Utajované dvojča (02)

Váhal som, či sa mám otočiť alebo to ignorovať. Za iných okolností by som tú osobu určite odignoroval, ale v tej chvíli som si povedal, že nemám čo stratiť. Ten mužský hlas mi bol síce nejaký povedomý, ale v tom momente som ho nevedel nikam zaradiť. Tak som sa teda nechal prekvapiť, a musím povedať, že to prekvapenie bolo naozaj veľké. Bol to môj spolužiak zo strednej, ktorého som nikdy nemal ktovieako v láske. Ak mám byť úprimný, tak som vlastne žiadneho spolužiaka nemal v láske, či už chlapského alebo dievčenského pohlavia. Bola tam síce jedna osoba, ktorá mi aspoň na chvíľu vniesla svetlo do môjho temného života, ale aj s ňou to skončilo rovnako ako aj s ostatnými.

Bol som príliš náročný a stále aj som, v tomto sa asi nikdy nezmením. Jednoducho ľudia mi nevyhovujú, a tí moji spolužiaci tiež nie. No ale čo som mal robiť, keď s niekým som sedieť musel a aspoň sa tváriť, že sme nejakí kamoši? Najviac som si rozumel tak či tak s profákmi a s profáčkami. Veď som vlastne stále sedel pred katedrou, takže až také nelogické to zas nebolo, hoci je pravda, že väčšina ich vnímala ako zlo, ale môj prípad to nebol. Ja som bol poctivý žiak, ktorý sa snažil vždy robiť všetko najlepšie, a to mi zostalo doteraz. Niektorí si možno mysleli, že som nejaký bifľoš, ale to bola len úbohá závisť. Nikdy som sa okrem básničiek a podobných vecí nič nebiflil. Vždy som využíval hlavne svoju logiku, no ale tak vysvetli to tým, ktorí ju nemajú.

- Som rád, že ťa vidím, ale momentálne nemám na nikoho náladu. - Zaklamal som tak polovične.

- Ja viem, že nie. Viem, že ťa nechala.

- Ako to môžeš vedieť? Nikomu som to predsa nehovoril a spoločných známych nemáme pokiaľ viem. - Čudoval som sa a nemohol som tomu uveriť, aj keď som už niečo začínal tušiť.

- Vieš Rišo, musím ti niečo povedať. - Za normálnych okolností by som mu asi vynadal za toto oslovenie, ale nemal som síl, tak som len vyzvedal ďalej.

- Niečo sa jej stalo? Niečo jej je? Hovor! - Znova sa vo mne objavila kombinácia hnevu a smútku zároveň. Asi málokto máva takéto stavy súčasne, ale ja som si už za tie roky zvykol.

- Nesadneme si radšej niekam? Takto na stojáka to nie je vhodné. Nejdeme na pivo?

- Do čerta aj s tebou Paťo! Dobre vieš, že nepijem a z takýchto zásad nikdy nepopustím! - Už to vo mne začínalo vrieť a váhal som, či vôbec sa chcem niečo od neho dozvedieť, ale nejako som sa prekonal.

- Dobre, dobre, len sa nerozčuľuj. Len som žartoval. Ideme teda na kávu. - Tie jeho žarty si mohol strčiť za cylinder. Toto za žart vôbec nepovažujem, skôr za provokáciu z jeho strany, ktorej sa mi za školských čias od neho naozaj hojne dostalo.