Na prvé počutie (2021)

Tento príbeh som napísal v marci 2021 znova do projektu PísaniePreRadosť. Aj s týmto sa mi podarilo dostať medzi víťazov, za čo som veľmi rád, lebo ten príbeh sa mi naozaj veľmi páči. Cítiť z neho také pozitívne vibrácie a nádej, čo pri mojej tvorbe je väčšinou skôr rarita.

Dalo by sa povedať, že som tu písal aj o sebe, keďže ani ja nie som pokrstený a nepovažujem sa ani za veriaceho, ani za ateistu. Tiež som kedysi poznal také anjelské typy, ktoré mi totálne pomútili hlavu, ale na rozdiel od tohto môjho vymysleného šťastlivca, mne sa nič také nepritrafilo.

Pred mnohými rokmi jeden môj obľúbený herec vyslovil celkom zaujímavú myšlienku. Tvrdil, že aj chyby môžu byť nádherné. Nikdy by som si však nepomyslel, že práve ja budem autorom takejto chyby, ktorá ma presne pred rokom stála miesto.

Už niekoľko rokov som pracoval v jednej zoznamovacej agentúre, ktorá mala pôsobisko na celom svete. Poznáte také tie typické zoznamky, v ktorých si prelistujete desiatky, niekedy aj stovky profilov, napíšete niekomu a dúfate, že očaríte danú osobu rovnako ako očarila aj ona vás? Som si istý, že už takmer každý z vás také niečo skúsil, alebo minimálne to chcel skúsiť. Lenže, väčšinou na takýchto zoznamkách býva kopec falošných profilov, či už s ukradnutými fotkami alebo s nepravdivými údajmi. Niektoré z nich dokonca pýtajú aj veľké peniaze len za to, aby ste vôbec mohli niekomu napísať správu alebo si ju od niekoho prečítať. No nie je to choré?

Naša agentúra fungovala úplne na inom princípe. Kto sa chcel naozaj s niekým zoznámiť, tak musel podstúpiť niekoľko krokov. Najprv musel dotyčný vyplniť žiadosť, v ktorej celkom podrobne vysvetlil prečo sa chce zoznámiť, ale samozrejme aj to, koho by chcel spoznať. So všetkými žiadateľmi sme v istom časovom intervale spravili videohovor, v ktorom sme sa ich pýtali na to, čo nám už v žiadosti napísali, ale zaujímalo nás aj to, kto ten žiadateľ vlastne je. Všetky tieto videohovory sme si s každého súhlasom zaznamenávali, a následne s rôznymi odborníkmi skúmali každý jeden detail. Keď sme po dôslednom preskúmaní vyhodnotili, že daný človek sa chce naozaj úprimne zoznámiť, tak sme sa pustili do tretieho kroku. Ten spočíval v tom, že sme zo všetkých adeptov vyberali tých najvhodnejších, ktorí by sa k tej osobe hodili. Pre každého žiadateľa sme vybrali troch, z ktorých si následne mohol jedného vybrať podľa niekoľko minútového hlasového odkazu. Vždy, keď sme s dotyčnými robili videohovor, tak sme ich poprosili, aby sa na úplný záver nášho rozhovoru prihovorili k potenciálnemu partnerovi. Väčšina zoznamiek funguje na princípe láska na prvý pohľad, ale my sme sa rozhodli to zobrať z iného konca. My sme chceli, aby sa každý započúval do hlasu toho druhého a vybral si ten, ktorý ho najviac očaril. Keď si niekto z tých troch vybral svojho víťaza, tak sme o tom informovali aj toho vyvoleného a aj jemu sme pustili ukážku hlasu toho druhého. Ak sa aj jemu páčil ten hlas, tak už sme sa dostali k poslednému štvrtému kroku, a to zorganizovať ich prvé rande.

Ako som už spomínal, naša zoznamovacia agentúra mala pôsobisko na celom svete, takže mnohokrát sme organizovali aj medzinárodné stretnutia. Pri takýchto druhoch stretnutí sme si museli dávať veľký pozor aj na jazykové znalosti dotyčných dvoch ľudí. Predstavte si takú situáciu, že by sme chceli dať dokopy niekoho z Ruska a niekoho zo Španielska, pričom ani jeden z nich by neovládal jazyk toho druhého, alebo by nehovorili ani jedným spoločným jazykom. To by bola teda naozaj trápna situácia, aj keď v živote sa aj také stávajú.

