Utajované dvojča (15)

Hasiči prišli najrýchlejšie ako mohli, avšak ani to nezabránilo tragédii. Dom zhorel do tla...

- Otec, prečo si to urobil? - V stave obrovského šoku a sĺz mu Andrea položila túto otázku.

- Otec? Nemáš právo ma takto volať, ty nie si moja dcéra... - Možno by sa zdalo, že blúznil, ale žiaľ bol pri zmysloch.

- Ako to môžeš vôbec povedať po tom všetkom? Prečo sa ku mne takto správaš? Čo som ti urobila, že ma až takto trestáš? - Bola na dne...

- Ty vieš veľmi dobre, čo si mi spôsobila!

- Ja ťa chápem a veľmi dobre ti rozumiem, ale skús sa vžiť aj do mojej situácie, ale hlavne sa skús vžiť do tej Miškinej. Myslíš si, že pre ňu to bolo ľahké? Myslíš si, že s radosťou zvolila možnosť mlčať a nikomu nič nepovedať? Myslíš si, že ju to azda netrápilo? Trápilo ju to veľmi, ver tomu! Ale snažila sa byť silná, presne tak ako si ju to ty naučil!

- Mlč! - Rozhorčene ju zahriakol, ale ani to Andreu neumlčalo...

- Nie, nebudem mlčať! Nebudem ako Miška, aj keď ju už začínam chápať. Presne tomuto sa chcela vyhnúť. Nechcela vidieť trpieť a trápiť sa nikoho z tých, ktorých zo srdca úprimne milovala, a ty vieš veľmi dobre, že milovala aj teba! Prosím, pochop už konečne, že ti chcela dobre a zároveň aj sebe. Či ty by si bol radšej keby si ju videl dvojnásobne trpieť, nielen kvôli jej chorobe, ale aj kvôli tvojej reakcii a reakcii všetkých, na ktorých jej záležalo? Naozaj by si toto chcel?

- Nie... - Nezmohol sa na nič iné, len na jednoduché nie. Rozplakal sa aj on...

Ja som celý čas stál obďaleč, ale všetko som počul, do bodky. Až teraz som si uvedomil aj ja, že aj mňa chcela Miška ochrániť. Keď sa nad tým tak zamyslím, naozaj by som nechcel byť v jej koži. Možno to bolo zbabelé riešenie, ale ako by som sa cítil ja, keby som videl pred sebou svoju lásku, ako by sa trápila nado mnou? Nad tým, že sa môj život chýli ku koncu? Všetci ju môžme len obdivovať, že sa rozhodla tak ako sa rozhodla, lebo podľa mňa nie je nič horšie ako umierať sám a bez dotykov a objatí milovanej osoby...

- Synak, poď sem! - Zvolal na mňa s poslednými slzami v očiach...

- Tu som. - Chytil som ho za ruku.

- Dcéra mi práve povedala, že to bol tvoj nápad prísť za mnou. Veľmi ti za to ďakujem, zachránili ste mi obaja život. Nebyť vás, nezhorel by len tento dom, ale vyhasol by aj môj život...

- Tomu sa hovorí osud, otec. - Usmiala sa na neho Andrea a pobozkala ho na čelo.

- Boh predsa len existuje, a práve On mi zoslal vás, aby ste ma prišli zachrániť a aby ste mi otvorili oči, že môj život má predsa ešte zmysel. Veď mám predsa vás dvoch! - Znova sa mu hrnuli slzy do očí...

- Nikdy ťa neopustíme! - Znova sme to povedali takmer naraz.

- Kam pôjdeme teraz? - Prerušil som krásnu chvíľku.

- Pôjdeme k tebe. - Odpovedal.

- Ku mne? Prečo ku mne? Obávam sa, že to bude problém...

- Prečo problém? Stalo sa niečo?

- No vlastne ani nie, len... proste odkedy som sa dozvedel o Miškinej smrti, tak som u seba nebol... nemám na to odvahu...

- A myslíš si, že ja som ju mal? Čo myslíš, prečo som to tu všetko podpálil?

- Nuž, tak to neviem... ale aj tak je to iné...

- Prečo iné? Ako iné? Nemyslím si synak, že by niečo bolo iné. Všetci traja ako tu teraz sme, tak sme na tom rovnako. Stratili sme osobu, ktorú sme veľmi milovali. Ty svoju celoživotnú lásku, ja svoju dcéru, a ty Andrea... ach...

- Čo otec? Prečo vzdycháš?

- Som zbabelec dcérka...

