Utajované dvojča (13)

Prešlo niekoľko dní a všetko sa dalo do poriadku. Jankini synovia usvedčili Michala, ktorý sa vzápätí dostal do väzenia. Andrea naopak bola konečne voľná. Mal som z toho veľkú radosť, ale na druhej strane aj veľké obavy. Už nie som obyčajným človekom, akým som donedávna býval. Stal som sa čarodejníkom, a toho som sa desil. Ako bude teraz vyzerať môj život? Čo na to povie Andrea? Vlastne ani neviem ako jej to mám povedať. Som posledný deň v nemocnici a Andrea príde za chvíľu po mňa. Určite sa teší, že uvidí toho istého človeka, ktorého videla naposledy pred pár dňami. No vôbec tomu tak nie je. Výzorovo som sa síce nezmenil, to je jasné, ale v svojom vnútri áno...

- Richie, som taká šťastná, že ťa konečne vidím. Ani nevieš ako veľmi si mi chýbal. Bolo to pre mňa peklo nevedieť čo je s tebou. - Vyhŕkla na mňa spŕšku slov v okamihu svojho príchodu.

- Ver mi, že aj ja som si prešiel istým peklom...

- Stalo sa niečo?

- Prečo sa pýtaš Andrea?

- Neviem, ale vidím na tebe, že si nejaký zvláštny. Myslela som, že uvidím úsmev na tvojej tvári, ale nie je tam...

- Ja viem, prepáč mi. Vieš, stali sa nejaké veci s ktorými nie som celkom stotožnený a vyrovnaný...

- Láska, povedz mi prosím čo sa stalo. - Tak po týchto slovách som už bol totálne mimo...

- Láska? - Nechápavo som sa opýtal.

- Áno, si moja láska. Vieš, kým som bola zadržaná, tak som mala dostatok času rozmýšľať o všeličom a rozmýšľala som aj o tebe a o mne, o nás. Viem, že je to šialené a možno je to príliš skoro, a hlavne po tom všetkom, čo sa stihlo odohrať za ten čas, ale musím ti povedať, že...

- Tíško, nič nehovor. Slová tu nie sú potrebné. Poď ku mne, objím ma. - Tak aj urobila. Bolo to jedno z najkrajších objatí, aké som kedy zažil. Začali sme sa bozkávať. Až teraz som cítil to chvenie a tú vášeň, aká má byť medzi dvoma milencami. Bolo to niečo neskutočné...

- No čo hrdličky? Už ste pripravení? - Prerušila nás v intímnej chvíli Janka.

- Myslím, že áno. Chcela by som sa ti poďakovať za všetko, čo si pre nás urobila.

- Andrejka, to nestojí za reč. Bolo to mojou povinnosťou. Ak niekedy budete niečo potrebovať, neváhajte sa obrátiť na mňa. Veľmi rada vám znova pomôžem s hocičím a hocikedy. - Povedala Janka s úsmevom a už bola takmer na odchode, keď sa znova otočila k nám a povedala...

- Aby som nezabudla, dávaj na neho pozor a nenechaj ho samého, aj keby sa dialo čokoľvek, sľubuješ?

- Sľubujem, nikdy ho neopustím, aj keby sa z neho stal čert. - Usmiali sa na seba a vyzeralo to tak, ako keby mi niečo zatajovali...

- Myslím, že už by sme mali ísť. - Vstúpil som do ukončeného rozhovoru aj ja.

- Dobre Richie, daj mi tašku a poďme.

- Ale no tak, viem, že som bol ranený, ale tašku s pár vecami si viem odniesť aj ja. - Ani neviem prečo som to vlastne povedal, ale nemám rád, ak niekto okolo mňa obskakuje ako okolo maľovaného vajíčka. Vážim si pomoc, to je fakt, ale prijmem ju len vtedy, ak ju naozaj aj potrebujem.

- No dobre teda, poďme už odtiaľto. Nemocnice na mňa nikdy nepôsobili dobre.

- No veď ja neviem na čo čakáte. - Veselo povedala Janka, lebo videla na nás, že sme nejako neboli v svojej koži. Potom ešte dodala... - Tak sa teda majte a dávajte pozor jeden na druhého.

- Ďakujeme, budeme. - Povedali sme to s Andreou takmer identicky. Potom sme sa ešte objali všetci traja navzájom a odišli. Vyšli sme z nemocnice ruka v ruke a namierili si to k jej autu. Posadili sme sa do neho a sedeli...