Utajované dvojča (10)

Prebral som sa až v nemocnici a prvé čo som uvidel bol on...

- Kde je Andrea? Čo si jej spravil? - Opýtal som sa Michala s vypätím všetkých síl, ktoré som vtedy mal.

- Andrea je na polícii.

- Čo? Prečo? Čo tam robí?

- Zatkli ju.

- Vypadni! Nechcem ťa už ani vidieť!

- Počkaj, nie je to tak ako si myslíš. Ona to spravila sama...

- Mlč! Neverím ti ani slovo! - V momente som stlačil zvonček na privolanie sestričky. Tá prišla za niekoľko sekúnd.

- Sestrička, odprevaďte prosím tohto pána. Akurát je na odchode. - Povedal som s ironickým úsmevom na tvári.

- Ako si želáš Riško. - Povedala to tak milo a tak nečakane, že som bol ešte viac mimo z jej pár slov ako z toho, čo mi povedal Michal. Nemal som však silu sa nad tým nejako pozastavovať. Akonáhle ho vyprevadila, znova som upadol do spánku...

- Zachráň ma, prosím. - Počul som zúfalo volať Andrein hlas, ale vôbec nikoho som nevidel.

- Andrea, kde si? Ako ti mám pomôcť? - Ešte zúfalejšie som zvolal ja.

- Vysloboď ma a očisti moje meno, prosím. Len ty vieš pravdu. Len ty vieš ako sa to všetko stalo.

- Andrea, sľubujem, že spravím všetko, čo budem môcť.

- Dávaj si však veľký pozor na to, komu čo povieš. Stačí jediný chybný krok, a už sa to nebude dať napraviť. Buď opatrný prosím. Nejde tu len o mňa, ale aj o teba.

- Zrazu som počul nejaký rachot. Prebudil som sa a vedľa mňa sa z ničoho nič objavili noviny...

22 ročného Richarda s bodnými ranami našiel ležať v bezvedomí 26 ročný Michal v byte svojej priateľky, keď sa nadránom vracal domov. Páchateľom tohto činu mala byť majiteľka bytu, 21 ročná Andrea. Prípad sa stále prešetruje. Vinníka čaká trest dva až štyri roky bezpodmienečne za úmyselné ublíženie na zdraví...

Akonáhle som si toto prečítal v tých novinách, pochopil som, že je Andrea upodozrievaná neprávom. Čo som však ale mal robiť? Mal som veľmi málo síl a keď som si spomenul na ten sen, v ktorom ma samotná Andrea varovala, aby som si dával pozor na to, komu čo poviem, tak som sa dostal naozaj do úzkych. Všetko mi to prišlo ako nočná mora, z ktorej sa nedokážem vôbec prebudiť. V priebehu niekoľkých hodín sa môj život otočil o 180 stupňov. Najskôr sa dozviem, že láska môjho života je mŕtva, následne ma vyhľadá jej utajované dvojča. Aby toho náhodou nebolo málo, tak ešte skončím v nemocnici po Michalovom bodnutí, z ktorého je podozrivá Andrea...

Moje myšlienkové pochody prerušila tá milá sestrička, ktorá vošla do mojej izby aj s dvoma nemilými policajtami.

- Vidím, že sa máte už lepšie, keďže si čítate noviny. - Povedal jeden z nich, keď uvidel, že držím v rukách roztvorené noviny a následne pokračoval.

- Prišli sme za Vami, aby ste nám pomohli objasniť, čo sa stalo.

- Nechcete mi to náhodou objasniť Vy? - Drzo som odvetil, lebo som cítil, že oni nehrajú v tejto fraške tých dobrých.

- Takýmto prístupom nepomôžete svojej kamarátke, či čo Vám to vlastne je. - Zamiešal sa do toho aj ten druhý. Bolo mi to čudné, lebo som sa nazdával, že jeden je vždy do počtu.

- Smiem vedieť ako si predstavujete moju pomoc? - Opýtal som sa ho.

- Vašou spoluprácou, pochopiteľne. - Odpovedal s ironickým úsmevom.

- Akú spoluprácu máte namysli? - Spýtal som sa, aj keď som tušil, čo má namysli.

- Keď potvrdíte, že na Vás zaútočila Andrea, tak dostane miernejší trest. Ak však nebudete spolupracovať, dostane ten najvyšší. Predpokladám, že som to povedal dosť zrozumiteľne. - Znova sa usmial. Mal som chuť ho preraziť, ale jednak som nevládal a jednak by to celú situáciu len viac zhoršilo.

- Mám nejaký čas na rozmyslenie?

- 48 hodín. O dva dni tu prídeme znova. Je len na Vás aký osud pripravíte svojej kamarátke. - Akonáhle to dopovedal, tak sa obaja zdvihli a odišli s úsmevom na tvári. Tvárili sa ako víťazi, ale to ešte nevedeli, že mám v rukáve žolíka...