Utajované dvojča (19)

- No moment, ale čo je s Danielom? - Začal som premýšľať nahlas.

- Som v poriadku deti. - Z ničoho nič vyliezol spoza zamknutých dverí ako keby sa nič nestalo.

- Vysvetlí mi niekto, čo sa to tu vlastne udialo? Je toto azda nejaký sen alebo skrytá kamera? Čo to malo znamenať? - Zmätene kládla svoje otázky Andrea zatiaľ čo mala v náručí omdletú Lenku.

- Ja ti to všetko vysvetlím Andrejka. - Znova sa z ničoho nič objavila Janka ako krásna biela žiara.

- Všetko, čo sa teraz udialo súvisí s Miškinou smrťou.

- Čože??? - Nechápavo sme sa obaja spýtali.

- Áno, možno to znie neuveriteľne, ale je to tak. Je to jej dielo. Ona toto všetko spískala.

- Tak teraz už vôbec nerozumiem. Vysvetli nám to všetko pekne poporiadku, lebo neverím ani slovo. - Povedal som jej...

- Najrozumnejšie bude, ak vám to poviem ja sama. - Uvidel som ju, znova som ju uvidel po takom dlhom čase, moju Mišku. Zjavila sa pred nami všetkými ako anjel.

- Láska moja, si to ty? - Spýtal som sa jej so slzami v očiach.

- Áno Richie, som to ja. Ale tvoja láska už stojí vedľa teba, ja ňou už nie som. Už ňou nemôžem byť a ani nikdy nebudem. Odpusť mi to. Odpusťte mi všetci, že som vás takto zradila. Odpusťte mi, že som vám nič nepovedala, no nemohla som. Srdce mi to nedovolilo. Umrela by som od žiaľu, ale nie od svojho, ale od vášho. Viem ako ste ma všetci veľmi milovali a stále milujete. Som vám za to nesmierne vďačná. Aj ja vás veľmi milujem, a práve preto som urobila to, čo som urobila. Musela som to urobiť, aby som vedela, že keď tu nebudem, tak budete šťastní aj bezo mňa.

- O čom to vravíš dcérka? - Spýtal sa nechápavo Daniel.

- Ocko, odpusť mi to všetko. Tebe patrí moje najväčšie a najhlbšie prepáč. Nemala som síl povedať ti, že odchádzam. Že už ti nikdy nezavolám. Že už ti nikdy nepoviem "ahoj ocko, ako sa máš?". Že už nikdy nebudeš počuť môj hlas. Že už ma nikdy nebudeš vidieť. Odpusť mi to, prosím.

- Dcérka moja, odpúšťam ti. - Povedal Daniel so slzami v očiach.

- Andrejka, sestra moja. Odpusť mi, že som to povedala iba tebe, ale vedela som, že si silnejšia ako ja. Vedela som, že keď odídem, tak naozaj dodržíš svoj sľub, ktorý si mi dala. Že naozaj vyhľadáš môjho Richieho a budeš ho milovať viac ako som ho kedy milovala ja.

- Ale veď si... - Namietala Andrea.

- Áno, ja viem. Mala si mi sľúbiť, že nedovolíš, aby ste sa do seba zamilovali, ale vedela som, že je to nemožné. Koluje nám v žilách rovnaká krv. Vyzeráš presne ako ja, cítiš presne to, čo som kedysi cítila ja. Ale viem aj to, že s tebou bude omnoho šťastnejší ako bol so mnou. Viem, že ty mu dáš naozaj to, po čom celé roky tajne túžil, no bál sa mi to priznať. Preto ťa prosím sestra moja, dávaj mi na neho pozor, miluj ho celou svojou dušou a celým svojím telom, presne tak ako si to zaslúži.

- Áno, sľubujem Miška, budem ho milovať nadovšetko, po celý zvyšok svojho života.

- Ale Miška, ja... - Namietal som.

- Nie, nič nehovor, len ma počúvaj. Viem veľmi dobre, že tak ako si celé roky miloval mňa, že už nikdy nikoho milovať nebudeš. Viem to preto, lebo sa teraz v tebe zrodila väčšia láska. Presne taká, po akej túžiš celý život. Vždy si túžil po tom, že raz stretneš niekoho, kto si získa nielen tvoje srdce, ale aj tvoje telo. A ja viem, ja to cítim, že je to práve Andrejka. Viem, že to cítiš tiež, nemôžeš to poprieť. Mňa budeš milovať svojím spôsobom aj naďalej. Veď smrťou láska predsa nekončí. Vždy si mi to vravieval, a teraz viem, že máš pravdu. Aj ja ťa budem naveky milovať, budem sa za teba modliť, za vás všetkých a budem nad vami bdieť a dohliadať na to, aby ste naozaj boli šťastní aj bezo mňa. Ja ostanem navždy vo vaších srdciach, vo vašej mysli, vo vašich spomienkach. To sa nikdy nezmení, ale život treba žiť, pokým ste nažive. Treba si vychutnávať každý jeden deň, treba si plniť svoje najtajnejšie sny, kým nie je neskoro. Mojím najtajnejším snom bolo porodiť ti dieťa, láska moja. No osud mi to nedoprial. Jednoducho to tak nemalo byť, lebo táto úloha pripadá na Andrejku. Ona ti dá všetko, po čom si tajne túžil. A nehovor, že to nie je pravda. Videla som ako si sa vtedy na ňu díval, keď mala v svojom náručí Lenku. Cítila som to, čo si vtedy cítil. Cítila som, že toto je presne to, po čom túžiš. Túžiš mať ozajstnú rodinu, ozajstnú lásku. Chceš mať všetko to, čo som ti ja dať nemohla. Žiadam ťa len o jedno. Nikdy, ale naozaj nikdy nepochybuj o láske. Neprestávaj jej veriť, lebo ona verí v teba neustále. Ja viem, že to bude pre teba aj pre vás všetkých veľmi ťažké, ale verte mi, je to takto lepšie. Ja budem pri vás neustále, nespustím z vás moje anjelske oči. Budete pod mojimi ochrannými krídlami, sľubujem vám to. Milujem vás, zbohom...

- Počkaj ešte chvíľku Miška! - Skríkol som smutným hlasom.

- Áno, láska?

- Môžem ťa ešte naposledy objať? - Spýtal som sa.

- Áno, samozrejme, že môžeš. A nielen ty, láska. Objímem vás všetkých. - Tak sa aj stalo, všetci sme ju objímali niekoľko minút bez prestávky. Nechceli sme ju pustiť. Veď ako by sme aj mohli. Všetci sme si želali, aby tento moment trval celú večnosť. Žiaľ, netrval...

- Už naozaj musím ísť, nikdy na vás nezabudnem. Prosím, nikdy na mňa nezabudnite. Milujem vás. Zbohom...

Po týchto slovách odišla, už navždy. Nikdy sa nevrátila, nikomu z nás sa odvtedy nezjavila. Stále sme na ňu mysleli. Nikdy sme na ňu nezabudli. Prešlo už zopár rokov a všetko je presne tak ako nám Miška hovorila. S Andrejkou sa staráme o Lenku a sme spolu šťastní. Nedávno sa naša rodinka rozrástla o ďalšie dievčatko menom Lucka. Ďakujem Bohu aj Miške za všetko. Ďakujem jej za Andrejku, ale hlavne za to, že mi otvorila oči a moje srdce. Nie nadarmo sa hovorí, že bez lásky si len žijúca mŕtvola...