Utajované dvojča (12)

Prešlo necelých 48 hodín odkedy odišli tí policajti a už sa objavili znova. Boli presní takmer ako hodinky. Videl som na ich tvárach ten potmehúdsky úsmev s ktorým vtedy odchádzali...

- Tak ako sa máme pán Richard? - Zvedavo sa ma opýtal jeden z nich.

- Veľmi dobre, ďakujem za opýtanie. - Odpovedal som s úsmevom na perách. Videl som, že ich to trošku zneistilo. Ako keby začínali niečo tušiť...

- Tak, dobre teda. Ako ste sa teda rozhodli? - Len, čo to dopovedal, tak sa v dverách objavila Janka...

- Ale, ale, koho to tu nevidím. Vás som nevidela už aspoň sto rokov.

- Prepáčte, ale neviem o čom hovoríte. - Zarazil sa jeden z nich, aj keď veľmi prekvapený nebol.

- Ale no tak, koho sa tu snažíte oklamať? Viem veľmi dobre kto ste vy dvaja a čochvíľa sa to môžu dozvedieť aj ostatní.

- No pozrime sa, takže chcete pokračovať v tom, čo sme začali pred viac ako sto rokmi?

- Omyl! V žiadnom prípade v tom nemienim pokračovať, práve naopak. Chcem to všetko raz a navždy konečne ukončiť!

Tomu, čo sa začalo v tej chvíli diať okolo mňa, by asi len málokto uveril. Oči tých policajtov celkom sčerneli a tie Jankine zbeleli. To zďaleka nie je všetko. To bol len začiatok súboja na život a na smrť. Súboja, v ktorom sa po mnohých rokoch stretli dvaja zlí démoni a dobrá čarodejnica. Najskôr bojovali svojimi očami. Jankina žiara bola dosť silná na to, aby dokázala odolávať obom žiaram tých dvoch démonov. Keďže videli, že nemajú veľkú šancu na úspech, tak začali útočiť ohnivými guľami. Janka si okolo seba v priebehu stotiny sekundy vytvorila magické silové pole, cez ktoré tie ohnivé gule preniknúť jednoducho nemohli. Skúšali to niekoľko minút, ale márne. Dokonca začali útočiť aj magickými zbraňami, ktoré si vytvorili pomyslením na ne. Ani to nepomohlo prekonať jej silové pole. Tak sa teda rozhodli, že zaútočia na mňa. Neviem ako to vôbec bolo možné, ale v momente, keď na mňa vystrelil jeden z nich, tak som sa ocitol v jej magickom poli. Cítil som ako všetko vo mne vibruje. Stále sa pokúšali nás premôcť, ale stále sa im to nedarilo. Neviem prečo, ale vzdali sa. Prišlo mi to dosť nepravdepodobné, lebo som to vôbec nepredpokladal...

- V poriadku, vyhrali ste. Ste silnejšia ako my. - Napriek tomu, že to vyhlásili, tak Janka stále mala okolo seba, a vlastne aj okolo mňa, to magické silové pole. Možno preto, že tušila, že sa nevzdávajú. Mala aj pravdu. Bola to len privolávacia veta pre ostatných démonov, ktorí im prišli v priebehu pár sekúnd na pomoc. Bolo ich dokopy desať, čiže spolu s nimi ich bolo dvanásť.

- Anjel môj strážny, pošli mi okamžite posily, inak to nezvládnem! - Akonáhle to dopovedala, tak sa na našu stranu pridalo takisto desať čarodejníc. Niečo mi však nešlo do hlavy...

- Prečo ich prišlo len desať? Nemali by tu byť vyrovnané sily?

- Odteraz si čarodejníkom aj ty. - Dokončila svoju odpoveď na moju otázku a dotkla sa ma čela svojimi dlaňami. Cítil som ako sa mi neskutočne veľká energia vlieva do tela.

- Nemusíš robiť vôbec nič, nechaj sa len unášať a tvoja nová energia bude všetko robiť za teba. - Upokojila ma, lebo zbadala v mojich očiach strach z nepoznaného...

Nechal som sa teda unášať tak ako mi povedala Janka. Všetko klapalo ako po masle. Postupne sme vyradili všetkých desiatich démonov, ktorí prišli na pomoc tým dvom hlavným. Tých sme sa nejako nevedeli zbaviť, a vlastne sme to ani nechceli. Chceli sme len vyhrať a zaútočiť tak, aby z tých policajtov vyleteli tie démonické duše. Počas toho boja mi to Janka všetko vysvetlila. Povedala mi, že tí pomocní desiati démoni boli zničiteľní kvôli tomu, lebo mali nielen démonické duše, ale aj telá. Títo policajti však majú ľudské telá, ktoré ovládajú dve démonické duše. Po veľkom úsilí sa nám podarilo tie duše vyhnať. Akonáhle vyleteli z tiel tých policajtov, tak sa pred nami otvorili nejaké imaginárne dvere. Z nich priletel nejaký mohutný čierny prach v podobe človeka. Prišiel si po tie duše, ktoré sa na neho v momente nalepili. Potom odletel znova tými dverami, ktoré zmizli po jeho zmiznutí. Veľkému boju bol koniec. Vyhrali sme. Nastal však jeden problém...

- Čo spravíme s telami tých policajtov? - Opýtal som sa Janky.

- Nespravíme s nimi nič. Keď sa preberú, tak si nebudú vôbec nič pamätať. V ľudskom živote som predsa sestrička, takže ich uložím do nejakej izby s tým, že mali nejakú nehodu.

- A to sa dá len tak z ničoho nič? Majú vôbec nejakú identitu?

- Samozrejme, že majú. Sú to predsa policajti. Nafingujeme to tak, že počas toho ako prichádzali k tebe, tak mali autonehodu.

- A čo si vlastne budú pamätať? Budú vedieť kvôli čomu tu vlastne išli?

- Ach, tuším som ti jednu dôležitú vec nepovedala...

- No tak mi ju povedz teraz Janka.

- Ide o to, že sú to moji synovia. Sú skutočne policajtami a začali pracovať na tom tvojom prípade s Andreou. Lenže problém nastal v tom, keď do nich vstúpili tie duše.

- Tak teraz mám v tom totálny chaos. Prečo do nich vlastne vstúpili démoni? Aký mali na to dôvod?

- Nuž, Michal si ich zavolal na pomoc.

- No moment. On je nebodaj tiež démon?

- Ešte sa nestal démonom, ale ak by uznali Andreu za vinnú, tak by vlastne splnil svoju úlohu, ktorú dostal.

- Preboha, takže Andrea vlastne chodila s démonom?

- Vo voľnom preklade vlastne áno, Riško.

- No dobre, ale čo bude teraz s Michalom? Čo urobí, keď sa dozvie, že sa stalo to, čo sa stalo?

- Tak to už neviem...