Krvavá Natasha (2021)

Tento príbeh, resp. jeho väčšinu, som pôvodne napísal už v roku 2020 na podnet istej osoby, ktorá mi dala do pozornosti nejakého youtubera, ktorý v tom čase vyhlásil takú jednu súťaž hororových poviedok, v ktorej nám zadal tuším prvú vetu a tému Dom naproti. Ja som sa toho teda chopil a vzišiel z toho tento príbeh, ktorý ja osobne zaraďujem medzi erotické sci-fi horory, ak teda niečo také vôbec existuje :)

Keď sa blížil Halloween v roku 2021, tak som sa k tomuto príbehu vrátil a trochu ho upravil, ale hlavne som dopísal ten úvodný Natashin pohľad, ktorý dáva celému príbehu väčší rozmer a snáď viac odpovedí ako otázok. Na Wattpade to bol môj úplne posledný príbeh, ktorý som tam zverejnil pred mojím odchodom, takže príliš dlho sa to tam ani neohrialo...

Mimochodom, obálku k tomuto príbehu mi urobila jedna autorka na Wattpade, ktorú tam nájdete pod menom -Lissie- :)

Hovorí sa, že smrťou sa všetko skončí. Je to klamstvo. Až po mojej smrti sa všetko začalo. Začali umierať mladé dievčatá a ženy, ktoré za nič nemohli. Ich jedinou chybou bolo len to, že sa podobali na mňa. Aspoň v Thomasových očiach takmer každá vyzerala ako ja, hoci to pravda vôbec nebola. Každý predsa vidí to, čo on sám chce. Nemôžem sa mu ale čudovať. Nie je to tak celkom jeho vina. Bol to síce on, kto ma pred rokmi zniesol zo sveta ľudí, ale iba ja môžem za to, že sa z neho stal vrah.

Pamätám si na ten deň, keď za mnou prišiel, alebo lepšie povedané, keď sa z ničoho nič v mojom dome zjavil môj otec. Vedela som, že sa to raz stane. Moja stará mama o niečom takom hovorila na svojej smrteľnej posteli. Myslela som si však, že len blúzni. Kto by už len chcel veriť tomu, že jeho rod je prekliaty nejakými nadprirodzenými bytosťami a že nikdy nemôže zažiť večnú lásku? Keď si však vezmem do úvahy, že nikto z našej rodiny sa neocitol pred oltárom a zomrel skôr ako by k tomu vôbec mohlo dôjsť, tak som sa mohla dovtípiť, že moja babka neklamala.

Netušila som však, že ma Thomas v deň nášho piateho výročia, odkedy sme spolu začali chodiť, bude chcieť požiadať o ruku. Nikdy sme sa o tom nerozprávali. Nikdy, ani len jediným slovkom nenaznačil, že by si ma chcel niekedy zobrať za ženu. Keby som to vedela skôr, isto by som mu to vyhodila z hlavy. Síce, možno tak rozmýšľam len teraz, keď viem o tom všetkom. Vtedy by som možno bola najšťastnejšia žena na svete a ihneď mu povedala áno. Žiaľ, nedožila som sa toho.

Keď mi duch môjho otca prišiel vtedy oznámiť, že si ma chce Thomas vziať a že práve preto musím zomrieť, chcela som urobiť všetko pre to, aby som to zvrátila. Napísala som mu aj smsku, že mi niečo do toho prišlo a že sa nemôžeme stretnúť. Myslela som si, že to bude stačiť. Že stihnem niekam pred ním ujsť. Že takto zachránim nielen seba, ale aj jeho.

On sa však rozhodol ísť za mnou, lebo sa o mňa bál. Alebo si myslel, že ho podvádzam a chcel ma prichytiť pri čine. Kiežby to tak naozaj bolo. Kiežby ma v tej posteli našiel s nejakým chlapom, a nie len moje nehybné nahé telo priviazané zo všetkých strán k mojej posteli. Všetko mohlo byť iné. Naše životy mohli byť iné.

Hovorí sa, že človek si je sám strojcom svojho života a svojho šťastia. Je to ale naozaj tak? Mohla som zabrániť tomu, čo sa stalo? Nemohla. Jedine vtedy, ak by som Thomasa nikdy v živote nespoznala. Keby to však nebol on, určite by to bol niekto iný. A možno sa len klamem. Možno to bol naozaj môj osud, ktorý sa naplnil vďaka Thomasovi. Teraz nadišla moja chvíľa, aby som ja naplnila ten jeho...

