Utajované dvojča (16)

O niekoľko hodín...

- Tak hrdličky, vy si zatiaľ pohrkútajte a ja si idem konečne oddýchnuť...

- Dobre otec, dobrú noc a dobre sa vyspi. - Odprevadila ho Andrea do izby a vrátila sa s úsmevom na perách a so žiarivým jasom v očiach.

- Wow, ty žiariš... - Prekvapivo som skonštatoval.

- Áno Riche, a to len vďaka tebe.

- Vďaka mne? Ale neblázni... - Nejako som tomu nechcel uveriť, aj keď som vedel čo všetko za tým je...

- Azda si nespomínaš, čo som ti dnes ráno povedala? - Opýtala sa ma so šibalským úsmevom.

- Jasné, že pamätám, len... - Zamyslel som sa.

- Ja viem, že je to pre teba ťažké a že ku mne asi necítiš to, čo cítim ja k tebe, ale prosím ťa len o jedno...

- O čo Andrea?

- Nezakazuj mi milovať ťa. Nebráň sa mojej láske, prosím... - Len, čo to dopovedala, začala ma jemne bozkávať na čelo, prechádzala nižšie až sa dostala k mojím perám...

Keď už sa to blížilo k vášnivému bozkávaniu, niekto zrazu zazvonil...

- Kto to len môže byť? - Vyhúkane som sa pozrel na Andreu.

- Nemám šajnu... azda len...

- Nie, Michal to byť nemôže... - Videl som v jej očiach strach, tak som sa ju snažil upokojiť.

- Andrejka, prosím otvor mi... - Ozvalo sa spoza dvier. Andrea rýchlo vyskočila a išla otvoriť.

- Preboha! - Zvrieskla Andrea a potom pokračovala. - Kto ti čo urobil Lenka? - Spýtala sa jej, no odpovede sa jej nedostalo. Namiesto slov, ktoré nedokázala vysloviť, začala Lenka plakať...

- Dcérka, čo sa tu deje? - Zhrozene vybehol z izby Daniel, keď počul Andreu kričať. - Bože dieťa, kto ti čo urobil? Poď ku mne, neboj sa ma, ja ti neublížim... - Objal plačúcu Lenku a preniesol ju spolu s nami do obývačky. Andrea začala lietať po byte a hľadala lekárničku a nejaké tie obväzy a náplasť. Vodou jej vyčistila rany. Za chvíľu Lenka prestala plakať a upokojila sa. Odhodlala sa odpovedať na našu hlavnú otázku...

- Bol to otec, on ma takto zbil...

- Prečo Lenka? Čo sa stalo? - Spýtala sa jej udivene Andrea.

- Vieš Andrejka, pamätáš sa na to, keď sme sa pred časom stretli v meste a mala som menšie modriny?

- Pamätám...

- Vtedy som ti povedala, že som sa pošmykla a spadla som. Nebola to však pravda...

- Takže sa to nestalo teraz prvýkrát?

- Nestalo, stáva sa to vlastne pravidelne, ale až teraz to zašlo takto priďaleko...

- Prečo si o tom mlčala, dieťa? - Opýtal sa Daniel.

- Neviem, asi som to považovala za normálne...

- Čože? - Všetci traja sme sa naraz nechápavo na ňu pozreli.

- No áno, totiž... môj otec mi stále hovoril, že aj jeho stále tĺkli...

- A to ako je čo za kravina? To teraz kvôli tomu, že on bol bitý svojimi rodičmi, tak že to isté má praktizovať aj na svojich deťoch?! - Nechápal som, bol som zarazený...

- Nuž deti, asi nastal čas, aby som vám niečo povedal. - Ozval sa Daniel.

- A čo? - Pozreli sme sa na neho s Andreou zarazene.

- Dcérka, spomínala ti Miška niekedy starých rodičov?

- No, nie...

- Tak teraz sa dozvieš prečo... - A začal Daniel rozprávať svoj príbeh...

