Rande po dvadsiatich rokoch (06)

"Zdá sa mi to, alebo ste sa pred chvíľou pohádali?" spýtala sa ma Andrejka, ktorá si to prekvapivo namierila ku mne sama.

"Nezdá," strohá a jednoduchá odpoveď.

"Chceš sa o tom porozprávať? Viem, hlúpa otázka, nechceš. Ale keby náhodou áno, tak vedz, že sa na mňa môžeš s hocičím obrátiť, aj napriek tomu, že...," zháčila sa uprostred myšlienky.

"Napriek tomu, že...? Dokonči to, prosím. Teraz fakt nemám náladu na nejaké hádanky," snažil som sa byť k nej mierny, lebo ona za nič nemôže.

"Len som chcela povedať, že aj naďalej budeš pre mňa bratom," milo sa na mňa usmiala a pristúpila ku mne bližšie.

"Takže už to vieš, že ním nie som?" spýtal som sa na rovinu, lebo mi bolo nad slnko jasné, že už to vie. Prečo by inak povedala práve toto?

"Áno, všetko už viem. Ale, netušila som, že to vieš aj ty."

"Viem to len pár hodín. Teda, aby som bol presnejší, Sofia mi pred smrťou povedala, že nie je moja biologická matka, ale až dnes ráno som sa od otca dozvedel všetko."

"Fúha, dnes je akýsi deň pravdy alebo čo."

"Hej, tiež sa mi zdá. Aj ja som povedal otcovi niečo, čo som vôbec nemal."

"Čo také?" zvedavo sa na mňa zahľadela.

"Povedal som mu o tom dievčati bez mena." Presne takto sme ju nazývali s Andrejkou, keď na ňu padla niekedy reč.

"Pfúúú, tak dnes musí byť vážne niečo vo vzduchu," nešlo jej to do hlavy, že som sa mu s tým zdôveril, "a práve kvôli tomuto ste sa pohádali?"

"Tak nejako, skrátka prdli mi nervy, keď sa v tom stále rýpal a chcel mi nahovoriť, aká je láska úžasná vec a podobné drísty."

"Ale veď nie je láska náhodou to, čo cítiš stále k tej babe?"

"Hmm, ja neviem. Veď na lásku predsa treba dvoch, nie? Toto je skôr už len nejaký zvyk, ktorý si so sebou nesiem celé roky."

"Položím ti jednu otázku, čisto len tak hypoteticky. Čo by si robil, keby si mal možnosť ju znova vidieť?" Tak touto otázkou ma zarazila, aj keď je pravda, že som vždy o tom premýšľal, ale nikdy nie s tým, že by to reálne mohla byť aj pravda.

"Tak to naozaj netuším, nebodaj mi chceš povedať, že takú možnosť mám?" Takéto čisto hypotetické otázky sa len málokedy kladú len tak bez dôvodu. Žeby vedela o niečom, o čom ja zatiaľ nie?

"Malo to byť síce prekvapenie, ale áno. Je tu reálne taká možnosť."

"Čože?!" skríkol som na ňu neveriacky.

"Dobre ma počuješ Marek."

"Ale kedy? Ako? Šak už možno ani nevie, že ma niekedy vôbec videla. Nie, neverím ti." Viac by som uveril tomu, že sa zo mňa o päť minút stane mega kaktus, ako práve tomuto, čo mi práve zvestovala Andrejka.

"Pamätáš si ešte na tú moju kamošku s ktorou sme tam vtedy boli?"

"To by si veľa odo mňa chcela, ale čo s tým má ona?"

"Predstav si, že tá kamoška sa mi teraz cez víkend ozvala po ani neviem akej dlhej dobe, ale to teraz nie je podstatné, skrátka z ničoho nič mi poslala fotku, na ktorej si bol ty a ešte nejaké dievča. Ihneď som sa jej začala vypytovať, že odkiaľ ju má a kto je to dievča na tej fotke, ale hlavne, že prečo mi ju vôbec poslala."

"No, a čo si zistila?" Tak na toto som zvedavý!

"No, tak si predstav, že tá moja kamoška už nejakú dobu pracuje v nejakom módnom butiku, a to dievča bez mena je jej nová kolegyňa!"

"Kecáš!" Tak toto znelo fakt neuveriteľne!

"Vôbec nie! Pozri sa sem," vylovila z kabelky svoj mobil a dala mi ho pred ksicht. Keď mi ukázala tú fotku, takmer som odpadol! Čumel som na ten mobil ako na zjavenie! Naozaj som bol na tej fotke ja a ona. Až teraz som si dokázal sprítomniť tú jej anjelskú nádheru. Ani neviem ako a prečo, ale zrazu som si uvedomil, že sa celé moje vnútro chveje. Bolo to od radosti? Od šoku? Alebo od strachu, že ma už po tom všetkom nebude chcieť ani vidieť?

"Toto, toto nie je možné! Ale povedz mi prosím, ako sa táto fotka dostala k tvojej kamoške?"

"No, vraj sa tej mojej kamoške zdala tá baba trochu povedomá, tak sa jej spýtala, či náhodou nebola v roku 2010 na tom festivale v Mníchove. Jej reakcia bola kladná a ako dôkaz jej ukázala zopár fotiek, ktoré tam nafotila a na jednej si bol aj ty. Moja kamoška ťa ihneď spoznala, tak začala vyzvedať, že kto je ten chlapík na fotke, odkiaľ ho pozná a tak."