♦♦♦

Slnko už svietilo v celej svojej kráse, keď som sa zase strhol zo sna. Posledné noci sa mi stále sníva len jeden a ten istý sen. Hotová nočná mora, ktorá je taká živá, až mám pocit, že je to realita. Niekedy sa pristihnem pri tom, že si naozaj želám, aby to tak bolo.

Rozhodol som sa teda upokojiť a trochu poprechádzať po mojom opustenom dome. Presne tak ako to robievam každé ráno. Keď som však zišiel dolu schodmi a zastavil sa v kuchyni, aby som sa trochu napil, môj pohľad automaticky padol na dom oproti.

Neveril som vlastným očiam, keď som tam zbadal mihnúť sa nejakú postavu. Nie, to nie je možné. Veď nikto okrem mňa do toho domu nemá prístup. Každú noc, keď z neho odchádzam, tak pozamykám všetky izby, zatvorím všetky okná a dvere, a samozrejme aj pozhasínam všetky svetlá. Ako je teda možné, že tam odrazu niekto je? Keby som veril na duchov, tak si pomyslím, že je to nejaká moja obeť. Lenže, nič také ako duchovia predsa neexistuje. To si len úbohí ľudia vymysleli, aby sa mohli báť. Neviem, čím to je, ale všimol som si, že sa ľudia veľmi radi boja. Doslova sa vyžívajú v svojom strachu. Mne to samozrejme vyhovuje. Aká by to bola len zábava, keby sa moje obete nebáli? Zjavne žiadna.

Milujem ten pocit, keď tie úbohé dievčatá priviažem na posteľ a pomaly z nich strhávam svojím nožom oblečenie. Keď sú už úplne nahé, tak im prelepím ústa páskou. Až vtedy im dôjde koľká bije. Ten strach v ich očiach je na nezaplatenie. Keď spravím nožom nejaký zárez a vidím ako z nich vyteká krv pomaličky po celom nahom tele, nič krajšie nemôžem vtedy pred sebou vidieť. Je zaujímavé sledovať tie ich rozdielne reakcie. Niektoré sa metajú ako zmyslov zbavené a vydávajú čudesné pazvuky. Niektoré začnú od bolesti plakať. Nájdu sa aj také, ktoré sú pokojné a zmierené s tým, že zomrú. Dokonca si niekedy myslím, že by mi za to chceli aj poďakovať...

Z tohto rozjímania ma vytrhol nejaký čudný rachot. Bol to len zlomok sekundy, ale bolo to zvláštne. Odkiaľ to mohlo ísť? Veď okrem mňa sa tu v okolí nenachádza žiadny živý tvor. Komu by už len napadlo chodiť uprostred lesa, kde niet živej duše? Za celých tých desať rokov som tu nestretol ani žiadne zviera. Nie je žiadna šanca, že by som tu natrafil na nejakého medveďa alebo líšku. Dokonca ani vtákom sa tu nechce čvirikať. Je tu úplné hrobové ticho, ktoré by za iných okolností možno aj vo mne vyvolávalo určitú dávku strachu. Lenže, ja som iný a strach je môj verný priateľ. Nemám sa čoho báť a ani prečo.

Stále pozorujem tú postavu v tom dome. Netuším ako sa tam dostala, ale živá odtiaľ rozhodne nevylezie.

