Utajované dvojča (01)
Ahojte, som Richard a chcem vám vyrozprávať jeden príbeh. Všetko to začalo tak nečakane. Niekto by možno povedal, že úplne náhodne. Náhody ja však neuznávam a preto to pripisujem osudu. Jednoducho verím na osud a verím tomu, že všetko v živote človeka má svoj význam, aj keď ho nedokážeme spozorovať v danom momente.
V jedno krásne letné popoludnie som si to namieril do mojich obľúbených hudobných predajní na Hlavnej ulici v Košiciach. Vždy som tam chodieval s istou dávkou nadšenia a zvedavosti, no vtedy som tam išiel takpovediac z núdze. Dva mesiace predtým mi moja dlhoročná frajerka dala vzťahovú výpoveď s okamžitou platnosťou. Čo vám budem klamať. Ranilo ma to. Vždy som si totižto myslel a želal, že keď sa raz so svojou vyvolenou dám do styku, že to bude navždy. Ja viem, možno si poviete, že som naivný hlupák, ktorý nevie ako to dnes chodí. Ja to viem veľmi dobre, avšak odmietam byť ovečkou, ktorá je vedená neviem kým a ani neviem kam. Je možné, že ani ja nemám svoj smer, ale viem, že idem vlastnou cestou. To je pre mňa zo všetkého asi najdôležitejšie. Vedieť, že nesmerujem tam, kam všetci ostatní.
Celé dva mesiace som bol v hlbokom smútku, celé dni som bol len doma a nebavilo ma nič. Dokonca ani moja jediná záchrana, ktorou vždy bola hudba. Vždy som ju vyvyšoval nad všetko ostatné, aj keď veľmi dobre viem, že som tým klamal len sám seba. Musel som si jednoducho umelo vytvoriť niečo, čo by ma aspoň naoko držalo pri živote. Možno sa pýtate, či som to takto vnímal aj keď som bol po celé štyri roky s ňou. Nuž, dá sa povedať, že áno. Na svete existujú ľudia, ktorí aj napriek tomu, že sú s niekým, stále sa cítia sami. Ja som jedným z nich, no i napriek tomu bol som šťastný, že som mohol byť s ňou a že ona bola so mnou tiež. Miška bola úžasná, no zjavne som pre ňu prestal byť nejako atraktívny alebo neviem. V poslednom čase bola nejaká divná. Mal som pocit ako keby mi niečo tajila. Tehotná byť však nemohla, keďže sme nikdy spolu nespali. Obom nám to takto vyhovovalo a verím tomu, že s nikým iným nespala. Aj keď dnes položiť ruku do ohňa za niekoho je naozaj veľmi riskantné. Neviem prečo bola taká, ale obávam sa toho najhoršieho...
Stále som nad tým všetkým premýšľal a všetko som analyzoval. Už nechýbalo veľa a mohol by som skončiť buď pod hlinou alebo v tom horšom prípade v nejakej liečebni. Tak som sa teda rozhodol vybehnúť do mesta ako som vám už spomínal. Ľudí som si pre istotu radšej nevšímal. Čo ak náhodou by som videl šťastné páry kráčajúce ruka v ruke? To by ma bodalo hlboko do srdca. Preto som išiel rovno do tých predajní. Už som bol skoro v prvej z nich, keď z ničoho nič na mňa ktosi zakričal!