Utajované dvojča (04)
Keď som sa zobudil, ocitol som sa niekde na neznámom mieste, v neznámej posteli, ba čo viac, aj vedľa neznámej ženy.
- Čo to do čerta má znamenať?! Kde to vlastne som?! - Rozhorčeným hlasom som sa tej neznámej osoby opýtal a čakal som od nej pádne logické vysvetlenie.
- Richard, upokoj sa prosím, veď to som predsa ja.
- Kto ja? A prečo poznáš moje meno? Kto si?!
- Tvoje meno poznám jednak z tvojich dokladov a zároveň aj priamo od teba.
- Odo mňa? Veď nikdy som ťa nevidel, ani nepočul ani nič, tak prečo hovoríš také voloviny?!
- Ešte raz a naposledy ti hovorím, aby si sa upokojil, inak sa nič nedozvieš.
- V poriadku, tak teda počúvam.
- Predtým než sa k tomu dostaneme, odpovedz mi na jednu otázku. Čo si posledne pamätáš? - Začal som tuho rozmýšľať, a keď som prišiel na to, že si nepamätám vôbec nič, až som sa zhrozil!
- Obávam sa, že si nepamätám nič. - Odpovedal som priam skleslo.
- Ak tvrdíš, že si nepamätáš nič, tak si potom nemôžeš pamätať ani mňa. Nie je tak?
- Áno, je to tak. Dáva to logiku. - Pritakal som, lebo naozaj mala pravdu, teda ak je to naozaj tak ako hovorí a ako to vyzerá.
- Som rada, že si za ten mesiac neprišiel aj o logiku.
- Počkať a o čo som ešte prišiel? - Začudovane a zvedavo som sa jej opýtal, lebo som to vôbec nechápal.
- No obávam sa, že si prišiel vlastne o všetko, a hlavne sám o seba.
- Čože? To ako myslíš preboha? Vysvetli mi to prosím.
- Poviem to asi takto. Pred mesiacom si raz v noci zaspal na lavičke. Keď k tebe privolali záchranku, bol si takmer mŕtvy. Nejavil si žiadne známky života. Odviezli ťa do nemocnice, v ktorej si bol takmer mesiac. Bol si stále v kóme, a keď si sa raz za čas na chvíľu prebral, tak si len plakal a kričal meno Miška a...
- Počkaj, počkaj, spomaľ. Keď si vyslovila to meno, až sa mi zastavil dych. Kto je Miška?
- Hm, neviem či to mám povedať práve teraz. Ešte si príliš slabý a neviem čo by to s tebou spravilo. Poviem ti zatiaľ jedno. Bol to človek tebe veľmi blízky, takže keď si počul to meno a urobilo to s tebou niečo, je tu istá nádej, že si na všetko spomenieš.
- Počkaj, moment. Ty mi tvrdíš, že mám amnéziu?
- Žiaľ áno, ale pre teba je to možno takto aj lepšie, a hlavne teraz v tvojej súčasnej situácii.
- O čom to hovoríš? O akej situácii?
- Necháš ma dokončiť to, čo som pred chvíľou začala rozprávať?
- Jasne, prepáč, len pokračuj.
- Takže zatiaľ čo si bol v tej nemocnici a bol si v tej kóme, tak ťa vyhlásili za nezvestného. Pokúšala som sa tomu zabrániť a nájsť aspoň jedného tvojho príbuzného alebo známeho, ktorý by ťa vedel identifikovať, ale žiaľ sa mi to nepodarilo.
- Môžem sa ťa niečo opýtať? - Prerušil som ju.
- Kľudne sa pýtaj.
- Som naozaj vyhlásený za nezvestného alebo už za mŕtveho?
- No nechcela som ti to povedať takto na rovinu, ale keď sa už pýtaš, tak ti nemám prečo klamať.
- Takže to znamená, že oficiálne som mŕtvy?
- Áno Richard. Oficiálne si mŕtvy a už si mal aj pohreb.
- Kto bol na ňom? Teda bol tam vôbec niekto?
- Nikto okrem mňa a nejakých ľudí z nemocnice, a ešte samozrejme tam bol aj farár.
- Som rád. - S pokojom som to skonštatoval, až ju to zarazilo.
- Prečo si rád? Myslela som si, že budeš z toho nešťastný. Udivuješ ma.
- Som rád preto, lebo nejako cítim, že to takto muselo byť. Možno som túžil po novom začiatku a novom živote, aj keď neviem...
- Čo nevieš? - Keď videla, že som nejako stíchol, tak chcela počuť pokračovanie mojej myšlienky, ale nedočkala sa jej.
- To je jedno, nerieš. Kde vlastne som, teda sme? A ako sa vlastne voláš?
- Sme niekde, kde ťa nikto nepozná.
- Môžeš byť prosím konkrétnejšia?
- Si v nebi.
- Tak buď som blázon ja alebo ty, ale toto nedáva vôbec žiadny zmysel.
- Si v nebi, si v nebi, si v nebi... zobuď sa!