Utajované dvojča (03)

- Nie, nie, to nie je pravda! To nemôže byť pravda! - Neveril som vlastným ušiam, keď mi to povedal.

- Je mi to ľúto, ale je to pravda. Nemám dôvod ti klamať. - Vždy som bol zúrivý, keď mi klamal, no dal by som všetko za to, aby klamal práve teraz.

- Ako si sa to dozvedel? Kto ti to povedal? Prečo to vieš ty, a nie ja? Prečo??? - Už chýbal len krôčik k tomu, aby som sa rozplakal.

- Upokoj sa prosím. Viem, že je to pre teba ťažké, ale...

- Žiadne ale! Vôbec nevieš nič! Nemôžeš vedieť ako mi je do čerta. Ty si ju nemiloval. Nikto ju nemiloval viac než ja, a vedela to aj ona. Tak prečo mi to spravila? Prečo?...

Odišiel som. Už som to nemohol ďalej počúvať. Srdce mi búšilo ako zvon. Myslel som, že umriem. Vlastne chcel som, želal som si to. Život bez Mišky bol pre mňa ako zlý sen. Už som nechcel ďalej žiť. Chcel som skoncovať so svojím úbohým a nezmyselným životom...

- Prečo som tu ja namiesto nej? Prečo si Boh vzal ju a nie mňa? Prečo mi klamala, že je ťažko chorá? Prečo mi neverila a nezdôverila sa mi s tým? Prečo???... - Kládol som si tisíc otázok, no ani na jednu som si nedokázal v tej chvíli odpovedať...

Už sa schyľovalo k večeru a stále som blúdil po uliciach. Na nič som nemyslel, len na ňu. Venoval som jej nielen svoje myšlienky, ale aj svoje slzy. Aj keď viem, že toto si vôbec neželala, ale nemohol som v tej chvíli inak. Moja láska k nej bola omnoho väčšia a silnejšia ako nejaký zdravý rozum. Chcel som byť s ňou a rozlúčiť sa, ale nemohol som. Odoprela mi to, a v tej chvíli som vôbec nechápal prečo. Už sa blížilo k polnoci a nič sa nezmenilo. Chcel som ostať von čo najdlhšie, a keby sa dalo tak aj navždy. Nedokázal som ísť do nášho prázdneho bytu, ktorý by na mňa pôsobil omnoho prázdnejšie ako kedykoľvek predtým. Sedel som na lavičke pri našej spoločnej fontáne a plakal som. Nemal som na nič iné síl, než na toto. Zmohlo ma to, zaspal som...