Postupom času som sa už tak vypracoval, že som dával ľudí dokopy ja sám. S každým som robil videohovor sám a všetko podstatné som si zapisoval. Všetky tieto zápisky som skúmal a študoval, a už bolo len na mne koho s kým spojím. Aby som to uviedol na pravú mieru, tak nebol som len ja jediný, kto takto dával ľudí dokopy. Bolo nás v tíme omnoho viac, lenže čím dlhšie fungovala naša agentúra, tak tým viac žiadostí sme denne dostávali. Skrátka sme sa museli vycvičiť natoľko, aby sme to dokázali robiť samostatne.

Jedného dňa malo dôjsť k stretnutiu dvoch mladých ľudí. Obaja mali v tom čase krátko po tridsiatke a dovtedy nemali za sebou žiadny vzťah. Pre niekoho je to možno nezvyčajné, ale verte mi, že takýchto prípadov sme mali celkom požehnane. Koniec koncov, keď už naša agentúra by im v tom nevedela pomôcť, tak kto iný?

No ale vráťme sa k tej mojej osudnej dvojici. Ona, silno veriaca, ktorá chcela iba veriaceho, aby pochopiteľne mohli zdieľať svoju vieru. Nuž a on, nebol ani pokrstený. Keď som s ním viedol ten videohovor, tak som sa schválne zaujímal aj o to, aký postoj má k viere. Predsa len, kopec ľudí je pokrstených aj môžu chodiť každú nedeľu do kostola, ale vôbec sa podľa toho nesprávajú. U neho som videl, že nepatrí ani medzi veriacich, ale ani medzi ateistov. Skrátka niečo medzi. Keď som sa ho opýtal, že či by mal problém s tým, ak by jeho vyvolená bola veriaca, tak automaticky odpovedal nie. Dodal však aj to, že s najväčšou pravdepodobnosťou by mala ona problém s ním.

Keď som hľadal vhodných adeptov pre tú veriacu, tak som tam schválne zaradil aj jeho. Keďže bola v tom, že je veriaci, tak sa ma vôbec na to nepýtala. Čuduj sa svete, z tých troch mojich vybraných ju najviac hlasovo zaujal práve on. Keď som mu pustil jej hlasový odkaz, tak automaticky sa zamiloval do jej hlasu. Vraj na neho pôsobí čisto ako anjel. Vtedy som vedel, že polovica úspechu je za mnou. Keďže boli obaja z jedného mesta, tak som nemal najmenší problém zorganizovať ich prvé rande. Vďaka tomu, že obaja mali radi sladké, tak cukráreň mi prišla ako najvhodnejšie miesto.

Moja náplň práce ale nekončila tým, že som daný pár dostavil na určené miesto. Pri každom prvom rande som bol na blízku, keby náhodou došlo k nejakým nečakaným udalostiam. Ich dvoch som usadil na samý koniec cukrárne na prvom poschodí, aby mali dostatok súkromia. Ja som si sadol o pár miest ďalej, otočený chrbtom k nim a pochutnával som si na svojom obľúbenom agárovom reze. Vyzeralo to tak, že si majú čo povedať, lebo sme tam už boli vyše polhodiny. O malú chvíľku som ju ale zbadal pred sebou a ten pohľad nebol práve najlepší.

"Hovorila som vám, že chcem výlučne veriaceho! Prečo ste mi potom odporučili takého, ktorý nie je ani len pokrstený? Podám na vás sťažnosť, aby ste už takúto chybu nikdy v živote nespravili!" Nenechala mi ani sekundu na to, aby som jej to vysvetlil a už odišla preč. Čo ma však zarazilo, bolo to, že mi to vykričala s plačom, čomu som vôbec nerozumel. Chcel som ísť za ňou, no v tom mi zabránil on.

"Nechajte ju ísť. Vedel som, že to takto dopadne," povedal zarmútene, až mi ho bolo ľúto.

"Už sa vám to niekedy stalo?" spýtal som sa ho zo zvedavosti.

"Takto naživo ešte nie, ale vždy, keď som sa pokúšal s nejakou veriacou nadviazať kontakt, tak to stroskotalo práve na tomto."