- Všetko sa začalo, keď som bol prvákom na základnej škole. Nemôžem o sebe tvrdiť, že som bol zlým žiakom alebo nezvládnuteľným synom, ale pravdou je, že som nebol pripravený na školu a veci s tým súvisiace. Väčšina mojich kamarátov bola o rok mladšia, takže cítil som sa vtedy, ako keby som ich strácal. Chcel som tráviť čas znova s nimi, tak ako to bolo kým som nezačal chodiť do školy.

- A rodičom sa to nepáčilo, však? - Opýtala sa Andrea.

- Veru tak. Nepáčilo sa im to a nedokázali ani pochopiť to, ako sa vôbec cítim. Tak ma začali biť. Mysleli si, že takto zo mňa vytvoria takého syna, akého chceli mať.

- A ty si im to toleroval? Nič si proti tomu neurobil? - Prekvapene sa spýtala Andrea.

- Nemal som na výber dcérka... - Povedal so sklopeným zrakom.

- Človek má vždy na výber predsa! - Ohradil som sa proti jeho výroku.

- Áno synak, má... ale nie keď je malé dieťa a keď nemá nikoho komu by sa s tým zdôveril.

- Tak to už áno, to je pravda... - Skonštatoval som súhlasne.

- A ako dlho to trvalo? - Opýtal som sa.

- Až pokým som neodišiel z rodičovského domu, čo bolo až vtedy, keď som išiel študovať na strednú školu do Popradu.

- A dokázal si na to nemyslieť? - Spýtala sa Lenka

- Nie, dieťa. Dlho mi trvalo kým som na to prestal ako-tak myslieť. No postupom času to už bolo lepšie. Podarilo sa mi vymaniť z tých myšlienok a začať si žiť svoj vlastný život, spoznávať nových ľudí, takých, ktorých som sa nemusel báť.

- A čo mám teraz robiť? Nikto okrem vás to nevie.

- A čo tvoja mama? Vie o tom? - Spýtal som sa.

- Mamku už nemám, zomrela mi pred dvoma rokmi. - Znova sa rozplakala.

- Prepáč mi to, to som nevedel. - Riekol som smutným hlasom.

- Neplač Lenka, všetko bude dobré. - Vzala si ju do náručia Andrea s takou nehou a jemnosťou ako keby práve objímala svoje vlastné dieťa. Bol to nádherný pohľad. Ani neviem ako k tomu došlo, no moje ústa samovoľne vyriekli to, na čo som práve myslel...

- Nechceš byť jej mamou ty Andrea? - Všetci na mňa v tej chvíli udivene pozerali.

- Áno Andrejka, to by bolo skvelé. Veď vieš ako ťa mám veľmi rada. - Povedala Lenka s tichým hláskom, na ktorý sa pri tých všetkých slzách zmohla.

- Aj ja ťa mám veľmi rada Lenka, ale tvojou mamkou byť nemôžem. Tvoj otec by mi to rozhodne nedovolil. - Povedala so smútkom v hlase.

- O to sa už postarám ja. - Povedal som rozhodne a už som v hlave plánoval ako to docielim. Najskôr som sa však musel uistiť v jednej veci...

- Lenka, ak mi sľúbiš, že sa nebudeš báť o tomto všetkom povedať istým ľuďom, tak sa do toho pustím hneď. Ale musíš mi to sľúbiť a nebáť sa. Súhlasíš Lenka? Plácneme si na to?

- Ale ja sa veľmi bojím... čo mám teraz robiť? Kam mám ísť? Ja sa nechcem k nemu vrátiť. On ma bude zase biť..

- K nemu sa už nevrátiš za žiadnych okolností, to ti sľubujem. Nikto sa ťa už nikdy nedotkne, dieťa zlaté. - Rozhodne povedal aj Daniel a jemne ju pohladkal po líci, aby jej zotrel slzy.

- Teraz si poď lažkať tu na posteľ, už je dosť veľa hodín, musíš si trochu oddýchnuť, dieťa. - Lenka súhlasila a zatiaľ čo ju Daniel ukladal spinkať, tak som si zavolal Andreu do vedľajšej izby, aby som sa s ňou pozhováral...