- Nehovor tak, nie si. To, čo sa stalo, sa už neodstane. To všetci vieme, ale to je už minulosť. Treba hľadieť len dopredu. - Snažila sa ho Andrea nejako utešiť a povzbudiť.

- Ja viem, ale mohlo to byť všetko inak. Nebyť mojej hlúposti, tak ste mohli mať krásny život, a hlavne spoločný. Je to všetko len moja chyba... - Rozplakal sa...

- Otec, neplač prosím, ty za to nemôžeš...

- Ale môžem dcérka... mal som totižto na výber, a až teraz mi dochádza, že som si vybral zle...

- Ako to myslíš? - Udivene sa ho opýtala.

- Hmmm... - Nevedel ako má začať.

- Prosím otec, povedz mi to...

- Vieš dcérka, niečo som ti pri našom prvom stretnutí zamlčal, a vlastne aj Miške...

- O čom to hovoríš? - Vôbec nechápala.

- Hovoril som vám, že ma moja žena prinútila k tomu, aby som sa jednej z vás vzdal. To bola pravda, ale nespomenul som ako ma vlastne prinútila...

- No tak to povedz teraz, ak chceš...

- Neviem či chcem, ale musím. Ide o to, že som sa mal rozhodnúť nielen medzi vami dvoma, ale aj medzi ňou a jednou z vás. Pohrozila mi, že ak to nespravím, tak odo mňa odíde. Vedel som, že robím chybu, ale nechcel som ju stratiť, miloval som ju nadovšetko...

- Ach, otec... ale veď to nie je nič zlé predsa. Nechcel si stratiť svoju lásku, a to je pochopiteľné...

- Andrea má pravdu, a je tu ešte jedna vec. - Vstúpil som do rozhovoru.

- Aká? - Opýtal sa ma.

- Čo by sa stalo, ak by ste sa predsa vtedy rozišli? Čo by sa stalo s tvojimi dcérami? Lebo nejako pochybujem, že by to dopadlo dobre, keďže už na začiatku sa takto zachovala... Takto si vlastne obe ochránil od ich matky, lebo o Mišku si sa dlhé roky staral spolu so svojou ženou, aj keď to všetko krachlo, a Andreu si zveril do rúk skvelým rodičom, veď to sám vieš a myslím, že to vie aj ona.

- Richie má pravdu, naozaj som mala skvelých rodičov a krásne detstvo, takže nemám ti čo vyčítať alebo za niečo ťa viniť, naozaj. - Usmiala sa na neho, on na ňu, a objali sa.

- Máte pravdu, ďakujem vám ešte raz, že ste tu prišli. Veľmi si to cením.

- Nemusíš ďakovať Daniel. Život je nevyspytateľný a často nám určuje smer. Myslím, že to je ten pravý dôvod prečo sme tu prišli. Vyššie sily to tak proste chceli... Ale stále neviem čo bude ďalej...

- Ako to myslíš? - Opýtala sa ma Andrea.

- No nemám ten pocit, že by sme vyriešili kam teraz všetci traja pôjdeme. - Zamyslene som odpovedal.

- Pôjdeme teda ku mne. - Rozvážne zahlásila Andrea.

- Si si istá, že to naozaj chceš? Zvládneš to?

- Áno Richie, veď tu mám predsa vás dvoch. Zvládneme to spolu, verím tomu.

- Tak teda na čo čakáme dcérka? Poďme už odtiaľto... - A tak sme aj išli...

Počas cesty bolo príliš podozrivé ticho. Neviem o čom rozmýšľala Andrea so svojím otcom Danielom, ale ja som mal v hlave poriadny prievan. Mal som pocit, že vybuchnem. V priebehu niekoľkých dní sa môj život zmenil naruby, nabral nekonečne rýchly spád ako ešte nikdy predtým, a stále to vyzeralo tak, že pokojné dni sú kdesi v nedohľadne. Chcel som vystúpiť. Chcel som zastaviť a vystúpiť, nie však z auta v ktorom sme sa viezli, ale z celého života. Chcel som pokoj, aký som mal ešte nedávno s Miškou. Chcel som harmóniu a kľud. Chcel som lásku, romantiku, objatie, pohladenie, nehu... Viem, bola tu Andrea, ktorá by mi dala aj to posledné, ale... ja som to tak necítil. Mal som ju rád ako priateľku, ako človeka, ktorému môžem dôverovať a na ktorého sa môžem s hocičím obrátiť, keď budem mať nejaký problém. To isté som ponúkol pochopiteľne aj ja jej, ale nemal som ten pocit, že by jej to stačilo...