"Prečo si potom nenájdete nejakú neveriacu?"

"Hmm," na chvíľu sa zamyslel, "ja naozaj neviem čím to je, ale vždy ma fascinovali práve veriace, ale také tie ozajstné veriace. Jednoducho mám slabosť na také anjelské typy, a ako som predpokladal, ona je jedným z nich. Cítil som to už podľa jej hlasu."

"Viete mi vysvetliť, čo presne sa stalo, že odišla so slzami?" Dúfal som, že mi na túto otázku dá nejaké logické vysvetlenie.

"Predtým, než som sa jej priznal s tým, že nie som pokrstený, tak mi hovorila, že raz poznala jedného chlapca, do ktorého bola dosť zaľúbená, lenže nemohli byť spolu kvôli tomu, že on bol neveriaci. Rodičia jej zakázali sa s ním stýkať."

"Takže ona by vlastne nemala problém s tým, že vy ste neveriaci, ale jej rodičia áno?"

"Vyzerá to tak. Z toho, čo mi o sebe stihla prezradiť, tak viem, že veľmi miluje svojich rodičov a nechce mať s nimi zlé vzťahy len kvôli tomu, že by mala za partnera neveriaceho. Ja to vlastne aj chápem, ale je mi to aj veľmi ľúto, lebo niečo mi hovorí, že sme si súdení."

"A čo by sa stalo, keby ste sa dali pokrstiť? Uvažovali ste niekedy nad takou možnosťou?"

"Kvôli nej by som bol schopný všetkého, ale už je preč. Už mi nedá šancu." Cítil som, že tie slová sú naozaj úprimné. Vedel som, že s tým musím niečo urobiť. Nemohol som to nechať len tak.

"Ja vám verím, že to myslíte naozaj vážne, a práve preto vám dávam toto," podal som mu do rúk papierik s jej číslom, "je to proti pravidlám našej agentúry a je dosť možné, že ma za toto bez mihnutia oka vyhodia, ale ja to cítim tak ako vy. Verím, že si k sebe nájdete cestu."

"Ja, ja neviem, čo mám teraz povedať. Ďakujem vám! Ani si neviete predstaviť, čo to pre mňa znamená!"

"Ale viem, vidím vám to na očiach," z ktorých pomaly ale isto začalo pršať.

"Ďakujem, ešte raz ďakujem. Ak je niečo, čím by som sa vám mohol odplatiť, tak..."

"Nezabudnite ma pozvať na svadbu," povedal som mu s úprimným úsmevom a podal mu do rúk aj moju vizitku.

"Ak sa mi to podarí, tak budete prvý, kto sa o tom dozvie!"

"Tak to dúfam! Želám vám teda veľa šťastia! Viem, že ho teraz budete naozaj potrebovať!" podali sme si ruky a rozlúčili sa.

Z každého rande som musel podať hlásenie a výnimkou nebolo ani toto. Keď sa môj šéf dozvedel, že som si dovolil spárovať veriacu s neveriacim, tak som automaticky prišiel o prácu. Radšej som ani nespomínal, že som mu dal aj jej číslo. To by ho rozzúrilo ešte viac. A koniec koncov, aj tak by to bolo zbytočné. Keď som spravil chybu, tak som za to musel aj pykať. Lenže ja som vedel, že tá chyba vlastne chybou ani nebola.

O mojej teórii ma presvedčilo aj niečo, čo mi dnes prišlo do schránky. Zabudol som už na mnohé páry, ktoré sa mi za tie roky podarilo dať dokopy, ale na nich dvoch sa jednoducho zabudnúť nedalo.

Keď som uvidel mená odosielateľov na tej obálke, automaticky sa mi vyčaril úsmev na tvári. Vedel som, že sú to mená tých dvoch, ktorých som spojil zámernou chybou. Otvoril som obálku a v nej som si našiel pozvánku na ich svadbu! Aspoň už viem, že Valentína na budúci rok strávim v nádhernej spoločnosti. Ešte pri žiadnom páre som necítil také veľké šťastie, ako práve pri týchto dvoch. Práve tento pár je najväčším dôkazom toho, že kvôli láske je človek ochotný spraviť naozaj čokoľvek!