Utajované dvojča (08)

O niekoľko minút zazvonil telefón. Bol to jej telefón, presnejšie jej mobil.

- Prečo nedvíhaš? - Opýtal som sa po niekoľkonásobnom zvonení.

- Nuž, nedvíham preto, lebo mi volá môj frajer, teda bývalý. - Nehovorila to príliš presvedčivo.

- Tak frajer alebo bývalý? - Chcel som v tom mať jasno.

- Ach, keby som ti mala porozprávať ešte moju story, tak už naozaj neviem ako by to všetko vyzeralo.

- Hm, ako to myslíš? Nerozumiem ti.

- No, proste, poznáme sa len niekoľko hodín, ale vyzerá to tak ako keby sme sa poznali celú večnosť. Príde mi to trochu zvláštne.

- No to máš pravdu Andrea, ale tak stávajú sa aj čudnejšie situácie, nemyslíš?

- Nielen že si to myslím, ale ja to aj viem. Asi ti naozaj poviem o tom... och, ani neviem ako ho mám nazvať...

- Debilovi? - Pokúšal som sa ju doplniť.

- No to je ešte príliš slabé slovo, ale dá sa to aj tak nazvať.

- Tak čo ti vlastne urobil, alebo čo sa stalo medzi vami?

- Nuž, ako mám začať...

- Najlepšie by bolo asi od začiatku. - Povzbudivo som skonštatoval.

- Tak teda dobre... Všetko to začalo, keď som mala takých 16. Bola som ešte mladá a naivná, a nemala som žiadne skúsenosti s chalanmi. Raz sme sa vybrali s kamoškami do nejakého klubu. Už ani neviem do ktorého, ale proste tancovalo sa tam, ale typická diskotéka to nebola. Bolo to trošku na slušnejšej úrovni než sú tieto všetky súčasné pajzle. Tak sa mi zdá, že kto nemal 15 rokov, že ho tam ani nepustili, ale nepamätám si to iste, ale viem, že tam proste boli isté pravidlá, ktoré sa tam aj dodržiavali.

- Tak taký klub by sa mi veru páčil. - Skonštatoval som.

- Ja viem, že áno. Viem, že si na takéto veci potrpíš.

- To máš pravdu Andrea, no ale vráťme sa k téme.

- Jasne Richie. Proste v ten večer tam vystupovala nejaká tanečná hip-hopová skupina, a ja proste milujem tanec. Keď mali to vystúpenie, tak som sa dostala do prvého radu a normálne, že som to očami hltala. Myslím ako ten tanec, aj keď ani tí tanečníci nevyzerali zle, ale sústredila som sa hlavne na ten ich tanec a tie ich pohyby. No proste bola som v nemom úžase. Skončili niečo pred desiatou a rýchlo som sa ponáhľala domov, lenže z ničoho nič ma zastavil ten jeden tanečník z tej skupiny a začal sa so mnou rozprávať. Hovoril, že si všimol, že som bola z nich užasnutá a že či nechcem prísť na ďalšie ich vystúpenie. No tak jasne, že som povedala áno, tak mi povedal presne, že kedy a kde to bude a povedal, že nech prídem aj s kamoškami a tak. Tak som im to teda povedala, ale predtým som sa s ním rozlúčila, lebo už fakt som mala naponáhlo. Tak sme teda potom s tými kamoškami išli na to ich ďalšie vystúpenie, ale tu to už bolo o niečom inom...

- Ako to myslíš, že o niečom inom? - Zvedavo som sa opýtal.

- No proste aj to prostredie bolo také nepekné, aj celkovo ľudia akí tam boli a tak. Proste nepáčilo sa mi tam, ale tak snažila som sa to nejako pretrpieť, veď som tam bola hlavne kvôli tomu, že ma tam pozval ten chalan. Po vystúpení ma pozval na drink, ale mal smolu, lebo ja som v tom čase nepila.

- Počkať, a teraz nebodaj piješ? - Začudoval som sa.

- No vlastne áno. - Odpovedala zahanbene.

- A prečo? - Hocikto iný by sa možno mojím otázkam čudoval, ale ona nie, lebo veľmi dobre vedela aký som.

- No jednoducho preto, lebo som to nezvládala. Proste postupom času ako som chodila na tie ich vystúpenia, tak ma čím ďalej tým viac ten chalan očaroval, až nakoniec som bola z neho celá paf. Ale vieš čo bola najväčšia sviňačina?

- Čo také?

- Napriek tomu, že balil mňa, teda aspoň ja som si to myslela, že ma balí, tak mal vzťah.

- Počkať, a ako ste sa teda dali dokopy? Lebo ak to správne dedukujem, tak boli ste frajermi nie?

- No áno, boli sme. Teda asi aj sme. Do čerta! Ja už sama neviem. - Začala byť z toho zúfalá. Teda podľa mňa aj stále bola.

- No upokoj sa a povedz mi teda čo sa deje.

- No skrátka. Flirtuje kade-tade a s kým len môže, teda samozrejme s babami myslím. A mne to proste vadí. Ako ja chápem, že je tanečník a že má veľa fanúšičiek, ale tu ide proste o jeho prístup k nim. Lebo je rozdiel, keď niekto taký berie fanúšikov naozaj výlučne za fanúšikov a udržuje s nimi taký odstup, ako keď sa s nimi objíma, flirtuje pohľadom a proste takéto veci. Možno ti to príde tak, že som nejaká majetnícka alebo čo, ale...

- Nie, nemusíš sa báť. Vôbec mi neprídeš ako majetnícka. Ja ťa dokonale chápem. Proste ak miluje teba, tak by sa tak mal aj správať a k ostatným mať naozaj taký odstup. Len podľa toho čo mi tu o ňom hovoríš to vyzerá tak, že on toho nie je schopný.

- No obávam sa, že máš pravdu. Oficiálne spolu chodíme dva roky, ale stále je to rovnaké. Spočiatku som mu to nejako tolerovala, lebo som bola naozaj láskou zaslepená, ale postupne sa mi už otvorili oči. Mám ho rada naozaj veľmi, ale ničí ma. Takto predsa láska ani vzťah vyzerať nemá...

- To máš teda pravdu. A čo teda mieniš s tým robiť? Mám taký pocit, že si mu dala kopačky, alebo sa mýlim?

- No, nemýliš sa. Ty máš teda fakt obrovský postreh... No ale k veci. Áno, rozišla som sa s ním asi pred týždňom. Jednoducho, keď Miška zomrela bola som takisto na dne a potrebovala som niekoho, aby bol pri mne, teda potrebovala som jeho, ale nedočkala som sa. Radšej si lietal s partiou po žúrkach a mne len povedal, že nech sa nehnevám, ale že nemá na mňa čas. No chápeš to???

- Nuž, čo ti na to povedať. Na tvojom mieste by som na neho zabudol. Vôbec si ťa nezaslúži.

- Asi máš pravdu, teda viem, že máš pravdu a viem to aj ja, ale... je to ťažké. Potrebujem čas a potrebujem aj teba.

- Neboj sa Andrea, som tu pre teba rovnako ako si tu aj ty pre mňa. - Akonáhle som to dopovedal, ktosi zazvonil...