"A čo ak živá už dávno nie som?" Zrazu som započul niečí hlas za svojím chrbtom. V okamihu som sa za ním otočil, ale nevidím nikoho. Otočil som sa znova smerom k domu a tá postava tam stále je, ale tentokrát sa už díva na mňa. Až teraz, keď ju vidím priamo, tak som si všimol, že sa podobá na moju úplne prvú obeť. Bola to krásna štíhla brunetka s dlhými a jemne vlnitými vlasmi a s výraznými modrými očami. Všetky ostatné boli len jej napodobeniny, na ktoré som už dávno zabudol, ale na ňu som jednoducho nemohol. Miloval som ju viac ako čokoľvek na svete. Mali sme nádherný romantický vzťah. Netvrdím, že bol dokonalý, to nie. Nič predsa nie je dokonalé, ale všetko sme dokázali vždy vyriešiť. Chodili sme spolu päť rokov. Spoznali sme sa na jednej diskotéke. V ten večer tam vystupovali nejaké latino hviezdy a ona bola jednou z nich. Bola to profesionálna tanečnica v nejakej tanečnej skupine. Už od prvého momentu, ako som ju uvidel, vedel som, že bude moja. Vtedy som prvýkrát pocítil ten zvláštny pocit, ktorému ľudia hovoria láska. Teraz sa nad tým len smejem. Ja a láska? Je mi z toho zle, keď si pomyslím, že niečo také ako láska vôbec existuje. Nie, teda, láska je fajn, určite áno. Ale keby som ju nespoznal, nestalo by sa zo mňa to, čo sa stalo. Keby som ju nemiloval, mohla ešte žiť. Vlastne nie, ja nie som vinný. To ona bola na vine!

"Prečo klameš sám seba, Thomas?" Znova ten hlas. Čo to má do pekla znamenať?! Kto si myslíš, že si dočerta?!

"Ty vieš veľmi dobre kto som, láska!" Už je to celých desať rokov, čo mi nikto takto nepovedal. Takto mi hovorila len ona, moja milovaná Natasha. Nie, to nemôže byť ona. Veď ona je predsa...

"Nie, láska! Aj keď si ma zabil, stále žijem!" Nie! Už nechcem počuť to slovo! Už nikdy viac! Nikdy! Len pokoj, len pokoj. Toto je asi nejaká hra nejakého šialenca. Nemôže sa predsa so mnou rozprávať mŕtvola. Veď to je predsa choré, a ja nie som chorý! Znova sa rozhliadam okolo seba a nevidím vôbec nič. Nie, nikto tu nie je. Som tu len ja sám a toto je asi len nejaká fatamorgána. Aj tá postava v tom dome, ktorá na mňa stále pozerá, musí byť len nejaký výmysel. Áno, dáva to logiku. Veď dnes je presne ten deň, kedy som ju pred desiatimi rokmi zabil. Možno sa chce so mnou moje druhé ja trošku pohrať. Áno, musí to byť len v tomto. Asi by som mal znova vyraziť na lov. Už viac ako dva týždne som žiadnu neulovil, asi to môjmu telu chýba. Hej, bude to tak ako ja hovorím. Len, teraz je len ráno, je len desať hodín. Čo budem robiť do večera?

"Budeme sa spolu rozprávať, láska!" Ten hlas počujem stále hlasnejšie a hlasnejšie. Nie, toto nemôže byť pravda. Možno je to len zlý sen, z ktorého sa o chvíľu preberiem.

"Nie je to sen, môj drahý Thomas!" Fajn, ak toto nie je sen, čo to dočerta je?! Už začínam blúzniť? Už mi začína prepínať? Vlastne, mne preplo už dávno. Pamätám si ten moment, kedy sa to stalo. Bol to deň, keď sme mali oslavovať svoje piate výročie. Všetko som mal pekne pripravené. Najskôr sme mali ísť na divadelné predstavenie Rómeo a Júlia. Potom na romantickú večeru, počas ktorej som ju chcel konečne požiadať o ruku. No a potom som ju chcel vziať do nášho domu. Teda, netušil som, ktorý by si vybrala, ale dal som postaviť tieto dva domy pre nás dvoch. Kariéru tanečníčky po štyroch rokoch, odkedy sme sa spoznali, zavesila na klinec kvôli zraneniu. Chcela si splniť svoj detský sen a stať sa maliarkou. Vždy nádherne maľovala a vedel som, že na to bude potrebovať aj patričný priestor. Rozhodol som sa preto, že jeden z týchto domov bude slúžiť práve na jej maliarsku vášeň a v jednom budeme bývať my dvaja spolu. Ak by sme sa náhodou aj nejako povadili, tak by aspoň nemusela chodiť odo mňa príliš ďaleko. Stačilo len zájsť do druhého domu a mala by odo mňa pokoj. Plánoval som to rok, ale nič som jej o tom nepovedal. Chcel som, aby to bolo pre ňu prekvapenie. Všetko som to robil s láskou. Všetko som to robil pre ňu, pre moju Natashu.

