Letný dážď zo smútku (2020)

Tento príbeh som napísal v júli 2020 do projektu PísaniePreRadosť. Dej príbehu je vymyslený, aj keď musím sa priznať, že k jeho napísaniu ma inšpirovala jedna osoba s takýmito sklonmi. Pravdivé je napríklad to, že sa naozaj v kvetoch a všeobecne v prírode nevyznám a ešte aj to, že autor Nicholas Sparks je môj obľúbený, rovnako ako aj spomenutý film.

Zas a znova prichádza leto. To nádherné obdobie, keď sa decká vonku šantia a užívajú si každý deň letných prázdnin. Je to čas vhodný pre oddych, zábavu, relax a možno aj nejaké to dobrodružstvo. Mnoho ľudí miluje leto, no žiaľ nájdu sa aj takí, ktorí ho nenávidia. Ja som jedným z nich.

Stalo sa to už pred desiatimi rokmi, no stále mám pocit ako keby to bolo len pred niekoľkými hodinami. Všetko sa to začalo počas leta, keď som spoznal jedno dievča s nádherným úsmevom. Keď som ju prvýkrát uvidel, nejakým záhadným spôsobom som vycítil, že mi život obráti hore nohami. Najskôr som ju z diaľky pozoroval a len mlčky na ňu hľadel. Nevšimla si to. Svoju pozornosť venovala prekrásnym kvetom, ktoré som nevedel pomenovať. Priznám sa, že prírode som sa nikdy nejako extra nevenoval. Vnímal som síce jej krásu, ale neskúmal som ju do hĺbky, nezaujímal som sa o ňu.

Až po niekoľkých minútach dvihla hlavu hore a všimla si, že sa na ňu udivene pozerám. V tom momente jej úsmev zmizol z jej pier a objavil sa na nich smútok. Nevedel som si to vysvetliť, a keď som chcel ísť za ňou, tak len zrýchlila do kroku. Váhal som, či sa mám za ňou rozbehnúť, alebo ju nechať len tak ísť. Zvolil som si tú druhú možnosť. Nahováral som si, že sa ma musela asi zľaknúť. Predsa len, keď som na ňu pozeral takmer s otvorenými ústami, ktovie čo všetko jej preletelo hlavou. Nechal som to teda tak. Bol som v tom, že už ju možno nikdy v živote neuvidím, aj keď hlas v mojom vnútri si želal pravý opak.

O niekoľko dní som sa vybral znova na prechádzku do môjho obľúbeného parku. Našiel som ju tam v rovnakej póze ako aj vtedy, keď som ju zbadal prvýkrát. Tentokrát som sa nenechal ovládnuť jej neskutočnou krásou, ale zvolil som novú taktiku. Sadol som si na lavičku oproti nej a zo svojej tašky som si vybral moju obľúbenú knižku. Aj keď som sa sústreďoval na čítanie, každú chvíľu som ju očkom pozoroval. Taký nádherný úsmev som jakživ nevidel. Keď som si všimol, že znova dvíha hlavu hore, tak som sa automaticky začítal do knihy. Bol som v tom, že keď ma zbadá, tak utečie ako naposledy, no jej reakcia ma príjemne prekvapila.

"Ahoj, smiem si prisadnúť?" prišla ku mne a opýtala sa ma s tým prenádherným úsmevom na perách.

"A-ahoj, samozrejme, že áno," z toľkého prekvapenia som až začal koktať.

"Prepáč mi, že som naposledy tak zdrhla, zľakla som sa ťa."

"To je v poriadku, teda nie je to v poriadku, ale chápem to. Zjavne som musel vyzerať dosť divne."

"To vôbec nie! To skôr ja som mala pocit, že vyzerám divne, keď si sa na mňa tak díval ako teliatko na nové vráta," poznamenala so smiechom, na čo som sa musel začať smiať aj ja. Keď sa smiala, bola ešte tisíckrát krajšia, ak to vôbec šlo.

"Prepáč, asi som tak pôsobil len preto, že si..."

"Nie, prosím, nevyslovuj to!" odrazu jej znova zamrzol úsmev.

"Prečo to nemám vysloviť? A odkiaľ vlastne vieš čo chcem povedať?" vyzvedal som, lebo mi to nešlo do hlavy.

"Vidím ako sa na mňa pozeráš. Presne takýto pohľad mal v očiach aj on," zosmutnela ešte viac.

"Dobre, sľubujem, že nič také nepoviem, ale čo sa vlastne stalo s ním? Vlastne, prepáč, do toho ma samozrejme nič nie je, len si nedokážem vysvetliť tú zmenu nálady."

"Ach, naozaj ťa do toho nič nie je, ale mám pocit, že ti môžem dôverovať. Vlastne, ani sama neviem, prečo som za tebou prišla, ale keď som si všimla, že čítaš Sparksa, tak ma to sem nejako pritiahlo samo."

"Je to tvoj obľúbený autor?" prekvapene som sa na ňu zahľadel.

"Áno, vlastne, milujem ho aj nenávidím zároveň. Asi som fakt divná, že?" znova sa trošku usmiala.

"No, znie to divne, to uznávam, ale prečo je to vlastne tak?"

