Strach (2020)

Tento príbeh som napísal v marci 2020, čiže krátko po tom ako som sa na wattpade prvýkrát objavil. Pri jeho písaní som pravdepodobne myslel na toho svojho anjelika a na to, aké by to bolo, keby mala dcéru.

Poznáš ten pocit, keď chceš silno kričať, ale nedokážeš zo seba vydať ani hlások? Máš v sebe milión slov, ktoré chceš dať von, no zrazu máš pocit ako keby si onemel. Zrazu sa ti všetky slová zdajú cudzie a zbytočné. Áno, to je ten správny výraz. Je to zbytočné. Presne tak ako celý tvoj život, ktorý sa životom ani nedá nazvať. Veď čo je to za život, keď si zavretý celé dni v kancelárii bez akéhokoľvek kontaktu s okolím? No obaja vieme, že si nebol vždy takýto. Mal si chuť žiť, mal si chuť plniť si svoje sny. Túžil si milovať a byť milovaný. Tak prečo si to všetko zničil? Prečo si sa toho vzdal? Prečo si sa bál toho, po čom si celý život tak túžil? Poďme si spolu pospomínať na časy nedávno minulé. Možno nájdeme odpovede na všetky otázky.

"Ahoj Michal, smiem vojsť?" bez zaklopania vošla do kancelárie jeho asistentka Klaudia.

"Jasné, veď si už vošla a ako vždy bez zaklopania. Čo keby som tu niekoho mal?" zahundral ironicky ako vždy.

"O tom by som asi niečo vedela, nemyslíš?" usmiala sa šibalsky.

"Ach, ten tvoj úsmev. Vždy mi zdvihne náladu."

"Veľmi nadšene to ale nehovoríš. Stalo sa niečo?"

"Nie, nič, Klaudia. To si nevšímaj. Chcela si niečo?" zahovoril.

"Zase nič, ako vždy... Prečo sa mi nikdy nezdôveríš?" spýtala sa ustarostene.

"Si moja asistentka, nie môj dôverník," snažil sa ju odbiť.

"To mi hovoríš stále, ale dôverníka nemáš žiadneho."

"Ako to vieš, že nemám?"

"Viem, lebo viem."

"Hm, pieseň od Kristíny. Tú som už dávno nepočul," zašomral si popod nos.

"Mám ti ju zaspievať?" znova ten šibalský úsmev.

"Nikdy si mi nespomínala, že vieš spievať," začudoval sa.

"Nikdy si mi na to nedal ani príležitosť."

"Hmm..."

"Čo je zas?"

"Ale nič," povedal skleslo.

"No tak Michal, usmej sa už konečne. S úsmevom je svet krajší," usmiala sa na neho.

"Hmm, tebe sa to ľahko povie."

"Prečo myslíš?"

"Veď sa pozri na seba, Klaudia. Si mladá, krásna, očarujúca. Každý by ti s radosťou padol k nohám."

"Tak prečo práve ty nie?" Po tejto otázke zavládlo hrobové ticho.

"Šokuješ ma. Neviem čo na to povedať."

"Nehovor nič, len ma prosím od seba neodháňaj. Viem, že sa trápiš."

"Odkiaľ to vieš?"

"Veď nie som slepá, aj keď nosím okuliare," táto poznámka ho naozaj prinútila sa usmiať.

"No tak vidíš, že to ide. Poď so mnou, niečo ti chcem ukázať."

"Práve teraz? Nepočká to? Akurát mám niečo rozrobené."

"Bože Michal, veď máme prestávku. Už sa odpútaj od tej práce konečne," naliehala.

"No dobre, ale kam ideme?" vyzvedal.

"Nechaj sa prekvapiť," zase sa tak šibalsky usmiala.

"No to som teda zvedavý."

