Utajované dvojča (14)
- Deje sa niečo Andrea? - Opýtal som sa jej, keďže sme tam mlčky a takmer nehybne sedeli už niekoľko minút.
- Aj áno, aj nie... - Odpovedala skleslo.
- No tak, prezraď mi čo ťa trápi. Veď vieš, že mi môžeš dôverovať, však?
- Áno, ja viem, že môžem...
- Tak čo sa deje? - Jemne som ju pohladil po tvári, aby som ju povzbudil.
- Vieš, ide o to, že neviem kam teraz pôjdeme...
- Ako to myslíš? - Začudoval som sa.
- No, do svojho bytu už ísť nechcem. Stalo sa tam toľko zlých vecí, že jednoducho už sa tam necítim dobre. Aj teraz, keď som tam bola na chvíľu, predtým než som prišla po teba, tak som mala taký divný pocit. Asi mi šibe...
- Ale nie Andrea, nešibe ti. To je celkom normálne. Veď nepamätáš sa, že ani ja som sa nechcel vrátiť do svojho bytu, keď... - Zháčil som sa, nechcel som to dopovedať.
- Ja viem Richie, tak ale kam teda pôjdeme?
- Niečo sa ťa opýtam... Ako dlho si nevidela svojho skutočného otca? Nechcela by si ísť za ním?
- No, je pravda, že sme sa nevideli už naozaj dlho, ale neviem, či je to po tom všetkom vhodné...
- Hm, prečo by nemalo byť?
- Vieš, po Miškinej smrti sa na mňa trochu nahneval...
- Prečo prosím ťa? - Nechápal som.
- Má mi za zlé, že som mu nič nepovedala o jej stave. Keďže to nevedel, tak nebol pri nej a vlastne sa s ňou ani nerozlúčil, a to ho veľmi trápi...
- Práve preto si myslím, že by sme mali ísť za ním a stráviť spolu nejaký ten čas. Veď sme vlastne rodina. Ty si jeho dcéra, ktorú isto zbožňuje a mňa tiež mal istým spôsobom rád, rovnako ako aj ja jeho.
- No dobre, ako povieš. - Úsmevom súhlasila a naštartovala auto.
Cesta bola dlhá, trvala nejaké tri-štyri hodinky, už ani sám neviem. Čas sme ani nevnímali, keďže sme mali pustenú hudbu. Snažili sme sa odreagovať a uvoľniť. Myslím, že sa nám to aj celkom podarilo. Po tom všetkom sme si to naozaj zaslúžili. Musím povedať, že jej šoférske schopnosti sú naozaj veľmi dobré, aj čo sa týka dlhších ciest než len pár minút.
- Andrea, môžem sa ťa niečo spýtať?
- Jasné, že môžeš.
- Ako dlho už šoféruješ?
- Prečo sa pýtaš? Niečo robím zle? - Trochu bola zneistená.
- Nie, práve naopak. Na to, že si mladá vodička, tak ti to ide naozaj bravúrne.
- Och, ďakujem, to si ma veľmi potešil. Vlastne si asi jediný kto ma takto pochválil.
- Prečo? - Nechápavo som sa spýtal.
- Nuž, mnohí ľudia, a hlavne čo sa týka chlapov, tak majú blbé reči a predsudky, keď vidia ženu za volantom. Vôbec ich netrápi, či je dobrá vodička alebo nie. Vidia len fakt, že je to žena.
- Tak s tým súhlasím. Myslenie niektorých chlapských jedincov je naozaj od veci. Ale to, že oni sami spôsobujú často nehody a dosť primitívnym spôsobom, tak to je už všetko v pohode.
- To máš recht, a inak som sa nedostala k odpovedi ešte, takže šoférujem už viac ako dva roky.
- No tak to si naozaj dobrá, gratulujem. - Skonštatoval som.
- A ty prečo nemáš vodičák? Teda ani neviem či ho máš...
- No nemám ho veru. Ja proste nemám vzťah k autám, a zbytočne sa nútiť do niečoho pre mňa nemá žiadny význam. Takpovediac ani nejako nemám rád, keď som v nejakom aute ako cestujúci, ale s tebou je to iné. - Dodal som s úsmevom.
- Prečo iné? - S úsmevom sa opýtala tiež.
- No jednoducho pri tebe mám taký pocit bezpečia, si naozaj skvelá, zodpovedná a opatrná šoférka, čiže nemám dôvod sa niečoho obávať, aspoň nie z tvojej strany. A ak sa náhodou niečo pritrafí, tak viem, že ty na vine nebudeš.
- Wow, si naozaj zlatý. - Úsmevne skonštatovala.
- No len ma prosím nedaj do záložne. - Po tejto mojej hláške sme sa úplne rozosmiali. Smiech nás však prešiel, keď sme zacítili dym. Rozhliadli sme sa okolo a to, čo sme uvideli nás nehorázne šokovalo.
- Preboha! - Zvrieskla Andrea.
- Čo sa deje? - So strachom som sa opýtal, aj keď som už začal tušiť, čo je vo veci.
- Otcov dom je v plameňoch, rýchlo volaj hasičov!