"Čítal si niekedy knihu A Walk To Remember alebo videl aspoň film?"

"Áno, teda, knihu som nečítal, ale videl som film. Jeden z mojich najobľúbenejších."

"Wow, to som teda nečakala, ale priznám sa ti, že aj môj. Teda, bol to môj najobľúbenejší film, až pokým som nespoznala jedného chalana, ktorého postihol rovnaký osud ako Jamie," po týchto slovách znova zosmutnela. Vtedy mi už všetko do seba zacvaklo.

"Prepáč, to je mi ľúto."

"Nie, to je v pohode. Nestojím o žiadnu ľútosť, len je to ešte stále čerstvé. Aj keď už ubehlo odvtedy takmer päť rokov."

"Chceš sa o tom porozprávať?" jemne som sa opýtal.

"Nie, nechcem o tom hovoriť, prepáč."

"Nič sa nedeje, tak sa ťa opýtam niečo iné, aj keď to možno bude znieť smiešne."

"No, tak to som teda zvedavá čo z teba vypadne," znova sa pokúsila aspoň o jemný úsmev.

"Všimol som si, že ťa fascinujú stále tie isté kvety. Čo sú zač? Ako, aby som teraz nevyzeral za totálneho vola, čo asi naozaj budem, ale proste ja sa v tomto vôbec nevyznám." Konečne sa mi ju podarilo nejako rozveseliť.

"Ty si zlatý, ale fakt. No sú to margaréty, moje najobľúbenejšie kvety, ale neboj, s detailmi ťa nebudem obťažovať," povedala so smiechom.

"Uff, to mi odľahlo, už som sa bál, že tu na mňa vysypeš celú encyklopédiu," dodal som s úsmevom od ucha k uchu.

"Nie, to v žiadnom prípade! Viem si predstaviť aj lepšie činnosti ako ti robiť nejaký výklad, o ktorý vlastne aj tak nestojíš," z ničoho nič sa mi zadívala priamo do očí.

"Fiiha, teraz naozaj netuším čo si mám predstaviť," zostal som v pomykove, ale opätoval som jej ten pohľad. Zrazu sa ku mne priblížila a pobozkala ma jemne na pery.

"Teraz už vieš?" opýtala sa ma šibalsky.

"Vyzerá to tak, že viem, len neviem, či je to správne. Nechcem, aby si si...," nestihol som ani dokončiť svoju myšlienku, lebo ma umlčala ďalším bozkom. Tentokrát som už začal spolupracovať a vychutnával som si jej plné pery.

"Páni, wow, ideš na to prirýchlo. Veď ani neviem ako sa voláš," skonštatoval som po chvíli vášnivého bozkávania.

"Svoje meno ti neprezradím, ale môžeš ma volať Bianka," svoju odpoveď potvrdila žmurknutím.

"Hmm, takže chceš ostať v utajení? Aký máš na to vlastne dôvod, Bianka?" žmurkol som tiež.

"Vieš, nerada ti to hovorím, ale ak raz odídem, tak nechcem, aby si to vedel." Táto jej veta ma poriadne šokovala.

"Počkaj, čo mi tým chceš povedať? Si nejako chorá?" musel som sa uistiť.

"Nie, nejde o to, či som zdravá alebo chorá."

"Tak o čo teda ide? Nevrav mi, že chceš..."

"Áno, už som rozhodnutá. Nikto a nič mi v tom nezabráni. Vlastne, asi je odo mňa toto všetko dosť hnusné, ale je to tak."

"Ale povedz mi prečo? Veď sa dokážeš tak nádherne usmievať," nemohol som tomu uveriť, čo sa mi snažila povedať.

"Áno, na tvári mám úsmev, ale moja duša trpí už roky. Ja už nevládzem žiť bez neho. Chcem ísť za ním."

"Ale prečo potom tie bozky?" vôbec som tomu nerozumel.

"Prepáč mi to, bol to len taký úlet. Nikdy by som ti nedokázala ponúknuť viac ako priateľstvo," skonštatovala so smútkom v hlase a v očiach.

"V poriadku, Bianka, súhlasím s tvojím priateľstvom, ale nebránim sa ani tvojim úletom," skúsil som sa na ňu usmiať a pobozkať ju. Na znak našej dohody sme si znova začali vymieňať bozky.

Stretávali sme sa každý jeden deň, no nikdy mi o sebe neprezradila toho veľa. Netušil som ako sa skutočne volá, koľko má rokov a ani kde býva. Nemal som dokonca ani jej číslo. Povedali sme si len, že sa budeme stretávať každý deň v parku pri margarétach. Trvalo to desať krásnych týždňov, až jedného dňa som ju tam nenašiel. Bol to deň, keď bola asi najkrutejšia búrka celého leta. Vždy som ju tam uvidel, aj keď lial typický letný dážď sprevádzaný hromami a bleskami. No v ten deň to bolo iné. Cítil som, že už ju nikdy neuvidím, aj keď som si nahováral niečo iné. Ešte niekoľko dní a týždňov som chodieval do toho parku, dokonca aj keď začal padať prvý sneh, no už nikdy viac som ju tam neobjavil. Vedel som, že už odišla.