Utajované dvojča (09)
- Kto to môže byť? - Zvedavo až priam zhrozene som sa jej opýtal. Veď bolo okolo piatej hodiny rannej.
- Obávam sa toho najhoršieho. - Zdesene odpovedala.
- Myslíš, že je to on? - Spýtal som sa nechápavo.
- Ja si to nemyslím. Som si tým úplne istá. Nebolo by to prvýkrát.
- Čo teda s tým urobíme?
- My? Prečo my? Je to výlučne len moja záležitosť. Nechcem ti dávať na hlavu ešte viac toho, než sám máš.
- Andrea, tým sa netráp prosím. Ako sme si pred chvíľkou povedali, sme tu jeden pre druhého, aj by som povedal, že v dobrom aj v zlom, ale to by asi vyznelo trochu divne. Tak či onak, pomôžem ti vo všetkom.
- Ďakujem, si naozaj zlatý Richie. Som rada, že si tu. - Len čo to dopovedala, už sa ozval jeho hlas spoza dverí...
- Otvor ty fľandra! Viem, že tam si! Počuješ ma?
- Vždy, keď je ožratý, takto vyvádza. - Pošepkala mi, lebo videla na mne, že som bol z toho priam vydesený.
- S kým sa tam do šľaka rozprávaš? Koho tam máš? Otvor tie dvere! - Čím ďalej tým viac bol agresívnejší.
- V dobrom ťa prosím, odíď Michal. Medzi nami je už koniec. - Povedala mu takmer pokojne cez zatvorené dvere.
- Koho tam máš do čerta? Priznaj sa! Už si si našla iného čo? Ty suka jedna!
- Ešte raz ti hovorím a už naposledy. Odíď, lebo zavolám políciu.
- Tak ju zavolaj, prosím. Nech sa páči! Dobre vieš, že tam mám známych.
- Ako si želáš, môj priateľ ju už volá. - To ho naštvalo až natoľko, že vykopol dvere...
- Andrea, schovaj sa za mňa! - Prikázal som jej to, aby som ju mohol ochrániť.
- Ty sukin syn! Čo máš s mojou frajerkou?
- Zrazu je to tvoja frajerka? Ešte pred chvíľou si ju častoval inými pomenovaniami! Nebodaj máš krátku pamäť? - Snažil som sa byť mierny, aj keď som sa veľmi musel premáhať.
- To ako ju nazývam ja, je výlučne moja vec, nemyslíš?
- Máš pravdu, vôbec si to nemyslím.
- Pozrime sa, nejaký mudrlantko. Nechceš náhodou napraviť fasádu?
- Tak a už dosť Michal! Okamžite vypadni z môjho bytu! - Zamiešala sa do toho aj Andrea.
- Pozrime sa ako si obraňuješ tohto tu debilka. Je lepší v posteli než ja? - Keď vyslovil tieto slová, tak do mňa vošla taká zlosť ako snáď dávno nie.
- Keď okamžite neprestaneš, tak ti tú fasádu napravím ja! - Nahnevane som mu to vykričal. V tom momente vytiahol vreckový nožík.
- No čo kamoško, aj teraz si taký veľký frajer? Už sa na mňa neodvážiš, čo?
- Odlož ten nožík a nerob zo seba ešte väčšieho idiota akým si. - Povedala mu zlostne Andrea. Potom sa na ňu vyrútil, ale keďže bola stále za mnou, tak som to surovo schytal ja...
- Preboha! Veď ty krvácaš! - Vyplašene zvrieskla Andrea a následne sa pozrela na Michala.
- Čo si mu to urobil?!
- Ja, ja... ja som to nechcel, prisahám...
- Neprisahaj, ale pomôž mi ho uložiť na posteľ, ja zavolám záchranku.
- Záchranku? Prečo záchranku? - Preľakol sa Michal.
- Chceš ho azda nechať zomrieť? - To boli posledné slová, ktoré som zaregistroval pri plnom vedomí. Potom som z toho všetkého upadol do bezvedomia. Vôbec som nevedel čo sa dialo...