Pamätáš sa na to, keď sa prišla Klaudia uchádzať o prácu v tvojej firme? Mala vtedy len 19 rokov. Ledva dokončila strednú školu a už si zháňala prácu. Na pozíciu tvojej asistentky sa prišlo samozrejme uchádzať viac mladých slečien. Všetky ostatné však boli na jedno kopyto. Išlo im len o prachy a o kariéru. Väčšina z nich by sa pred tebou najradšej vyzliekla, len aby tú prácu dostali. Klaudia taká nebola. Pôsobila na teba ako anjel. Ako anjel, ktorého si dávno pred rokmi miloval. To bol ten pravý dôvod prečo si si vybral z tých všetkých dievčat práve Klaudiu. V mnohých veciach ti pripomínala Lauru, lásku tvojej mladosti. Aj ten šibalský úsmev, ktorý tak na nej miluješ ti ju vždy pripomenie. Áno, miluješ ju už od prvej chvíle, čo vstúpila do tvojich dverí. Trvalo ti však až päť dlhých rokov, kým si si ju pustil prvýkrát k telu. Dovtedy si sa tváril, že ty nič, ty muzikant. No ona ťa stále pozorovala. Každý jeden deň, čo ste boli spolu v práci ťa skúmala. Vycítila aj to, že sa trápiš. Vedela, že s tebou nie je niečo v poriadku. Chcela ti pomôcť!

"Páni, vyzerá to tu naozaj nádherne. Odkiaľ vieš o tomto mieste?" spýtal sa udivene Michal.

"Poznám ho už roky. V detstve som tu často chodievala s mamou. No odkedy mi umrela, tak tu chodím len sama," povedala Klaudia smutne.

"Prepáč, to som nevedel."

"To je v poriadku. Už je to viac ako desať rokov, ale stále to bolí. Vždy na ňu myslím, keď tu som. Chýba mi."

"Keď je to tvoje tajné miesto s toľkými spomienkami, prečo si tu priviedla práve mňa?" jemne sa opýtal.

"Dobrá otázka. Sama vlastne neviem, ale mala som pocit, že ti ho musím ukázať. Vieš, nedávno som mala taký zvláštny sen."

"Povieš mi o ňom niečo?"

"Snívalo sa mi s mamou a v tom sne mi povedala niečo v tom zmysle, aby som na toto miesto priviedla človeka o ktorom viem, že sa dlho trápi, ale bojí sa priznať si to. Hneď som vedela, že hovorí o tebe."

"Fúú... Klaudia, ja neviem čo mám na to povedať. Dnes mi akosik vyrážaš dych!"

"Nič nehovor, len ma objím, prosím."

"Neviem, či smiem Laura." V tej chvíli si ani neuvedomil, čo to vlastne povedal.

"Laura? Povedal si mi Laura?" zarazene sa spýtala Klaudia.

"Áno, nie, vlastne... prepáč..."

Rozplakal si sa ako malé dieťa. To si ešte netušil, čo bude nasledovať.

"No tak, neplač. Veď nič zlé si neurobil. Veď ja som Laura, len som netušila, že poznáš aj moje druhé meno."

"Počkaj, ty máš dve mená?" nechápal.

"Áno, počkaj, ty si to nevedel?" nechápala ani ona.

"Nie, nevedel som, ja len som... prepáč...," už sa dvíhal na odchod.

"Počkaj, nikam nechoď. Moja mama by ťa nenechala takto odísť," chytila ho za ruku a zabránila mu v odchode.

"Kto je vlastne tvoja mama? Len mi nepovedz, že...," nechcel na to ani pomyslieť.

"Pozri sa sám," vytiahla z peňaženky starú fotku svojej mamy z čias, keď ešte bola mladá.

"Pane Bože, Laura... láska moja...," neveril vlastným očiam.

"Ty, ty... poznáš moju mamu?" v riadnom šoku bola i ona.

"Pozri sa sama," vytiahol z peňaženky aj on fotku ženy, ktorú nadovšetko miloval.

"Veď to je tablová fotka mojej mamy!"

Po týchto slovách ste obaja zostali ako obarení. Kto by si to len pomyslel, že Klaudia je dcérou Laury, ženy, ktorú si celé roky neprestajne miloval. Kto by si to len pomyslel, že sa bude opakovať história. Kto by si to len pomyslel, že ťa očarí aj dcéra rovnakým spôsobom ako ťa kedysi očarila matka.

