenže teraz, nemohol byť ženích aj svedkom, tak sme to museli nechať na niektorého z našich otcov, lenže ktorého? Po dlhom zvažovaní sme sa nakoniec zhodli na tom, že sa tej úlohy zhostí Michal, ktorý mal byť tak či onak Marekov svedok.

Po obrade sme sa všetci vybrali na prechádzku košickými ulicami. Namierili sme si to k Marekovej milovanej fontáne, ktorá sa stala za ten rok aj mojím najobľúbenejším miestom. Veď to bolo práve tu, keď ma jedného letného večera Marek požiadal oficiálne o ruku.

Možno si to človek niekedy nechce uvedomiť, ale všetko sa deje tak ako má. Všetko, čo sa nám v živote prihodí, má svoj zmysel. Treba mať len oči a srdce otvorené, aby sme to jedného dňa pochopili.