"A aká bola teda jej reakcia? Predpokladám, že ani nemala šajnu kto som."

"Budeš sa tomu čudovať, ale presne vedela kto si. Len mala tú istú smolu, že aj ty si bol pre ňu chlapec bez mena."

"No dobre, a už teda vie kto som? A vlastne, čo odo mňa chce? Teda, chce odo mňa vôbec niečo?" bol som z toho celý zmätený, až som ani nevedel, čo vlastne táram.

"Moja kamoška jej automaticky povedala, že pozná sestru toho sympatického chalana na fotke, tak sa jej spýtala, že či by sa s tebou nechcela stretnúť."

"A čo povedala?"

"Povedala, že by sa s tebou veľmi rada stretla, ale keďže sa stali isté veci, ktoré našťastie pred mojou kamoškou nekonkretizovala, tak rozhodnutie necháva čisto na tebe. Príde mi to tak, že ti nechce spôsobovať ďalšie rany, ak by sa znova niečo pokazilo." Ach, pri tej predstave ma až pichlo pri srdci.

"Sakra, čo mám teraz robiť?" položil som túto otázku, ale neviem, či som sa pýtal viac Andrejky alebo seba.

"Na toto si musíš odpovedať sám bráško, ale obaja vieme, že si celé roky netúžil po ničom inom," usmiala sa na mňa a jemne mi zotrela slzu, ktorá sa záhadným spôsobom narodila z môjho oka.

"Čo ak má rodinu?" z ničoho nič mi prišla na um takáto otázka. Veď je to už dvadsať rokov! Odvtedy sa mohlo všeličo zmeniť.

"Nemá ani manžela ani deti. To bolo ihneď prvé, čo som sa pýtala kamošky, keď mi povedala, že sa chce tá baba s tebou stretnúť."

"A to je ako možné prosím ťa? Za celé tie roky s nikým nič nemala? Čo je azda tiež nejaká ufónka ako ja?" to mi vôbec nešlo do hlavy!

"Ty si tomu dal! Že ufónka!" začala sa smiať ako už dávno nie, "mňa asi pične z teba! Čo je toto za deň, kurňa?!"

"Ale ale, čože je vám tak veselo? Skočili na vás nebodaj všetci duchovia smiechu?" po tejto hláške môjho otca sme sa komplet všetci štyria začali ohýbať a chytať za bruchá! Žeby na tom bolo predsa niečo pravdy?

"Asi by sme už mali konečne odtiaľto zmiznúť Tomáš, lebo sa to môže stať aj realitou." Ako keby mi Michal čítal myšlienky! Nikdy by som si nepomyslel, že zažijem takúto srandu práve na cintoríne. To som ešte netušil, že o chvíľu natrafím na niečo, čo ma totálne položí na lopatky.

♦♦♦

"Oci, pozri na toto meno!" zastavil som otca a upozornil ho na jeden hrob, ktorý niesol vskutku zaujímavé meno.

"Pane bože! Veď to je hrob tvojej biologickej matky!" v tom momente sme všetci zastali a očami preskakovali jeden na druhého a následne na meno tej ženy. Bolo otázkou niekoľkých sekúnd, kedy nastane hromadná explózia smiechu.

"To mi chceš povedať, že moja matka bola Zhúlená?" keď som to vyslovil, tak som sa zviezol v záchvate na zem!

"Preboha Tomáš! Nikdy som si o tebe nepomyslel, že máš až taký zmysel pre humor!" Michal sa ledva držal na nohách!

"Keby ja som bol Zhúlený, tak by mi švihlo aj bez toho, aby som sám seba porodil!" Síce, teraz som rozhodne musel pôsobiť ako zhúlený, ale našťastie som v tom nebol sám!

"No tak, už prestaňme! Majme úctu k mŕtvej Zhúlenej!" pokúsila sa nás utíšiť Andrejka, ale nepadlo to na úrodnú pôdu.

"No ale fakt už dosť! Na jej obranu musím povedať, že aj ona musela mať pekný zmysel pre humor! Veď som predsa Čierny!" Keď sme si to dali do kontrastu s jeho bielou smotanovou pokožkou, tak sme nemohli nesúhlasiť.

"Lepšie byť Čierny s farebným deficitom ako Zhúlený bez maríšky!" Teda, ani netuším, či bola s ňou kamarátka, ale radšej to ani nechcem vedieť!

"Prosím vás všetkých, poďme už odtiaľto, lebo nás tu tí duchovia naozaj pochovajú zaživa!"

"Alebo horšie sestrička, rovno nás zožerú!" zakontroval som jej.

"Ešte šťastie, že tu nik iný okrem nás nie je, lebo by sme sa určite dostali do hlavných správ oblečení v krásnych kazajkách!"

"No vidíš! Radšej sa mohla volať Kazajková, to by jej viac svedčalo!" Týmto som uzavrel túto šialenú chvíľku, ktorá mala svoje dozvuky ešte aj na parkovisku. ku ktorému sme sa dostali takmer štvornožky.

Najskôr sme sa snažili upokojiť, čo bolo samozrejme nadpozemsky ťažké, a potom sme sa vo dvojiciach usadili do áut. Ja som si sadol k Andrejke a Michal zas k otcovi. Keď už sme boli ako tak v normálnom stave, tak sme sa cez otvorené okná dohodli, že si to namierime k Andrejke. Tak, či onak, pochybujem, že by sme v takomto stave zvládli cestovať dlhšie, než nejaké dve alebo tri minúty.