"Toto nemôže byť pravda. Prosím, povedz, že to nie je pravda. Povedz mi, že tvoja matka je stále nažive, prosím!"

Slzy z teba padali ako vodopád. Keď to Klaudia videla, tak nepovedala nič. Ani jedno jediné slovko. Iba ťa silno objala. Presne tak ako keď ťa objala Laura, keď ste boli spolu naposledy.

"Michal, prestaň už prosím, lebo sa z teba zbláznim!"

"Veď ty to robíš tiež Laura, teda Klaudia... prepáč..."

"Kľudne ma volaj Laura, ak ti to má pomôcť."

"Nie, mne už nič nepomôže... iba smrť..."

"Prosím Michal, nehovor tak. Som tu pre teba, spolu to zvládneme. Sľubujem ti to. Ja ti pomôžem!"

"Ako mi chceš pomôcť? Veď nevidíš čo sa práve stalo? Nechápeš to?"

"Čo sa stalo? Čo nechápem?"

"Zomrel som Laura, celé roky som bol mŕtvy, ale až teraz som naozaj zomrel. Prečo práve ona? Prečo práve ty? Prečo?"

"Pozri sa mi do očí!"

"Nemôžem!"

"No tak! Pozri sa mi do očí! Prosím!"

Bránil si sa tomu všemožne ako si vedel, ale neodolal si. Musel si sa pozrieť do tých jej očí. Do jej nádherných hnedých očí, v ktorých si videl všetko to, čo sa celé roky odohrávalo aj v tvojej duši. Uvidel si v nich smútok, bolesť, hnev, lásku, ale i nenávisť. Nenávisť, ktorá vás oboch zvnútra celé roky ničila. Nenávisť, ktorá vás oboch takmer zahubila.

Od toho osudného momentu ubehlo už veľa rokov. Boli to roky plné smútku, plaču, kriku, ale i nádeje, že sa raz všetko na dobré obráti. Keby nebolo Klaudie, tak už si dávno mŕtvy. Vieš to ty, vie to aj ona. Tak povedz mi prečo si sa zase vzdal? Prečo si ju od seba odohnal rovnakým spôsobom ako aj jej matku? Prečo? Ešte nie je nič stratené, spamätaj sa už konečne! Veď vieš, že Laura by to tak nechcela! Aj ona ti chcela pomôcť, ale nedovolil si jej to. Preto poslala za tebou Klaudiu, aby sa jej podarilo zachrániť ťa! Tak sa nevzdávaj do čerta! Bež za ňou aj s tou krabičkou, ktorú máš pekne ukrytú.

"Klaudiaaaaaaa!" skríkol na ňu Michal, keď ju konečne našiel na stanici.

"Láska moja, vedela som, že prídeš. Vedela som, že ma nenecháš odísť," hodila sa mu do náručia.

"Bože, veď ako by som mohol! Veď žijem len vďaka tebe! Odpusť mi to, prosím. Milujem ťa. Už nechcem, nedokážem žiť bez teba! Nechcem ťa stratiť!" prvýkrát sa jej vyznal zo svojich citov.

"Milujem ťa, Michal. Prisahám, že už nikdy neodídem. Aj ty mi odpusť, že som ťa takto trápila."

"Klaudia, chcem sa ťa niečo opýtať."

"Áno? Čo také?" zvedavo sa opýtala.

"Vydáš sa za mňa? Staneš sa mojou ženou?"

"Láska, na túto chvíľu som čakala už roky."

"Takže to znamená áno?"

"Áno, láska. Vydám sa za teba!"

Tak predsa si to zvládol. Konečne si prekonal svoj najväčší strach. Strach z toho, že sa ti jedného dňa splnia tvoje najtajnejšie sny a túžby. Strach z toho, že aj ty budeš jedného dňa naozaj šťastný. Gratulujem ti!