Utajované dvojča (18)

- Pomóóóóóc... - Ozval sa krik z vedľajšej izby. Ihneď sme tam všetci išli bez zaváhania.

- Dievčatko, čo sa stalo? Povedz nám prosím. - Všetci sme naliehali.

- Mala som veľmi škaredý sen. - Povedala Lenka vystrašene s veľkým strachom v očiach.

- No tak, upokoj sa Lenka, čo také zlé sa ti snívalo? Povedz mi. - Prišla k nej Janka a vzala ju jemne do náručia.

- Snívalo sa mi, že... že... - Nedokázala to ani vysloviť...

- Neboj sa Lenka, bol to len zlý sen, ty nezomrieš...

- A-a-ako to vieš? A-a-ako vieš, čo sa mi snívalo? Kto si? - Spýtala sa Lenka udivene.

- Som Janka, prišla som ti pomôcť. Viem, že sa veľmi bojíš, ale kým som tu ja, tak sa ti nič zlé nestane. Sľubujem ti to. Ver mi. - Len čo to dopovedala, začuli sme veľký buchot.

- Otvorte tie dvere! Viem, že tam skrývate moju dcéru! - Vrieskal spoza dverí Lenkin otec Peter.

- Ja sa bojíííím, on ma zabije. - Rozplakala sa Lenka ešte viac.

- Treba zavolať políciu! - Zahlásil Daniel.

- Netreba, už sú na ceste, budú tu za pár sekúnd. - Povedala Janka.

- Otvorte tie dvere, lebo ich vykopnem! - Znova vrieskal Peter.

- Polícia je tu už čo nevidieť, tak nech sa páči! - Zakričala naňho Janka.

- Ty sviňa! - Len, čo to vyslovil, tak tie dvere naozaj vykopol.

- Andrejka, odnes Lenku do bezpečia. - Prikázali sme jej s Jankou jednohlasne. Polícia za pár sekúnd konečne dorazila a spacifikovala ho.

- Máte právo nevypovedať. Všetko, čo poviete môže byť použité proti vám! - Povedal jeden z tých dvoch policajtov.

- Vy svine, toto vám nedarujem! Zabijem vás všetkých ako tu ste! - Vrieskal Peter ako zmyslov zbavený. Z očí mu šľahali plamene na všetky strany.

- Daniel odíď odtiaľto! Bež sa ukryť! - Skríkol som naňho automaticky. Namieril si to do izby, kde bola ukrytá aj Andrea s Lenkou. Už-už zatváral za sebou dvere, keď ho zasiahol plameň od Petra. Zostal nehybne ležať na zemi. V tom som priskočil a odniesol ho na posteľ do tej izby.

- Čo-čo sa stalo? Čo sa to tu deje láska? Čo je s ním? - Vyhŕkla Andrea niekoľko otázok naraz v jednej sekunde s vystrašeným hlasom a so slzami v očiach, keď uvidela nehybné telo svojho otca.

- Neboj sa, bude v poriadku, prisahám ti. - S týmito slovami som odišiel z izby, ktorú som vzápätí zamkol. Vrátil som sa do toho bojového ohniska, ktoré vyzeralo čím ďalej horšie. Výstrely zo zbraní vôbec nezaberali.

- Prečo nám neprídu na pomoc tie čarodejnice ako aj naposledy? - Spýtal som sa znepokojene Janky, keď som vhupol do jej ochranného magického poľa.

- Keby bol Peter posadnutý nejakým démonom, tak by tu už dávno boli.

- Čo to teda znamená? - Spýtal som sa s hrôzou.

- Je to drak, proti nemu šancu nemáme.

- A to mi vravíš len tak? Nevedela si to?

- Nie, ja nie, ale Lenka áno, preto mala ten sen. Bol to varovný signál.

- Takže ho môže prekonať len ona? - Spýtal som sa neveriacky.

- Áno, spoločne s Andreou a s tebou.

- Čože??? Zbláznila si sa??? - Začal som hysteričiť ako nejaká ženská.

- Čo mám teraz akože urobiť podľa teba? - Spýtal som sa jej.

- Pomysli na ne a v momente sa tu objavia. - Nemal som na výber, tak som si na ne pomyslel. Zjavili sa v našom magickom poli celé vystrašené.

- Čo to... kde to sme? Čo tu robíme? - Zhrozene sa obe spýtali.

- Andrejka, Lenka, spravte všetko, čo vám poviem a bude po tom. - Vôbec netušili čo sa deje, ale súhlasili prikývnutím.

- Všetci traja sa chyťte za ruky. Lenka ty musíš byť v strede medzi nimi, dobre? - Lenka prikývla. Akonáhle sme tak spravili, tak sa Janka vyparila a zostali sme tam len my traja. Z toho magického silového poľa v ktorom sme boli doteraz, sa stala jedna obrovská čierna kovová guľa. Napriek tomu, že guľa sa zvykne gúľať, táto sa ani nepohla. Zostala stáť na jednom mieste a až neskôr sme zistili prečo. Keď sa znova pokúšal Peter na nás zaútočiť svojimi ohnivými plameňmi, tak sa tá obrovská guľa začala hýbať smerom k nemu, rútila sa na neho celou silou, až ho jednoducho zvalcovala. Zostala po ňom len placka, ktorá postupne zhorela do tla vo vlastných plameňoch. Keď už bolo po všetkom, tak všetky stopy po tomto ohnivom boji zmizli. Všetko sa vrátilo do normálu. Už tu nebol žiadny oheň, žiadna obrovská kovová guľa okolo nás, proste nič. Aj vykopnuté dvere sa vrátili na svoje miesto...