Mal to byť naozaj nádherný deň a aj večer. Hodinu predtým, ako sme sa mali stretnúť, som jej zavolal. Nedvíhala mi. Skúšal som to ešte druhý raz, tretí, štvrtý aj piaty, a stále nič. To už som vedel, že to neveští nič dobré. Vedel som, že sa niečo muselo stať. Potvrdila mi to aj jej smska, ktorú mi poslala polhodinu pred naším stretnutím. V nej stálo: Prepáč láska, ale dnes sa nemôžem s tebou stretnúť. Niečo mi do toho prišlo. Sľubujem, že ti to vynahradím. Ešte sa ti ozvem, pa. V tej chvíli som všetko pochopil. Skúšal som jej znova zavolať, ale to už mala mobil vypnutý. Zjavne nechcela byť vyrušovaná a vedel som na sto percent, že mi niečo tají. Musel som to ísť zistiť osobne.

Namieril som si to teda k jej domu, kde vtedy bývala. Už ako som prichádzal, tak som si všimol zaparkovaný čierny mercedes pred jej domom. Bol mi nejaký povedomý, ale vedel som, že ona také auto nemala a ani nikto z našich známych. Ja sám som mal iba obyčajnú škodovku, lebo som sa nepotreboval predvádzať. Auto som mal len ako dopravný prostriedok, ktorý ma doviezol tam, kam som práve potreboval. Nuž, niekto mal zjavne iné priority.

Rozhodol som sa, že si počkám trochu ďalej od domu, kým niekoho neuvidím ako z neho vychádza. Sedel som v svojom aute už asi také dve-tri hodiny, a stále sa nič nedialo. Skúsil som jej znovu zavolať, ale stále mala mobil vypnutý. Už sa pomaly stmievalo a stále nič. Už som si myslel, že sa na to vykašlem a jednoducho odídem, keď v tom mi zrazu niekto zavolal z utajeného čísla a povedal: "Ak chceš ešte vidieť svoje dievča, tak nečakaj a vstúp do jej domu." Akonáhle to ten čudný chrapľavý hlas dopovedal, tak zložil. Chvíľu som ostal v šoku a nechápal som vôbec, čo sa deje. Ešte stále som sedel ako prikovaný v tom svojom aute a nevedel som, čo mám robiť.

Za chvíľu som počul ako mi pípla sms z jej čísla. Bolo v nej napísané: Ak ma chceš ešte vidieť, tak odíď prosím! Vtedy mi došlo, že je naozaj v nebezpečenstve. Okamžite som vystúpil z auta a išiel k jej domu. Myslel som si, že dvere budú otvorené, ale boli zamknuté. Našťastie som mal pri sebe kľúč, ktorý mi dala pre prípad núdze. Pomaly som otáčal kľúčom, aby som spôsobil čo najmenší hluk. Otvoril som dvere a spoza nich na mňa vykukla tma. Všade boli zhasnuté svetlá, všade bolo ticho. Nikde sa nejavil ani najmenší náznak toho, že niekto v dome je. Nemal som tušenia kde sú a koľko ich tu vlastne je. Čo od nej chcú? Čo chcú odo mňa? Kládol som si otázky, na ktoré som si vôbec nevedel dať odpoveď.

Keď som pomaly a potichu prehľadal celé prízemie, kde som nenašiel žiadnu stopu, tak som si to namieril na poschodie. Pomaly som kráčal schodík po schodíku, aby ma nikto nemohol počuť. Jej izba bola ihneď ako prvá pri schodoch, tak som priložil ucho k dverám, či niečo nezačujem. Nepočul som nič. Takto som prešiel aj popri ostatných dverách a nikde nebola ani známka po nejakom pohybe. Zastavil som sa znova pri jej dverách a zohol som sa tak, aby som videl popod dvere. Stál som tam asi dve minúty, keď zrazu sa izba sama od seba otvorila. Vyletela z nej akási červená žiara, ktorá ma takmer oslepila a doslova prešla cezo mňa. Chvíľu som bol ako v tranze, celé telo sa mi triaslo, až som mal pocit, že explodujem.

