Utajované dvojča (06)

- Kde som to? - Moja prvá otázka po prebratí.

- Si u mňa doma. Keď si tam tak náhle odpadol, tak som nevedela čo robiť a v tej chvíli mi napadlo len to, že ťa naložím do svojho auta a odnesiem ťa ku mne. Mám o teba starosť, vieš?

- Aha, Hm, nikdy sme sa nevideli a máš o mňa starosť? Dobre, nič zatiaľ nehovor. Som ešte v šoku. Potrebujem to predýchať.

- Chceš niečo na pitie? - Ani som to nedopovedal a už sa ma to opýtala. Videla, že som bol naozaj vo veľkom šoku.

- Áno, neperlivú minerálku, ak máš. Ďakujem. - Na chvíľku odišla a vzápätí sa vrátila s pohárom mierne ohriatej minerálky. Ako keby vedela, že toto je môj štýl.

- Ďakujem, si zlatá. Môžeš mi teraz prosím povedať o čo tu vlastne ide? Rád by som mal vo veciach jasno, aj keď mám pocit, že sa čím ďalej tým viac len zamotávam.

- Samozrejme, ako si želáš. Veď od toho som vlastne tu, a práve kvôli tomu som sa ťa snažila aj kontaktovať... Vieš, ide o to, že v detstve, vlastne ihneď po pôrode nás s Miškou odlúčili. Inak, aby som nebola nezdvorilá. Volám sa Andrea.

- Pekné meno máš. - Skočil som jej do reči.

- Ďakujem. - Milo sa pousmiala a pokračovala ďalej v rozprávaní. - Dlhé roky sme o sebe nič nevedeli, teda ani jedna z nás nevedela o existencii tej druhej. Naše cesty spojila úplná náhoda, aj keď ja tomu hovorím osud.

- Ja verím na osud. - Znova som ju prerušil. Znova sa pousmiala a pokračovala.

- Keď sme obe mali 15 rokov, tak sme obe išli na dovolenku do Tatier, ale samozrejme vôbec sme o tom nevedeli. Možno to bude znieť smiešne alebo neuveriteľne, ale spoznali sme sa v nemocnici.

- Počkať. Miška mi kedysi niečo spomínala, že mala nejaký úraz v Tatrách a že si tam chvíľu poležala. Nebolo to náhodou vtedy? - Znova som ju prerušil.

- Presne, bolo to vtedy. Konkrétne to bolo niekedy v novembri 2003. Obe sme lyžovali, samozrejme každá zvlášť, a čo je naozaj zvláštne, stal sa nám ten istý úraz.

- Rozbité kolená a zlomené ruky, čo? - Opýtal som sa, lebo si na to celkom dobre pamätám, aj keď neviem ani prečo.

- No pamäť máš naozaj dobrú, to sa musí nechať. Ale zabudol si na narazené rebrá. - Dodala s jemným nádychom smiechu.

- Nuž, nemôžem si pamätať všetko úplne do detailov. To by sa mi už asi dávno poškodila kapacita mojej pamäte. - Trochu som sa aj ja pokúsil o uvoľnenie celej tej situácie a celkom to aj vyšlo. Chvíľu sme sa posmiali, a potom znova pokračovala...

- No takže, obe sme ležali v tej istej nemocnici, ale v rôznych izbách. Vôbec sme o sebe nevedeli až do chvíle, kým si nás lekári nepomýlili. Keď raz ráno prišli na vizitu, tak z ničoho nič ma nazvali Miškou. Ja som ostala len s vypúlenými očami, že čo to má znamenať, či sú naozaj takí hlúpi a slepí alebo čo. Tak som im teda povedala, že ja nie som žiadna Miška, ale že sa volám Andrea. Tým lekárom to tiež nejako nešlo do hlavy, ale keď sa pozreli do papierov, tak prišli na to, že mám pravdu. Potom sa mi vzápätí ospravedlnili a povedali, že pred chvíľou boli u nejakej Mišky, ktorá mi je takmer identická. Nechcela som tomu veriť, tak som ich poprosila, či by ma k nej nezaviedli. Takmer som dostala šok, keď som ju uvidela a videla som na nej, že ona tiež bola z toho pekne vyvedená z miery.

- A ako ste vlastne prišli na to, že ste naozaj dvojičky? Lebo predsa len, niekto že vraj má dvojníka kdesi na svete, takže ako to vlastne bolo? - Zvedavo som sa opýtal.

- Nuž, spočiatku sme tomu ani my nedávali nejaký veľký význam. Hlavnou skladačkou celého toho rébusu bol náš otec. Teda vlastne jej otec, lebo ja som ho nepoznala. Keď sa dozvedel, že mala v Tatrách nehodu, tak okamžite išiel za ňou a keď vošiel do izby, tak som tam zhodou okolností bola aj ja. Inak, aby si tomu rozumel, tak Miška už v tom čase mala rozvedených rodičov, ktorí žili oddelene, ale oboch ich mala rovnako rada. Veď vlastne myslím, že to vieš aj ty, či nie?

- Áno, viem to. Spomínala mi to viackrát. A aká bola jeho reakcia, keď vás tam videl takto nakope? No ja by som možno aj zinfarktoval namieste.

- No veď nechýbalo veľa a naozaj by sa to stalo. Našťastie bol v tej chvíli veľmi duchaprítomný, tak sa ihneď posadil do kresla a predýchaval to. Až vtedy sme si nejako uvedomili, že koľko vlastne bije. Nechali sme ho pár minút tak, a potom sme sa obe spýtali, že o čo vlastne ide. Povedal nám niečo, čo nás obe veľmi ranilo.

- Čo to bolo preboha? - Zhrozene som sa opýtal.

- Nuž, jednoducho naša mama nechcela mať dve deti, a tak na nášho otca naliehala, aby jednu z nás dal preč.

- Bože, veď to je svinstvo. - Nechápavo a zhnusene som to skonštatoval.

- Ja viem, že áno, ale o to teraz nejde. Odpustili sme mu to a dokonca aj našej mame, aj keď ja som ju doteraz nevidela a ani to nemám v pláne.

- No moment, ale to ste nič s tým nespravili a nedali to všetko na pravú mieru?

- Nie, nikto z nás to takto nechcel. Boli sme šťastní, že sme sa spoznali a že už vieme pravdu, ale jednoducho sme sa dohodli, že všetci budeme pokračovať v našich životoch tak ako doteraz, teda do tej doby no. Odvtedy sme boli stále v kontakte, ale tajili sme to. Teda, hlavne Miška to tajila pred všetkými, aj pred našou mamou, a vlastne aj pred tebou.