Utajované dvojča (17)

- Nie, nie, nie... s tým nesúhlasím. Prečo chceš zavolať práve tých dvoch policajtov, ktorí ma zatkli? - Rozhorčene a nechápavo sa ma spýtala Andrea.

- Počkaj, upokoj sa, je tu jedna vec o ktorej nemáš ani potuchy...

- O akej veci hovoríš? O čom neviem? - Vôbec nechápala...

- Vieš, ide o to, že tí policajti, ktorí ťa zatkli nie sú tí istí, ktorí ťa aj oslobodili.

- Čože? O čom to dočerta hovoríš? Robíš si zo mňa blázna alebo čo? - Začala hystericky kričať, keď som jej povedal pravdu, že ich duše ovládli temné sily. Ani sa nedivím. Vôbec nebola na také čosi pripravená, ale čo som mal robiť? Vlastne čo mám robiť teraz? Je tu len jediná osoba, ktorá mi v tomto chaose môže pomôcť, teda aspoň tomu verím. Len čo som si v duchu povedal tú myšlienku, zrazu sa začalo všetko hýbať. Neďaleko nás dvoch sa z ničoho nič objavila krásna biela žiara, ktorá sa postupne menila na človeka...

- Ja asi omdliem. - Len čo to Andrea dopovedala, tak sa aj stalo. Našťastie som ju pevne zachytil, takže odpadla priamo do môjho náručia. Spolu s Jankou sme ju teda uložili jemne na posteľ a čakali kým sa nepreberie...

- Janka?! - Skríkol Daniel, keď vošiel do izby.

- Čo tu robíš? Ako je možné, že si tu? A ako je možné, že... - Nestihol to dopovedať a od úžasu odpadol aj on.

- Tak teraz mám chuť odpadnúť aj ja. Vy dvaja sa poznáte? - Spýtal som sa Janky nechápavo s otvorenými ústami a vypleštenými očami.

- Áno Riško, poznáme sa.

- Ale ako? Prečo? Odkiaľ? - Nechápal som.

- Keď ti Andrejka rozprávala ten príbeh o tom, ako sa jej zbavila jej vlastná biologická matka, tak ti nepovedala všetko. - Už už chcela pokračovať, keď ju prerušil Daniel.

- Prosím Janka, nehovor mu to, sľúbila si mi to.

- Viem, že som ti to sľúbila, ale keď je Miška už preč, tak môj sľub už stráca na význame.

- Aký sľub? - Tak teraz som už tomu vôbec nerozumel.

- Vieš synak, v deň, keď sa narodila Miška a Andrejka, tak som bol z toho veľmi zúfalý. Dopredu som totižto vedel, že sa jednej z nich musím vzdať. Taká bola dohoda s mojou manželkou Evou. Nevedel som čo robiť, kam mám dať jednu z nich, bol som na dne. Prosil som Boha o pomoc, aby mi zoslal nejaké znamenie, aby mi zoslal niekoho kto mi pomôže...

- Tým znamením som bola ja. - Prerušila ho Janka v rozprávaní.

- Zjavila som sa mu presne tak ako aj tu teraz vám. Povedala som mu, že sa o jednu z jeho dcér postarám, že jej nič nebude chýbať a že bude vedieť o každom jej kroku. Sľúbila som mu aj to, že nikomu nič nepoviem, pokým budú obe nažive...

- Čo už ale nie je pravda... - Doplnil som so zármutkom.

- Áno Riško, Miška už nie je medzi živými, ale môžeš mi veriť, že sa má dobre tam kde je.

- Počkať, chceš mi tým povedať, že vieš kde je? - Začudoval som sa.

- Samozrejme, je predsa v nebi. Kde inde by bola? - Povedala s úsmevom.

- Ja viem, ale na to som nemyslel.

- Ja viem Riško, keď príde pravý čas, tak sa s ňou všetci zase uvidíte.

- Hej, keď všetci zomrieme. - Odvrkol som.

- Nie Riško, stretnete sa s ňou už čoskoro, len musíš byť trpezlivý.

- Čo to vravíte? Kto ste? - Prebudila sa konečne Andrea.

- Tak ako počuješ Andrejka, Miška vás všetkých pozoruje a ochraňuje vás z výšky. Čoskoro za vami príde, lebo už pochopila, že vám to dlhuje...