Vianočný sen (2010)

Tento vianočný príbeh som napísal presne na Štedrý deň v roku 2010. Čo presne ma k nemu inšpirovalo si už ale nepamätám. Pravdepodobne som len chcel napísať niečo vianočné, tak som sa do toho pustil a vyšlo z toho práve toto :)

Poznáte to. Blížia sa Vianoce, sviatky pokoja a lásky, a mnohí z nás po niečom túžia. Rovnaká situácia nastala aj u malej Simonky. Tá každý rok tajne dúfala, že na Vianoce dostane ako darček niečo veľkolepé. Netúžila však po ničom z toho, po čom túžili jej rovesníci.

- Mamka, myslíš, že príde? - opýtala sa malá Simonka s maličkou iskierkou nádeje v jej ligotavých očiach.

- Zlatko moje, prečo sa ma to pýtaš každý rok? - odvrkla jej trochu nervózne.

- Ja len tak...

So skleslou náladou odišla do svojho kráľovstva, svojej izbičky. Tam mala uložené v jednej krabici všetky svoje spomienky, čo sa týkali jeho. Všetky spoločné fotky, na ktorých vznik si ani nepamätá. Všetky listy, ktoré si medzi sebou napísali. Všetky talizmany, ktoré jej poslal. Jednoducho všetko, čo jej ho pripomínalo a všetko to, čo ju nútilo veriť, že čo ak jedného dňa sa jej predsa splní jej najtajnejší sen.

O malú chvíľu prišla do Simonkinej izbičky jej mamka. Simonka stihla našťastie všetko včas schovať, takže si jej mamka vôbec nič nevšimla. Nevedela totižto o ničom. Nevedela o tej krabici a ani netušila, že sú spolu vôbec ešte v kontakte.

- Zlatko, nechceš ísť so mnou na nákupy? - snažila sa jej milo prihovoriť.

- A čo chceš nakupovať? Veď máme už všetko, - stále bola smutná.

- Áno, ale na jednu vec som zabudla.

- Na akú? - vyzvedala Simonka.

- To je prekvapenie zlatko, to ti nemôžem povedať.

- A prečo to nekúpiš sama, keď to má byť prekvapenie? - nešlo jej to do hlavy.

- Lebo potrebujem teba, aby si mi poradila, vieš? - prisadla si k nej na posteľ a jemne ju pohladila.

- No dobre teda, daj mi chvíľku, - súhlasila, aby už mala pokoj.

- Počkám ťa dole zlatko, ponáhľaj sa, - pobozkala ju na čelo a odišla.

Zatiaľ čo sa malá Simonka chystala, tak rozmýšľala o tom prekvapení, čo jej mamka spomínala. Vedela síce, že jej nedávno hovorila, čo by si na Vianoce želala, ale nejako tomu nepripisovala veľkú dôležitosť. Tak či onak, nič by jej nedokázalo vyčariť krajší úsmev na tvári ako on. Jeho úsmev, jeho pohľad, jeho objatie, jeho pohladenie a jedno milé oslovenie, ktoré už tak dávno nepočula.

Zrazu niekto zazvonil na dvere. Malá Simonka to počula a rýchlo sa rozbehla dolu schodmi. Ani sama nevedela prečo, ale bola veľmi zvedavá. Kým stihla dôjsť k dverám, neznámy človek bol už dnu.

- Kto si? - zvedavo sa opýtala neznámeho.

- Ja som kamarát tvojej mamky, - milo odpovedal.

- A kto ťa sem vpustil? - vyzvedala.

- Tvoja mamka.

- A kde je teraz? - pokračovala vo vyzvedaní malá Simonka.

- Tu som zlatko, tak a už sme všetci, - pricupitala s úsmevom na tvári.

- Tvoj kamarát ide s nami? - opýtala sa s úsmevom.

- Áno zlatko, prichystali sme pre teba prekvapenie.

- Aj on? Fiiihaaa, - úplne horela zvedavosťou a nedočkavosťou.

- Áno Simonka, aj ja, - usmial sa a žmurkol na ňu.

O malú chvíľu všetci traja nastúpili do auta a vydali sa na cestu. Nie však okolo sveta, ale k prekvapeniu, ktoré pre malú Simonku prichystala jej mamka s jej kamarátom. Za chvíľku už boli na mieste. Keď vystúpili z auta, stála pred nimi veľká budova.

- Mamiiiiiiiiiiii! - zvrieskla nadšením celá bez seba, keď zbadala tú budovu. Ak by ju zbadal niekto z vás, tak som si istý, že by takéto radostné pocity mal len málokto, ak niekto vôbec. Pre malú Simonku však táto budova znamenala nesmierne veľa. Vedela, že v tejto budove sa nachádza on.

- Mami, ja, ja... ja neviem čo povedať... ďakujem ti strašne moc a aj tebe ďakujem..., - slová, po ktorých sa rozplakala boli adresované obom, aj jej mamke a aj jej kamarátovi.

- Zlatko neplač, nechceš predsa, aby ťa takto videl, či áno? - aj napriek tomu, že od Simonky chcela, aby prestala plakať, ani ona samotná sa neubránila slzám.

- Ste pripravené dievčatá? - opýtal sa ich po chvíli neznámy.

- Áno, sme, - obe prikývli, aj keď mali slzy v očiach. Chvíľu na to sa otvorila veľká brána, z ktorej vyšiel on, otec malej Simonky. Otec, ktorého niekoľko rokov nevidela kvôli tomu, že sa dostal do väzenia za krádež.

- Dievčence moje, ani neviete ako veľmi ste mi chýbali, - objal ich obe naraz a všetci traja spolu plakali.

- Ocko, sľúb mi, že už to nikdy nespravíš. Už nikdy nechcem o teba prísť! - so slzami v očiach ho prosila malá Simonka.

- Dcérka moja drahá, sľubujem ti to. Ani ja nechcem o vás nikdy prísť. Milujem vás viac ako svoj život! Vy ste môj život! A hlavne ty Simonka si moje všetko. Už ťa nikdy nesklamem, prisahám! Musím však ešte niečo urobiť.

- Čo také ocko? - prekvapene sa na neho dívala.

- Vidíš tu toho neznámeho pána?

- Áno, je to mamin kamarát, - odpovedala mu.

- A zároveň aj môj dcérka. Je to policajt, ktorý sa za mňa prihovoril, aby mi skrátili trest. Preto sa mu teraz chcem zo srdca veľmi poďakovať.

- To nestojí za reč. Rád robím ľudí šťastnými, a keď tu teraz vidím vás troch, je mi jasné, že som urobil správnu vec. Tak si to teda nepokazte. - Potľapkal ho po pleci, a nasadli všetci štyria do auta. Odviezol ich všetkých domov a potom odišiel.

Bolo okolo 18tej hodiny a už sa schyľovalo k večeri. Bola to tá najkrajšia Štedrá večera, akú len mohli mať. Malá Simonka dostala pod vianočný stromček konečne to, po čom naozaj tak veľmi túžila, svojho otca. Jej mamka dostala jednak konečne šťastie svojej dcérky, ale aj to svoje šťastie. Počas tých rokov nemala žiadneho muža, lebo žiadneho ani nechcela. Milovala len toho svojho, ktorý sa konečne vrátil.