Keď som sa spamätal, tak som pomaly vchádzal do jej izby. Šokovalo ma, že som ju našiel úplne nahú a pripútanú k posteli zo všetkých strán. Čo ma však zarazilo najviac bola dýka, ktorá nehybne visela nad jej telom. Nie, nevisela na žiadnom lane alebo šnúre, visela jednoducho vo vzduchu, bez toho, aby sa jej niekto dotýkal. Keď som sa začal k Natashi pomaly približovať, tá dýka smerovala takisto bližšie k jej telu. Čakal som, že niečo povie, ale neurobila tak. Nevydala zo seba ani hlások, nespravila ani jeden jediný pohyb. Vyzerala ako mŕtvola. Keď som sa prestal k nej približovať, tak tá dýka začala smerovať ku mne. Už som bol v tom, že to schytám, keď z ničoho nič dýka pristála v mojej ruke. Vôbec som nechápal prečo. No potom som začul ako na mňa odniekiaľ hovorí ten istý hlas ako vtedy z telefónu: "Buď ju zabiješ ty, alebo zabije ona teba. Jeden z vás dvoch musí zomrieť! Máte na to dve hodiny, kým odbije polnoc. Dovtedy si ešte užite, kým ste obaja nažive. Hahahahahahahahaha..." Ten otrasný smiech počujem až do dnešného dňa.

V tej chvíli som netušil, čo sa bude diať počas tých dvoch hodín a už vôbec som nemal šajnu, čo bude nasledovať po nich. Podišiel som k mojej Natashi bližšie, aby som si ju lepšie obzrel. Dýku som zvieral stále pevne v rukách. Neviem prečo, ale mal som strašnú chuť ju do nej vraziť. Keď som ju videl ako tam tak nehybne leží a ešte k tomu nahá, strašne ma to vzrušovalo. Prišiel som k jej tvári a chcel som ju pobozkať. Niečo ma však znepokojilo. Jej farba očí bola hnedá, lenže moja Natasha mala vždy modré oči. Ako je to teda možné? Keď som sa jej spýtal kto vlastne je, tak nepovedala nič, iba mlčky na mňa hľadela. Keď som jej priložil dýku k hrdlu, aby niečo povedala, tak to s ňou ani necuklo. Stále na mňa len nemo pozerala. Rozhodol som sa teda, že sa s ňou trochu pohrám. Dýkou som jej jemne prechádzal po tvári, po krku, po hrudníku, po prsiach, po brušku, až som sa zastavil pri jej ohanbí. Vždy bola pekne vyholená, ale teraz tam bol prales. Niečo mi tu nehralo, toto nemohla byť moja Natasha. Bez váhania som jej vrazil dýku do jej brucha. Ostala ležať v tichosti, ani sa nepohla. Ani krv z nej žiadna netiekla. Vôbec som to nechápal. Po chvíli do nej začala vchádzať rovnaká červená žiara, aká prešla aj mnou. Zrazu sa z ničoho nič prebrala a začala vrieskať ako zmyslov zbavená. Vtedy som už zbadal aj jej modré oči. Už to bola naozaj moja skutočná Natasha. Až na to, že nikdy takto nevyvádzala. Čakal som, že mi vysvetlí toto všetko, ale iba nezmyselne jačala. Prišiel som k nej bližšie a priložil jej dýku pod krk. Upokojila sa až vtedy, keď zbadala moju tvár a zadívala sa do mojich zelených očí. Nevedela, čo sa presne stalo, ale uvedomovala si, čo sa musí stať. Keď som jej povedal, že jeden z nás musí zomrieť, tak sa na mňa len usmiala so slovami: "Aj keď ma zabiješ, navždy zostanem živá..."

Zrazu som počul, ako tie isté slová vyslovil niekto vedľa mňa. Obzrel som sa tým smerom a uvidel som ako tam stojí Natasha. Bola presne taká ako som ju videl naposledy, keď som ju zabil. Nádherná, nahá a krvavá s bodnými ranami na oboch prsiach a na pupku, aby pekne tvorili magický trojuholník. Keď som si všimol, čo má v rukách, vedel som, že prichádza môj koniec.

"Nie láska, toto je len začiatok, aby sme už konečne mohli byť spolu naveky!" Len čo to dopovedala, tak vrazila dýku priamo do môjho srdca. V tej chvíli som zomieral s úsmevom na tvári, lebo som vedel, že už nás ani smrť nerozdelí.